len závidieť. On je hĺbavý introvert, ona výbušný živel, no svoju odlišnosť dokázali povýšiť na jedno obrovské plus. Tanečný pedagóg, tanečník a choreograf Milan Plačko nechce byť mužom, ktorý demonštratívne búcha po stole, ale manželom, ktorý je pre svoju vyvolenú oporou.
Čo je podľa vás vo vzťahu dvoch ľudí, prípadne v manželstve, najdôležitejšie?
- Podľa mňa, samozrejme, jednoznačne láska a dôvera medzi partnermi. Bez iskry na začiatku, ktorú človek musí udržiavať celý život, aby vzťah neochladol a nezačal byť bez zmyslu, by to však nešlo. A bez dôvery by vznikali rôzne, pre mňa nepochopiteľné vášne, ktoré by vo vzťahu nemali byť, lebo vedú k zbytočným hádkam a treniciam.
Prvotná iskra medzi vami a manželkou vzbĺkla o dosť neskôr, ako ste sa spoznali. To ste tuším mali nejakých trinásť rokov a pár ďalších trvalo, kým vznikla láska. Čo bolo tým zlomovým bodom, kedy ste si uvedomili, že k Mariete cítite niečo viac, ako k tanečnej partnerke?
- Nám to museli povedať známi a kamaráti (úsmev.) My sme vo svojom tanečnom, takmer až pracovnom vzťahu boli dobrými priateľmi, rozumeli sme si, trávili sme veľa času rozhovormi, ale do istej miery sme sa po predošlých negatívnych skúsenostiach zablokovali. Myslím v tom smere, že sme nechceli dopustiť zamilovanie do ďalšieho tanečného partnera, pretože to väčšinou neprináša veľa dobrého. Došlo to však do takej situácie, že to na nás videli absolútne všetci, akurát my dvaja nie. Takže na podnet ľudí zvonku sme tieto bloky nejako odstránili, a vtedy to naplno prepuklo.
Je pre vás bežnejšie mať veľa dobrých priateliek medzi ženami?
- Áno. Je zvláštne, že ľudia, ktorí sa pohybujú okolo tancovania, nevnímajú vzťah medzi opačnými pohlaviami tak úzkostlivo. Čiže aj keď mám svoju životnú partnerku, ktorá je pre mňa jedinou, zároveň mám aj veľa pekných vzťahov s inými ženami. A považujem to za úplne normálne. Pre nás je pri tancovaní úplne bežné dotýkať sa ľudí, a tak aj vzťahy s inými dámami sú z mojej strany prirodzené. Existujú však, samozrejme, hranice, za ktoré človek nezájde. Podľa mňa je však priateľstvo s nežným pohlavím pre muža dôležité, lebo bez spoznávania ženskej duše a bez akejsi reflexie z druhej strany by sa veľakrát nevynašiel.
Viete si predstaviť mať manželku, ktorá by nebola tanečnica?
- Viem si to predstaviť. Viem si predstaviť mať úplne pokojný život, kde by v našej domácnosti nepadla ani zmienka o tancovaní, trávil by som čas v prírode, venoval sa záhradke, svojim koníčkom, dieťaťu... Ale, bohužiaľ, moja profesia mi nedovoľuje venovať sa veciam, ktoré ma bavia. Tanec ma vtiahol do svojho sveta takým spôsobom, že mu venujem každú voľnú chvíľu.
Ste romantický typ? Ako ste požiadali Marietu o ruku?
- Keď sme spolu začali oficiálne chodiť, mali sme fázu ľudského spoznávania sa dávno za sebou. Keď sme teda konečne pochopili, že je to láska, náš vzťah napredoval veľmi rýchlo. Približne po šiestich mesiacoch to už bolo v takom štádiu, že mi v jednom momente v noci napadla myšlienka, akýsi záblesk... Skrátka som cítil, že je to osudové a určite navždy. Tak som Mariete povedal, že by sme sa mohli zobrať, a to čím skôr. Vôbec som to nejako hlbšie neriešil, tak som to v danej chvíli cítil. Prišlo to z mojej strany tak, ako by to malo byť.
V čom ste si vy dvaja podobní a v čom odlišní, a tým pádom do seba ideálne zapadáte?
- My sme vlastne svojím spôsobom úplne na opačnej strane spektra. Ja som tá tichá voda, ktorá brehy myje, mám veľa predstáv a veľmi veľa vecí prežívam vo vnútri. Som viac introvert ako Marieta, mnohé veci si x-krát premyslím a zrealizujem ich až vtedy, keď mám stopercentnú istotu, že to bude to najlepšie, čo môže byť. Marieta je zase akčnejší typ, je to oheň. Ona je skrátka živel a ľahko vzplanie. Má veľa energie, a ak má nejakú emóciu, tak to u nej má veľmi veľkú intenzitu, no o krátku chvíľu zhasne.
