selom pod zárukou, že ide o podmienku poslednú a po výroku Ústavného súdu prezident ratifikuje zmluvu. Čistý cirkus.
Cirkus je to preto, lebo hoci je nehybnosť Klausa nieže legitímna, ale jedine možná, keďže Ústavný súd mu priamo zakázal podpisovať zmluvu až do verdiktu, politický mandát na takéto nové podmienky veľmi nemá. Tú Lisabonskú zmluvu naozaj ratifikovali ústavnou väčšinou obe komory českého parlamentu. A smerom von mala mať reprezentácia štátu eventuálne nezrovnalosti vyriešené dávno. Celkom presne do momentu, keď Topolánek podpisoval Lisabon za vládu. Obštrukcia s cieľom zdržiavať až po prípadné britské referendum je politicky v poriadku, ak ju robí Česká republika. Toto je však obštrukcia čisto "prezidentská", akoby frčkovanie po nose európskej politickej triede. Klausa by predsa nič nestálo, keby zostal ticho.
Česko môže byť v EÚ podľa Lisabonu, alebo nebyť vôbec."
Predstava, že v Európe by bola ochota pridávať k Lisabonu (Listine) akúsi nezáväznú českú klauzulu, je celkom krajná. Premiér Fischer by však nevystúpil s touto ponukou, keby vedel, že v Bruseli narazí na skalu. Už to tak vyzerá, že Klausovi sa darí šíriť neistotu a obavy, takže takýmto obchvatom skúšajú, teda Brusel plus česká vláda, vytiahnuť z prezidenta akési prezradenie úmyslu, že aké sú jeho plány. Teda po výroku Ústavného súdu, až druhýkrát povie, že s Lisabonom nemá problém...
Iná vec je, že Klaus ťahá z európskych luhov a hájov presne tie reakcie, ktoré nahrávajú obavám skeptikov z "vojenského režimu" v integrovanej Európe. Odkazy z bruselských kuloárov, že v Prahe majú dve možnosti, buď "impeachovať" Klausa, alebo zmeniť v ústave právo prezidentskej kontrasignácie, sú hrozivou výpoveďou o európskych "federalistoch" a o tom, aké majú chute v situácii, keď v Česku sa de iure i de facto nedeje nič iné, len skúmanie Ústavným súdom. Pri takto "rozvinutom" demokratickom vedomí, aké sa udomácnilo v centre, sa nedá nikomu veľmi zazlievať, ak má z tohto Lisabonu plné gate. Povedzme si celkom úprimne, azda najväčší problém tejto zmluvy, o ktorom sa nepíše, je, že má príliš veľa priaznivcov (nielen politikov), ktorí sa nedajú označiť za priateľov slobody. Značná časť bruselskej triedy (Martin Schulz, Jo Leinen, Cohn Bendit, a mnohí-mnohí iní) má takú socialisticko-diktátorskú iskru v oku, že z polisabonskej Európy, v ktorej títo a im podobní sústredia v rukách viac právomocí, proste ide strach.
Veci sa majú jednoducho. Politické elity Európy si Lisabon prepasírovali a vrazili doň toľko politického kapitálu, že Česko môže byť v Európskej únii buď podľa neho, alebo nebyť vôbec. Nič medzi tým v koncovke nie je. Vie to aj Klaus, ktorého "benešovská" výnimka je čistý rozmar narcisa obdivujúceho svoj obraz na hladine, ktorej vysoké spenenie vytvára len on sám, samojediný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
