Ak však chcete počuť zaujímavé rozprávanie o filozofii (jej život zmenila indická filozofia), umení, adrenalínových športoch (lezie na Mount Everest a skáče z lietadla), ale aj o obyčajných radostiach a starostiach ženy, herečky a matky, ste na správnej adrese. Stretnúť sa s Janou Paulovou je zážitok. Veď kto by nechcel stráviť chvíľu s pozitívne naladeným človekom, ktorého radosť zo života je priam nákazlivá?
Kam vás počas leta zaviedli vaše túlavé topánky?
- Predstavte si, že ani veľmi nikde.
To sa mi skutočne ťažko predstavuje...
- (Smiech) Do krajín, ktoré ma baví navštevovať, je lepšie cestovať počas našich zimných mesiacov a to som v zime aj absolvovala. Takže v lete som sa vybrala na 3 týždne do Paríža, kde moja dcéra pracovala. Prepadla som francúzskej histórii, prečítala som knihy o období od 14.-18. storočia a Paríž si skutočne vychutnala. Aktívnu dovolenku som si užila v Alpách, robili sme výstup na Mont Blanc.
Paríž zaváňa modelingom... Bola tam vaša dcéra vari za týmto účelom?
- Moja dcéra meria 163 centimetrov, takže modeling jej rozhodne nehrozí. (Smiech) Od januára do júna tam študovala humanitné vedy, politológiu a právo a na leto tam dostala stáž.
Tešíte, že sa rozhodla pre inú ako umeleckú brandžu?
- Som najšťastnejšia žena na svete, pretože ani jedna z mojich dvoch dcér sa nevenuje tejto profesii.
Zaujímavé, že vaše dcéry nejdú v umeleckých šľapajach, keďže vyrastali v rodine herečky a muzikanta a vaši rodičia boli tiež umelci. Človek by očakával, že aspoň jedna bude v umení pokračovať.
- Áno, no ja som im o našej profesii hovorila vždy pravdu. S mladšou, ktorá je veľmi talentovaná a krásne spieva, som si zahrala v jednom predstavení, pri ktorom zistila, čo to znamená odohrať 100 predstavení po celej republike a byť v dnešnej dobe herečkou. Hrať ju síce veľmi bavilo, napriek tomu si radšej dobrovoľne zvolila inú profesiu.
Čo teda znamená byť v dnešnej dobe herečkou?
- Ja sa nemôžem veľmi sťažovať, pretože si ani nedokážem predstaviť, čo dnes znamená začínať. Časy sa úplne zmenili. My sme museli dokázať, že niečo vieme. Dnes je to viac o typoch a šťastí, že dostanete šancu v nekonečnom seriáli, ktorý nie je o veľkom herectve, ale ľudia sa na vás tak dlho dívajú, až si na vás zvyknú. Byť dnes herečkou znamená tiež chodiť po konkurzoch a ponúkať sa, čo sme my nemuseli. Ja som počas celej kariéry bola na jednom jedinom konkurze. Ponuky mi chodili samé, hoci viackrát to bolo na hrane, či nejaká práca bude. No vždy to dobre dopadlo a som šťastná, že sa touto prácou živím celý život bez toho, aby som sa s niekým účelovo kamarátila, alebo chodila na večierky, na ktoré sa mi ísť nechce.
To ani nerobíte. Na večierky chodievate veľmi zriedka.
- Aj spojenie veľmi zriedka je prisilné. Chodím len na premiéry nášho divadla.
Prečo?
- Pretože večierky a recepcie ma nebavia. Nudím sa tam. Za celý večer si s tými ľuďmi nepoviem nič podstatného. Debaty tam sú neskutočne povrchné a ja na to nemám čas. Radšej mám stretnutia s ľuďmi, s ktorými sa hneď bavíme o podstatných veciach - čo nás trápi, z čoho sa radujeme - a nie, že strávime celý večer v nejakej póze. Okrem toho, neviem, čo si mám obliecť, ako sa tváriť... Skrátka, nechce sa mi hrať zadarmo.
Čím vás vlastne herectvo dostalo, keďže aj vaši rodičia sa vás snažili odradiť, no ako jediné z detí ste sa touto cestou aj tak vydali.
- Zjavne boli v argumentácii slabší ako ja. (Smiech) Ja som v umeleckom prostredí žila od malička a vlastne som si inú profesiu pre seba ani nevedela predstaviť. Koketovala som síce v divadelníctve s rôznymi oblasťami, no napokon aj tak zvíťazilo herectvo. Niekedy to možno trošku ľutujem, pretože si myslím, že som celkom schopná uvažovania a rýchlo sa učím, no už to je tak, ako to je.
Aké bolo vyrastať v rodine, ktorú vytvorili vaši rodičia? (Herec František Paul a o 25 rokov mladšia operetná herečka Eva Šenková.)
- Úžasné! Boli sme štyri deti, ja výrazne najmladšia. Vládol u nás večný zmätok. Mamička totiž nebola systematická a robila veľmi náročnú profesiu subrety v Karlínskom divadle. Takže ráno prebehla bytom, upratala, navarila, prichystala, totálne uťahaná vbehla pod sprchu a bežala do divadla. Potom prišla domov a zas vychovávala a viedla domácnosť. Skrátka, taký príjemný zmätok.
