KOŠICE. Iveta Bachová má 31 rokov a za sebou dve transplantácie obličiek. S tou prvou od neznámeho darcu žila osem rokov. Tá druhá je od jej sestry - Renáty Maurérovej - a spoločnosť jej robí len pár dní. V poradí tretí dátum narodenia si píše od 22. septembra 2009.
V nemocnici sme obe sestry zastihli krátko pred odchodom Ivety domov, ktorá sa už nesmierne tešila na svoju rodinu. Deväťročný syn o jej návrate netušil, malo to byť pre neho prekvapenie. Manžel, ktorý je pre ňu veľkou oporou, sa jej už nevedel dočkať. Na transplantačnom pracovisku I. chirurgickej kliniky Fakultnej nemocnici L. Pasteura Košice strávila po operácii dva týždne. Jej sestra desať dní na Urologickej klinike tej istej nemocnice.
Druhá oblička
"Odmalička som bývala často chorá. V pätnástich rokoch ma začali liečiť na urológii. Keď som otehotnela, zistili mi, že mám problémy s obličkami. Zo začiatku som chodila do nefrologickej poradne. Keď mal syn jeden a pol roka, podstúpila som prvú transplantáciu," popisuje okolnosti svojho druhého príchodu na svet Iveta.
S cudzou obličkou v tele žila osem rokov. Potom prišli prvé komplikácie, takže musel ísť orgán z tela von a nastúpila nevyhnutná liečba. "Najviac som na dialýzu chodila v noci, pretože počas dňa som sa chcela venovať synovi. Do nemocnice som chodila tri razy do týždňa, vždy na štyri hodiny."
Vhodný darca sa hľadal medzi viacerými členmi rodiny. Testami prešli teta, strýko aj mama oboch sestier. Bohužiaľ, nezhodovali sa v niektorých dôležitých imunologických parametroch. "So sestrou sme sa často rozprávali o darovaní, ale absolútne som s ňou nepočítala, pretože má päť detí a preto som ju nechcela do toho zapájať."
Dve silné sestry
Prvý krok spravila staršia Renáta, ktorej s rozhodovaním pomohol manžel. "Povedal, že je moja sestra a že ma za každých okolností podporí. Tak som už nemala veľmi na výber. Zavolala som sestre, nech vybaví všetko potrebné," hovorí Renáta, ktorej dieťa má taktiež choré obličky. Nerozmýšľala teda niekedy o tom, že by v budúcnosti radšej pomohla jemu? "Dcérka má krvnú skupinu nulku a tú má aj môj manžel. Ja mám A 1, vďaka tomu som mohla sestre pomôcť."
Pred operáciou sa Iveta nebála o seba, ale o to, ako to zvládne Renáta. Tá teoreticky vedela, že to bude bolieť, ale nemala obavy. Vedela, že keď je natoľko silná jej sestra, musí byť aj ona. Počas transplantácie Ivete nechali jej vlastné obličky a darovanú našili k nim. Preto ich má teraz tri a Renáta jednu.
Obe ženy majú medzi sebou veľmi vrúcny vzťah. Ako zhodne tvrdia, stretávajú sa až príliš často. "Sme také spriaznené duše. Ak by bolo potrebné, spravila by som to opäť. Neviem, či som jej zachránila život, ale určite som jej pomohla. Stojí to za to," vyznáva sa Renáta. Naopak, Iveta si nevie predstaviť, ako je v ľudských silách spraviť niečo také šľachetné.
Vďaka personálu
Pacientku teraz čakajú pravidelné kontroly a užívanie liekov, ale v porovnaní s pravidelnou dialýzou, pre ňu nie sú strašiakom. "Chcela by som sa veľmi poďakovať celému zdravotnému personálu. Obdivujem ich, že dokážu takto ľuďom pomáhať. Naozaj, klobúk dole pred nimi." Renáta jej na to rýchlo kontroju: "A máš nejaký so sebou?"
Zásluhu na Ivetinej dobrej nálade majú pracovníci viacerých kliník a oddelení fakultnej nemocnice ako chirurgovia, nefrológovia, imunológovia či patológovia.
Zriedkavosť
Primár transplantačného pracoviska Ľuboslav Beňa konštatuje, že príbuzenské transplantácie sú pomerne zriedkavé. Tento rok ich bolo šesť z celkového počtu šesťdesiat. "Pacientka prijala obličku dobre, teraz monitorujeme jej imunologickú odpoveď. Predpokladáme, že vývoj bude priaznivý," vyjadril sa k zdravotnému stavu Ivety.
Primár dodal, že drvivá väčšina transplantácií je realizovaná od mŕtvych darcov so stanovenou smrťou mozgu, avšak darovanie obličky medzi príbuznými alebo emocionálne blízkymi ľuďmi je stále aktuálnejšie a prispieva k liečbe pacientov so zlyhaním funkcie obličiek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
