Wiliam Saroyan doslova vtrhol do americkej a následne i do svetovej literatúry (v roku 1934) dnes už legendárnou knižkou "Odvážny mladý muž na lietajúcej hrazde". Suverénne, dokonca s riadnou dávkou sympatickej drzosti, teda s vlastnosťami, ktoré mu už aj ako vydávanému autorovi ostali navždy.

Svoju prvú knižku uviedol viacerými svojskými pravidlami písania pre začínajúcich autorov. Stačí, ak tu spomenieme dve. Takže, prvé pravidlo: "Vôbec si nevšímaj pravidiel, ktoré ukladajú iní, robia ich na svoju ochranu, a tak do čerta s nimi." A druhé: "Zabudni kto sú E.A. Poe a O. Henry, píš také poviedky, aké budeš mať chuť písať. Zabudni na všetkých, ktorí vôbec niekedy niečo napísali." Saroyan sa týchto svojich pravidiel držal do smrti.

Napísal stovky kníh, úžasných aj brakových

Wiliam Saroyan toho napísal strašne veľa. Vydali mu vyše stovky kníh, najmä poviedkových, ale aj romány, básne, eseje a divadelné hry. Jeho literárna tvorba však bola, jemne povedané, kvalitatívne dosť nevyrovnaná. Nuž, pri takej ohromnej produkcii sa ani niet čo čudovať. Napísal mnohé skvelé veci, ktoré ho dostali medzi svetovú, predovšetkým poviedkársku špičku, zároveň však aj viaceré slabšie texty, ktoré u čitateľov doslova prepadli. Niektorí z nich sa v takýchto prípadoch netajili svojim sklamaním.

"Myslím, že patríte k tomu najlepšiemu v našej literatúre od dôb Marka Twaina [...] ale čo ste to za mizerného chlapa, že píšete aj toľko braku?" Citát je ilustráciou spisovateľovej kvalitatívnej kolísavosti. Saroyan na túto kritiku reagoval nasledovne: začal vysvetľovať svoj spôsob tvorby."Keď sa spisovateľ posadí k práci, nevyhnutne sa prihlási niečo, čo by chcel povedať, pretože existuje vlastne iba jeden námet – my".

Samovraždené tempo ho takmer zabilo

Pokojne priznal, že aj vtedy, keď nemá jasnú predstavu, čo bude písať, písať napriek tomu začne. A pokračoval konkrétnym príkladom. V roku 1950, po dlhšej tvorivej pauze, sa rozhodol napísať odrazu tri knižky za mesiac. A hoci vraj vôbec nevedel o čom tie knihy budú, urobil si presný plán práce, vrátane prestávok, nakúpil cigarety, kávu, ovocie a pustil sa do roboty. Samovražedné tempo ho skoro zabilo (dostal žalúdočne vredy), no vtedy vznikol jeden z jeho najlepších a najznámejších textov, knižka "Tracyho tiger". Tie zvyšné ale už ani zďaleka také úspešné neboli.

"...robíte presne to isté, keď píšete slušné veci, aj keď píšete brak. Robíte to, čo viete, a to je všetko, čo robiť môžete". Dodal ešte autor, čím pripustil, že vo svojej vlastnej literárnej produkcii vedome vytvára diamanty medzi hlušinou. Isteže, svojrázny prístup k tvorbe, otázkou však je či by "Tracyho tiger" vôbec vznikol, keby Saroyan v tom päťdesiatom roku začal písať iba jednu knihu namiesto troch. Či by ho ten "tiger" vôbec napadol.

Nespútane, radostne, bez zábran...

William Saroyan písal tak, ako žil. Nespútane, radostne, bez zábran. Hazardné hry, ruleta, "koníčky", alkohol, ženy. Obdobia, počas ktorých totálne kašlal na písanie, striedal s obdobiami obrovskej, priam zúrivej pracovitosti. Často sa opätovne púšťal do písania až vtedy, keď už nemal ani groša a jeho dlhy presiahli medze únosnosti. Od mladosti túžil napísať novú, "našu" bibliu, moderné evanjelium, knihu kníh, v ktorej by boli opísaní súčasníci a nie ľudia tisíce rokov mŕtvi. Chcel napísať "knihu človeka", "ľudskú komédiu". Napokon jeden z jeho najznámejších románov má tento názov. A veru, z dnešného pohľadu možno povedať, že Saroyan celou svojou tvorbou akúsi svojráznu bibliu naozaj napísal. Sám tvrdil, že stále píšeme tú istú knihu. Stále píšeme o nás samých.

Humor a smútok, život i smrť

V Saroyanových textoch sa neustále striedajú dve tóniny, nežný poetický humor so smútkom, vyvolávaným neustálym vedomím smrti. Vo svojom rozprávaní o nás, ľuďoch, striedavo dávkuje smiech a plač.
U Saroyana má smrť, rovnako ako život, vyhradené popredné miesto. Preňho sú to dve strany rovnakej mince. Autor milujúci život sa smrti desí a vytvára si proti nej obranné mechanizmy. Oproti smrti stavia "neumieranie". Napísal o ňom prekrásnu esejistickú knižku "O neumieraní" (Not Dying), v ktorej túto tému rozoberá od začiatku do konca. Navyše sa pri jej písaní zabáva tým, že píše o tom, ako píše túto knižku, že rozpráva o spôsobe svojho rozprávania, pričom sa snaží skĺbiť maximálnu voľnosť literárnej formy s nevyhnutnou súdržnosťou textu.

