Tento večný pábitel, uhrančivý čarodej slova, mystifikátor, nádherne ukecaný rozprávač, našťastie všetko prežil. Nepodarilo sa ho zničiť ani totalitnej moci, ani obyčajnej, úbohej ľudskej závisti.

Málokto si však pri čítaní komunistickej Tvorby vtedy uvedomil, že väčší priestor, ako ten nepodstatný článok, rozhovor s redaktormi, zaberá na rovnakej novinovej stránke Hrabalovo autorské vyznanie "Rukověť pábitelského učně", ktoré tam, aj keď tiež scenzurované, súdruhovia dovolili pridať. I tak to bol nádherný text.

Pálenie jeho kníh

"To, co udělal Hrabal, se nedá ničím omluvit. Na stará kolena se posral v době, kdy si lidé začali sami opisovat a půjčovat jeho knížky. Copak nepochopil, že tajná sláva je ta nejvyšší sláva?" Takto hromžil Ivan "Magor" Jirous, slávny "plastic" a básnik, ktorý zorganizoval dokonca protestné pálenie Hrabalových kníh na pražskej Kampe. Naopak, spisovateľ a vydavateľ samizdatovej edície Petlice, Ludvík Vaculík, to komentoval: "Tvorba přinesla Hrabalovi mnohá nepřátelství (...) ale my, co jsme dělali edici Petlice – vůbec ne! My jsme v tom viděli náš ůspěch, protože Hrabal byl nepotlačitelný a ten režim ho musel uznat!"

Aj napriek cenzúre sa stal svetovým

Napokon sa ukázalo, že pravdu mal Vaculík; Hrabalove, aj keď komunistickou cenzúrou surovo oklieštené texty, ktoré sa konečne, väčšinou s mnohoročným omeškaním po svojom vzniku, horko ťažko podarilo oficiálne vydať, mali ešte stále obrovskú silu a u čitateľov zaznamenali bezhraničný úspech. Paralelne, v skutočnosti však väčšinou oveľa (o veľa rokov) skôr, ako v oficiálnych českých vydavateľstvách, vychádzali Hrabalove texty vo svojej pôvodnej, autentickej podobe v "samizdate", teda v onej Petlici, ale aj v mnohých ďalších, ako Popelnice, Krameriova expedice, Pražská imaginace. Vychádzali aj v zahraničných českých exilových vydavateľstvách; spomeňme Sixty Eight Publishers, Index, Comenius, Rozmluvy. No a do tretice, Hrabala priebežne vydávali renomované zahraničné vydavateľstvá v mnohých krajinách sveta. Všade si našiel množstvo nadšených čitateľov, výsledkom čoho boli významné literárne ceny. Napríklad talianska Rafaello Brignetti na Elbe. Bohumil Hrabal sa v tom najlepšom zmysle slova stal svetovým spisovateľom. A medzitým doma...

Doma spisovateľom v likvidácii

"Můžeme dát potvrzení o zaměstnání Bohumilu Hrabalovi? Nikdy, Bohumil Hrabal přece patří do spisovatelů v likvidaci." To sa dozvedela Hrabalova manželka, ktorá išla v roku 1970 na Zväz spisovateľov namiesto svojho muža, ktorý sa tam ísť bál, vypýtať potvrdenie potrebné na jeho nový občiansky preukaz. Tak dopadol hneď na začiatku normalizácie najznámejší a najobľúbenejší český spisovateľ, nositeľ štátnej ceny, spoludržiteľ filmového Oscara, doslova čitateľský idol druhej polovice šesťdesiatych rokov. Stal sa spisovateľom "v likvidácii". Našťastie nešlo o likvidáciu fyzickú, "iba" o spoločenskú, pracovnú, umeleckú. Hrabala sa staronoví mocipáni snažili vygumovať spomedzi existujúcich spisovateľov. V zozname členov zväzu to išlo ľahko, horšie sa už gumovalo medzi čitateľmi. Tam sa im to nepodarilo nikdy. Čo sa však medzitým dialo so samotným spisovateľom Bohumilom Hrabalom, pripomína absurdnú frašku premiešanú s psychotrilerom.

Písal do šuplíka

Hrabal to s vydávaním svojich textov nemal nikdy ľahké. Do šuplíka písal dobrých dvadsať rokov, kým mu v roku 1963 konečne vydali jeho prvotinu: Perličku na dně. Potom sa roztrhlo štedré literárne vrece a v rýchlom slede mu vyšli ďalšie knižky: Pábitelé, Taneční hodiny pro starší a pokročilé, Ostře sledované vlaky, Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet, Toto město je ve společné péči obyvatel. Prišiel však august '68 a následná normalizácia s likvidáciou všetkého nepohodlného. Bohumil Hrabal si na svoju ďalšiu vydanú knižku musel počkať osem dlhých rokov. Známe Postřižiny uzreli svetlo oficiálneho sveta až v roku 1976.

