Nadaný fotograf, ktorý kvôli svojej vášni zbierať autogramy slávnych a nechať sa s nimi zvečňovať neraz prekonáva nemožné. Potriasal si rukou, či dokonca popíjal so stovkami celebrít. Účinkoval v relácii TV Naša Miš-Maš, zahral si v scénke slávneho českého zabávača Felixa Holzmanna Včera, dnes a zítra, mihol sa v Ordinácii v ružovej záhrade a koketuje aj so Súdnou sieňou. Arpád Kováč v týchto dňoch oslávil krásne životné jubileum (70), no zachováva si dušu nezbedného mládenca.

Prezraďte nám, ako to robíte, že v 70-tke vyzeráte takto dobre?

- No v prvom rade vždy chodievam v obleku, aby rodina ušetrila, keď ma zrazí auto. Do truhly mi už dajú len ruženec a fľašku vodky. (Smiech.) V živote som si nemyslel, že sa dožijem 70-tky. Odmalička však prevádzam taký štýl života, že keď už si moje telo na niečo zvyklo, obrazne povedané ako alkoholik na alkohol, tak to musí mať, lebo ho to drží pri živote. Mne ale našťastie alkohol nechýba, stačí mi dobré pivo. Tiež som nikdy v živote nefajčil. A na čo si teda to vaše telo zvyklo? - Na dobré jedlo. Jem vo dne, v noci. Manželka mi o pol tretej ráno hovorí: Dilino, čo zase robíš v kuchyni. Ja dostanem hlad a okamžite sa idem najesť. A kľudne si večer dám vyprážaný syr s hranolkami a pivo. Všetko, na čo mám chuť. Žiadna zdravá strava. Dám si pivečko, keď mám chuť aj domácu slivovicu a vodku, ale nemám vo zvyku piť ráno na lačný žalúdok. Výhodou je aj to, že mám mladšiu manželku. A veľmi dobrý recept na dlhý život je, že si z ničoho nerobím starosti a som stále veselý. Aj manželke stále hovorím: Prosím ťa, nechaj to slonovi, ten má väčšiu hlavu. Humor je základ môjho života. Lebo keď vám tieto spomínané veci chýbajú, to už potom zo života nemáte nič. Už len sedíte doma ako kaktus a premýšľate o minulosti. Ja ľutujem len to, čo som v živote mohol urobiť a neurobil som... Keď tak rád jete, viete si to aj sám ukuchtiť?- Po vyučení som išiel na vojnu ku letcom do Prostějova a rok som pracoval v kuchyni ako dozor. Mal som na starosti kuchyňu pilotov, čo bola len špeciálna strava. Tam som sa teda mnohému priučil a bez problémov varím, ale vynikajúcou kuchárkou je aj moja manželka, ktorá ovláda všelijaké recepty. Povestné sú moje ´ďábelské´ toasty. Zbaštím večer aj dva a vôbec nemyslím na to, že nebudem môcť spať. Po kom ste taká veselá kopa?- Môj zlatý nebožtík otec, ten si spieval všade, najmä keď stál pred zrkadlom. Bol veselý a vedel krásne spievať. Som celý po ňom. Vážna v našej rodine bola moja mama a dodnes je moja sestra. Brat je taký medzi. Keď prídem do Kalnej nad Hronom, ktorá je mojím rodiskom, vždy hovoria: Bláznivý Arpi je doma, to zase pobaví celú krčmu. Ste aspoň občas ticho? - Keď mi niekto dá slovo, tak rozprávam. Ale keď rozpráva druhý a somariny, tak to nemôžem počúvať. Prišiel som na to, že všetci študovaní ľudia sú vážni. Keď k nám má prísť návšteva, manželka mi hodinu predtým robí školenie. Samé nehovor veľa, žiadne sprosté vtipy. Hovorím jej: Nehovor mi, čo nemám hovoriť, ale čo môžem hovoriť. Vraj mám držať hubu, lebo u nás neboli už rok. Ale veď to je ich problém, nie môj. (Smiech.) Keby sme však boli doma obaja veselí, nebolo by to dobré. Dcérka Katka má aspoň trošku zmysel pre humor, hoci je vysokoškoláčka. Čo ste vy vlastne študovali? Bolo to niečo umelecké, keďže si vás bez fotoaparátu nevieme ani predstaviť?- Vyučil som sa presne ako Karel Gott, nie som však elektrikár, ale vyučený zámočník - sústružník. U nás je na Petra a Pavla v Kalnej nad Hronom odpust, ktorý trvá tri dni. Starší slopú, mladší sa rozvádzajú, lebo stačí, aby ste pri tanci jednu viac primáčkli a manželka už žiarli. (Smiech.) Nikdy nezabudnem, ako nás tam v roku 1952 otec zobral, sestre kúpil bábiku, bratovi autíčko a mne naveľa fotoaparát Altisu. Potom som už fotil ako 15-ročný pohreby i svadby a za peniaze, čo som si tým zarobil, som si kúpil Ľubiteľa. Neskôr v Dubnici nad Váhom, kam som išiel do učenia, som navštevoval skvelý fotokrúžok. Chcel som aj boxovať, ale dvakrát som dostal po hube, tak som sa na to vykašľal. Skúsil som aj parašutizmus a mám osem zoskokov. A kam ste išli po vyučení?