Takže sa vlastne ideálne dopĺňate...
- Dovolím si tvrdiť, že áno. Pretože tým, že je taká akčná a ja skôr rozvážny a premýšľam a plánujem možno aj dlhodobejšie ako iní, tak ona prináša impulzy, vie, kedy je čas niečo urobiť, veľakrát ma nakopne, kým ja by som ešte rozmýšľal. Aj keď pracujeme s tanečníkmi, máme to pekne podelené. Ona je kamarátka, ktorá s nimi komunikuje, a ja zase ten, kto je trošku autoritou a dbá na dodržiavanie pravidiel. Takže aj v tomto smere si veľmi vyhovujeme.
No a keď dôjde k nejakému konfliktu, čo pri dlhodobom spolužití, samozrejme, dochádza, ako to u vás vyzerá? Ona kričí a vy mlčíte?
- My síce máme takéto povahy, ale v skutočnosti je to veľakrát naopak. Keď už náhodou po nejakom dlhšom čase dôjde ku konfliktu, a to si dovolím tvrdiť, že sme sa v živote riadne nepohádali, vždy je to len otázka desiatich minút. Po pol hodine rozmýšľania dospejeme k tomu, že ten druhý mal tiež svoju pravdu. Niekedy to síce vyzerá akčnejšie, ale čím sme dlhšie spolu, tým viac jeden druhého poznáme a aj výstupy navonok a emocionálne výbuchy sú menej časté. Už vieme, kedy to prichádza a ako tomu predísť. Myslím si, že jednou zo skvelých vlastností nás oboch je to, že sa životom učíme. Teraz v októbri to je 10 rokov, čo sme manželia a sme stále tí istí zaľúbenci, ako na začiatku.
Váš syn Viktor má 8 rokov. Zmenilo vás otcovstvo nejako výraznejšie?
- Myslím si, že som ani veľmi nedospel. Skôr naopak. Viac si užívam jeho detstvo. Domnievam sa, že muži vo svojej podstate nedospievajú. Muž v skutočnosti nechce byť mužom. Ja tiež vôbec netúžim zosobňovať predstavu muža, ktorý živí rodinu, rozhoduje... To je podľa mňa už niečo dávno prežité. Skôr si myslím, že mužovou úlohou je vyvážiť ženu, ktorá je bytosťou veľmi emotívnou a do istej miery podľa mojej skúsenosti aj menej stabilnou. Žena potrebuje oporu, mať pri sebe niekoho, o koho by sa mohla oprieť. Rozhodne by však muž nemal byť tým, kto pevnou rukou udrie po stole a rozhoduje o veciach.
Takže ste na sebe naozaj nepostrehli nejaké výraznejšie zmeny?
- V mojom prípade mi to, že prišiel na svet Viktor, zmenilo akurát rebríček hodnôt. Vždy som bol rodinne založený, vždy som túžil mať veľkú rodinu a veľa detí, ale to, žiaľ, v tomto svete nie je zrealizovateľné. Kým neprišiel zväzok s Marietou a Viktor, mojou prioritou bolo užívať si do istej miery život a venovať sa tancovaniu. Akonáhle však prišla rodina, tak sa to zmenilo na potrebu zabezpečiť rodinu, vytvoriť stabilitu a pokoj. Už nie je podstatná láska v zmysle búrlivých emócií, ale zrelšia, založená na istotách. Obaja sme v tomto smere s Marietou dospeli. No vo vnútri sme ešte stále deti.
Ktoré chvíle strávené s blízkymi sú podľa vás najcennejšie?
- Kvôli našej profesii sme o mnohé veci trošku ukrátení a fungujeme inak ako bežné rodiny. Učím v popoludňajších hodinách, keď má väčšina ľudí voľno a naše dieťa chodí, samozrejme, do školy dopoludnia, preto sme si veľmi vzácni a pre mňa je jedinečná každá chvíľa, kedy môžem byť s ním. Či už ho veziem do školy, alebo keď si robíme domáce úlohy... Ale myslím si, že najemotívnejšie chvíle sú podobné ako v iných rodinách. Sú to sviatky. Vianoce, oslavy narodenín, chvíle, keď môžeme malému pripraviť oslavu s kamarátmi, alebo keď si nájdem chvíľku a hráme v záhrade futbal. Sú to momenty, keď sa vo mne prebúdza chlapec a ja si to neuveriteľne užívam a spomínam na časy, keď som to rovnako robil so svojím otcom. A momenty, keď k vám príde dieťa do postele, s krikom sa na vás vrhne a povie vám, ako vás ľúbi, bozkáva vás na obe líčka a objíme vás, vám nič na svete nenahradí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