Sledovala ho ŠtB

Hrabala sledovala a zámerne znepokojovala ŠtB, predvolávali ho na výsluchy, otravovali na verejnosti, agenti si s ním dávali vynútené schôdzky na miestach, kde ho mohli kompromitovať, teda v jeho obľúbených pivárňach, vydierali ho, strašili. Štvalo ich najmä to, že Hrabalove texty sa napriek zákazom masovo šírili v opisoch medzi národom a súčasne vychádzali v zahraničí. Hrabal bol citlivý človek a veľmi ťažko ten nátlak znášal. A tak sa začal vyhýbať ľuďom, donekonečna sa vozil autobusmi po Prahe, unikal do svojho milovaného Kerska, kde mal chatu, chodieval tam na dlhé prechádzky, aby ho nenašli doma, schovával sa dokonca v stohu sena. Aj tak o ňom vedeli všetko, o čom svedčí humorná príhoda, ako raz v tom sene spisovateľa vyhľadal okresný policajný veliteľ so žiadosťou, aby ho Hrabal naučil písať. V skutočnosti to ale vôbec nebolo smiešne. Hrabal bol pred nervovým zrútením. Napriek tomu umožňoval samizdatovým edíciám vydávať svoje texty.

Výbuch tvorivosti

Ako vždy, zachránilo ho písanie. Obrovským paradoxom bolo, že vynútená prestávka vo vydávaní jeho kníh znamenala možnosť naplno sa venovať písaniu. Hrabal ju využil. V sedemdesiatych rokoch napísal svoje najdôležitejšie texty. Predovšetkým Obsluhoval jsem anglického krále a Příliš hlučná samota, no aj ďalšie – Městečko, kde se zastavil čas, Něžný barbar, Postřižiny, Slavnosti sněženek. Bol to doslova výbuch tvorivosti, ktorý dal facku všetkým zakazovačom, neprajníkom, závistlivcom. Na Hrabala totiž nemala ťažké srdce iba vládnuca moc. Hrabal ležal v žalúdku aj mnohým kolegom spisovateľom, a to nielen tým povoleným, ale aj zakázaným. Bohumil Hrabal bol skrátka taký dobrý, že to nevedeli prežuť. "Pěkně tlustý fascikl by vznikl, kdyby se shromáždila dokumentace jak se česká tzv. inteligence, resp. spoločenská elita, chovala vůči těm, kteří přesáhli maloměšťácké niveau. Koho mohli, dehonestovali a štvali..." Takto po rokoch hodnotil "český" prístup k úspešným ľuďom, mysliac pritom na Hrabala, jeho dávny kamarát, filozof a básnik Egon Bondy. Žiaľ, komunistické "likvidácie" úspešných mali značnú oporu medzi vtedajšou intelektuálnou "elitou", hoci aj rovnako "likvidovanou".

Po novembri '89 záujem opadol

Už pred revolúciou povolil režim vydať viaceré Hrabalove knižky, a to v impozantných, stotisícových nákladoch. Pravda, stále scenzurované. Niektoré však mohli vyjsť až po revolúcii. Predovšetkým jeho Příliš hlučná samota, knižka, na ktorej mu vari najviac záležalo. Bola to, podľa Susan Sontagovej z New Yorku, jedna z dvadsiatich najvýznamnejších kníh na svete, ktoré budú obrazom dvadsiateho storočia. Vyšiel mu aj jeho "Kráľ" a ďalšie knihy. Odrazu bolo všade plno Hrabala. Súčasne s prívalom Hrabalových knižiek však čitateľský záujem o ne upadol. Ľudí opantali iné témy. Iní hrdinovia. Biedne napokon dopadlo i dodnes nedocenené vydávanie Hrabalových zobraných spisov. Konečne v pôvodnej podobe, bez akýchkoľvek cenzúrnych úprav. Ich vydavateľ skrachoval. A diela tzv. neskorého Hrabala, jeho skvelé eseje, známe pod spoločným názvom Dopisy Dubence, vychádzali v obmedzených nákladoch, posledné dokonca bezmála starým samizdatovým spôsobom. Tlačili ich síce zo dňa na deň, čím sa stali jedinými textami vydanými bez omeškania, no iba v niekoľkých kusoch, ktoré Hrabal porozdával priateľom. Nepochybujem o tom, že raz budú vzácnymi tlačovinami.

Šťastím je, že ho môžeme čítať

Mal Bohumil Hrabal v živote šťastie alebo smolu? Podľa mňa to nie je správne položená otázka. Skôr by mala znieť: mali sme my, Hrabalovi čitatelia šťastie? Samozrejme, že mali. A máme ho stále; o to väčšie, že môžeme čítať jeho texty bez akéhokoľvek obmedzenia, že si môžeme dopriať pôžitok čítať ich v autentickom znení. A to je skutočne "sila" priatelia. Bohumil Hrabal bol, napriek zvráteným názorom niektorých obmedzených jedincov otrávených závisťou, ktorí sa tohto najväčšieho českého a jedného z najväčších svetových spisovateľov dvadsiateho storočia nehanbia ani po smrti hanobiť, a aj ostal autorom píšucim o živote ľudí nenapodobniteľným spôsobom.

Autor: Peter Pačaj

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.