- Do Uherského Brodu. Robil som tam v Slováckych strojírnách ako zámočník-sústružník a pritom som fotil všetky slávnosti, až som si urobil dobré meno. Bol som taký šalený fotograf. Blázon, ktorý je všade. Po roku som sa však vrátil domov, a to už som mal aj Flexaretu. Chvíľu som pracoval v cukrovare v Pohronskom Ruskove, kde som mal v pivnici na starosti štyri čerpadlá, no musel som narukovať na vojnu do Prostějova. Okrem toho, že som bol v kuchyni a fotil, ma zaangažovali do vojenského súboru ako moderátora. Večne som totiž rozprával vtipy.To ste zrejme mali veľký úspech u žien...- Kočky Moraváčky, bože, moje srdce bolo na štyri kusy. Bol som vtedy mladý fešák a ženy po mne kukali. Možná, že kukajú aj dnes. (Smiech.)Zaujímalo by ma, ako ste sa vy dostali k účinkovaniu v televízii a vôbec k túžbe byť na obrazovke?- Po skončení vojenskej služby som sa vrátil do Kalnej, a tam som sa ako komparzista primotal k filmu Štyridsaťštyri. Potom som sa akosi dostal do televízie do Bratislavy a robil som osvetľovača a asistenta kamery. Keďže som väčšinou robil inscenácie, zoznámil som sa s mnohými hercami. Prvým mojím známym bol športový redaktor Karol Pollák, osobne som poznal Kňažka.... Bol som dotieravý, od každého som chcel autogram a vyfotiť sa, a to mi ostalo. Neskôr mi zavolali kamaráti z vojny, aby som šiel do Karlových Varov, tak som si zbalil kufor. A čo pekné na vás čakalo v Karlových Varoch?- Najprv som v Kyselke dostal miesto technického údržbára. Taká dobrá robotička, čo nič nerobíš a dobre zarobíš. Popri tom som tam fotil aj podnikové oslavy a neskôr mi kamarát zariadil miesto fotografa v Okresnom kultúrnom stredisku v Karlových Varoch. Tam som potom napríklad celých 28 rokov fotil filmový festival, k hercom z celého sveta som sa vždy drzo votrel, naučil som sa dobre nemecky. Pomaly som sa dostal do kolotoča, urobil si známosti. Zobrali ma aj do Českého zväzu novinárov a cez to som si v Prahe urobil dvojročnú fotožurnalistiku. V kúpeľnom meste zrejme opäť raz nebola núdza o pekné rekreantky...- A my sme boli takzvaní ´lázenskí´ tigri. Z každého liečebného turnusu sme zbalil kočku, sľubovali sme jej hory - doly, avšak z lásky nakoniec nikdy nič nebolo. Nakoniec som však dobre dopadol, lebo som sa zoznámil s mojou terajšou manželkou. Keďže je z Ťahanoviec, po svadbe chvíľu bývala tu a ja v Karlových Varoch, neskôr sa prisťahovala za mnou, no keď sa nám mala narodiť dcérka, vrátila sa domov. Potom už obe prišli za mnou, no ochoreli nám rodičia a prisťahovali sme sa definitívne do Košíc. Strašne však ľutujem, lebo v Karlových Varoch som mohol byť hviezda. Tam ma na rukách nosili, mal som tam také známosti... V Košiciach ste už potom pracovali ako fotograf?- Mal som tu vybudované kontakty, lebo už z Karlových Varov som posielal dlhé roky fotky do Večerníka, Slovenského Východu aj Új Szó. Bože, to boli skvelé zážitky. Chodili tam vtedy všetci papaláši. Toľko ministrov a politikov som videl v dobrej nálade... Vráťme sa však k vašej vášni získavať autogramy od nedostupných celebrít. Aké najextrémnejšie situácie ste zažili pri snahe dostať sa čo najbližšie k vášmu cieľu?- Dve noci som spal v kresle na chodbe hotela vo Vysokých Tatrách a čakal som na Žirinovského. Dočkal som sa. Stáva sa, že keď príde umelec a chcem s ním spoločnú fotku, všetky gombíky mi utrhne dav a spadnem, ako za ním utekám, ale vydržím a fotku a podpis získam. Keď si niečo vezmem do hlavy, s tým človekom sa proste musím stretnúť. Často nemám ani nocľah, idem na vlastnú päsť, čakám a čakám, jem len keksíky a pijem kávu. Ale dočkám sa. Špekulujem, ako sa k celebrite dostať, čo vymyslieť. Vždy sa aj nakoniec dostanem. Či to bol Bocelli, alebo Pavarotti. Niekedy je ochranka slabá. Ku mne sú ale všetci milí. Neviem, či mám taký blbý ksicht, alebo skôr magnetizujúci, ale na ľudí funguje. Základom je získať sympatie. Kde nesmiete, nechoďte, ale snažte sa nejako vyšpekulovať, ako sa tam dostať neoficiálne. Istý čas som napríklad falšoval aj visačky.

"Ku mne sú všetci milí. Neviem, či mám taký blbý ksicht, alebo skôr magnetizujúci, ale na ľudí funguje."

Profil:

Narodil sa v roku 1939 v Kalnej nad Hronom, žije v Košiciach.
Je fotograf, zabávač a príležitostný herec.
Účinkoval napríklad v relácii TV Naša Miš-Maš, zahral si v scénke slávneho českého zabávača Felixa Holzmanna Včera, dnes a zítra, či v Ordinácii v ružovej záhrade.
Jeho záľubou je zbierať autogramy a nechať sa vyfotografovať s celebritami.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.