Čo vás vaši rodičia naučili?
- Že sa ľudia musia tolerovať, pretože každý je úplne iný a že veci sa najlepšie riešia humorom.
Je to aj u vás doma také príjemne chaotické? Alebo v akom duchu plynie váš rodinný život?
- Kedysi bol rovnako chaotický. No čím som staršia, tým to je pokojnejšie, pretože chaos do rodiny som vnášala ja - nie môj neuveriteľne vyrovnaný, pokojný manžel. Tým, že som sa ustálila, je aj v našom domove väčší pokoj.
V čom ste sa povahovo ešte zmenili?
- Kedysi som omnoho viac prežívala každodenné starosti, trápila sa nad kravinami, vytáčali ma hlúposti. Chcela som mať vyglancovanú domácnosť, byť dokonalá manželka a matka, aby rodina fungovala. Teraz mám viac nadhľadu a držím sa toho, že pokiaľ nejde o život, ide o hovno.
Vy, taký dobrodruh, ste zároveň typ žienky domácej, čo chce mať všetko "na poriadku"?
- Práve preto, že je vo mne istý nepokoj, tak sa najlepšie cítim v prostredí, ktoré je až idylické. A môj domov je idylický. Nedávno chceli s nami u nás doma natáčať dokument, ktorý režírovala pani Chytilová, na čo som im odpísala, nech sa nehnevajú, ale stráviť celý deň tvárením sa, že nevidím kameru, ktorá za nami chodí, je nad moje herecké schopnosti. Okrem toho, my sa s mužom naozaj správame k sebe tak, že keby sa to vysielalo, všetci by si mysleli, že to hráme. Naše vzťahy sú nadštandardné – dávame si pozor, aby sme toho druhého nedostávali do nepríjemných situácií.
Ako sa vám podarilo vybudovať si taký mimoriadny vzťah?
- Jednak sme mali veľké šťastie na povahy. Okrem toho sme vždy vedeli, že chceme byť spolu. Čím dlhšie sme spolu a čím viac životných peripetií sme spolu prekonali, tým viac si svoj vzťah vážime.
Radosť zo života a schopnosť skutočne si ho užívať z vás priam srší. Pamätáte si, kedy prišiel ten zlom, že ste sa zo života začali tak tešiť?
- Prišlo to s duchovným zážitkom v Indii, ktorý mi úplne zmenil život. Je to akoby človek, ktorý má 8 dioptrií a vidí všetko rozmazane, dostal okuliare. Ja sa už ani nedokážem na veci pozerať tými očami, čo predtým.
Pamätáte si, kto vás do Indie vlastne vytiahol? Bol to váš sen?
- Vôbec to nebol môj sen. Bola to zhoda okolností - plán, ktorý za mňa existoval, tak ako existuje váš plán, i keď si myslíte, že sa na ňom podieľate. Vôbec som nemala v úmysle ísť do Indie. Čítala som knihy o horolezcoch, no nikdy mi ani nenapadlo, že tam pôjdem tiež. Jedného dňa som stretla kamaráta, ktorý šiel do Nepálu a zmienila som sa mu, že by som tam tiež rada šla. Na čo mi povedal: "Tak poď." Neverila som, že to myslí vážne, a odrazu sa to stalo realitou – bola som tam, stali sa mi veci, ktoré sa stali, a to všetko bez toho, aby som sa o ne usilovala. Vtedy som začala pátrať po tom, čo sa mi to vlastne prihodilo a prečo.
V čo teda veríte? Čo podľa vás riadi náš život?
- My v nás. Ten Boh, ktorý v nás je.
Ste odjakživa taký dobrodružný človek?
- Áno, dobrodružstvo je mojou hybnou silou. Len čo za mnou príde ktokoľvek s nejakou kravinou, okamžite sa mi to zdá ako výborný nápad. (Smiech)
Čo na to váš manžel?
- On je v tom úplne úžasný – necháva ma žiť. Nikdy mi v ničom nebránil. O najnebezpečnejších akciách mu však väčšinou hovorím až potom (úsmev).
Akí chlapi sa vám páčia?
- Na prvom mieste je u mňa zmysel pre humor. Je mi jedno, ako chlap vyzerá - keď je hlúpy, môže mať aj dvojmetrové svaly, ale dojem na mňa neurobí. Potrebujem vzdelaného muža s veľkým rozhľadom, s ktorým, keď pôjdem do Louvru, budem sa môcť porozprávať o obrazoch, s ktorým môžem zájsť do divadla a potom s ním o tom debatovať. Nepotrebujem ekonóma. Aj keď, do rodiny by sa hodil, no asi by som si s ním veľmi nepokecala. (Smiech)
Jana Paulová
- už počas štúdia na konzervatóriu a DAMU bola považovaná za výnimočný talent
- hrala v divadlách Semafor, Rokoko, ABC a od konca 90. rokov je jej domovskou scénou Divadlo Kalich, kde pôsobí vo vyhľadávanej komediálnej dvojici s Pavlom Zedníčkom
- je vydatá za džezového muzikanta Milana Svobodu, s ktorým má dospelé dcéry Adélu a Anežku
- jej vášňou sú extrémne športy a úľavu našla v indickej filozofii
ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