Písal, aby hral ruletu

Túto knihu začal písať len tak, ako vedľajší produkt, v Paríži, kde sa dostal po jednom zo svojich hazardných "záchvatov" na Riviére. Prehral tam v rulete všetky peniaze a nevyhnutne si musel zarobiť ďalšie. V Paríži rýchlo, známym vražedným pracovným tempom, napísal a za slušný peniaz svojmu literárnemu agentovi predal divadelnú hru, a keďže sa rozpísal, chcel si overiť či sa dá napísať knižka bez akýchkoľvek literárnych pravidiel. Presviedča v nej čitateľov, že "písať vie každý, kto naozaj chce. Kto naozaj chce, ten vie to, čo chce. Kto naozaj chce, ten neumiera. Vie byť nažive".

Na svoj pôvod nezabúdal

Wiliam Saroyan bol Armén, ktorý sa narodil v Kalifornii. Nikdy na svoj pôvod a svoje detstvo nezabudol. Boli mu prvotným a stálym inšpiračným zdrojom. Život malého chudobného chlapca na kalifornskom vidieku stvárnil v mnohých výborných poviedkach, ktoré vychádzajú v rôznych výberoch dodnes. "Chichotavý Sam", "Päť zrelých hrušiek", "Muž, ktorý zanechal srdce na Vysočine", "Lokomotíva 38 Odžibvejský", "Holič, ktorého strýkovi odhryzol hlavu cirkusový tiger" a mnohé ďalšie sa stali poviedkovou klasikou a patria k tomu najlepšiemu, čo v tomto literárnom žánri vzniklo.

Užívajte si život, smejte sa ako diabli

Bol to horkokrvný chlap, užívajúci si život na plné "pecky". Správal sa presne podľa doporučenia, ktoré dal čitateľom vo svojej prvotine. "Naučte sa zhlboka dýchať, naozaj vychutnávať potravu, keď jete, a naozaj spať, keď spíte. Dajte si čo najviac záležať na tom, aby ste skutočne zo všetkých síl žili, smejte sa ako diabli, hnevajte sa dôkladne. Dajte si záležať na tom, aby ste boli živí. Tak či tak dosť skoro zomriete".
Z jeho nespútanej letory vyplynul i spôsob jeho písania, ktorý podľa kritika nie je ani "intelektuálnou špekuláciou, ani rafinovaným experimentom s formou". Saroyan píše bezprostredne o všetkom okolo seba, všetko sa mu hodí "do pera" a vrhá to na papier s barbarskou rozkošou.
Vedľa rodnej Kalifornie, jej údolia San Joaquin s pomarančovými plantážami a vinohradmi, čarovného Malibu na pobreží Tichého oceánu i legendárneho San Francisca, sa Saroyanovou obľúbenou tvorivou destináciou stal Paríž. Práve tam sa mu výborne "neumieralo", tam sa mu aspoň na chvíľu podarilo skryť pred smrťou, v Paríži si počas jedného leta spolu so svojimi dvomi deťmi naplno užíval život. Napísal o tom: "...na ničom inom nám nezáležalo, ako byť v teplé letné popoludnie blízko Paríža, ako byť toho roku, toho dňa nažive".

Nemožno ho zaradiť do šuplíka

Texty Wiliama Saroyana ťažko s niečím porovnávať. Saroyan sa vyhýba akejkoľvek kategorizácii, nemožno ho zatlačiť do žiadneho šuplíka, je samorastom z veľmi vzácneho rodu. Písal svoje rozmarné texty so závideniahodnou ľahkosťou a frajerskou odľahčenosťou, hoci do nich vždy zašifrovával významné posolstvo ľuďom. "Dajte si záležať na tom, aby ste boli živí!" Ktosi o ňom povedal, že bol komickým a zároveň melancholickým klaunom. A tiež, že americká literatúra pravdepodobne nemala bezprostrednejšieho a impulzívnejšieho spisovateľa.

Po prečítaní jeho textov vraj v nás, čitateľoch, ostane zážitok skôr v pocitovej oblasti, ako v pamäti. Je to naozaj tak. Ale ten pocit je veľmi príjemný, hrejivý, radostný. Jeho texty sú tým nádherným poetickým "haraburdím", ktoré kládol do cesty smrti. Dlho sa mu darilo oklamať ju a neumrieť, hoci, ako tvrdil, "neumierať" nie je to isté, ako žiť, je to iba trochu ako žiť". Krásne na tom je, že to "haraburdie" môže v rámci vlastného "neumierania" použiť každý Saroyanov čitateľ.

Na "bláznivého" Arména z Kalifornie so svojráznym, no uhrančivým videním sveta, určite nemožno zabudnúť. Potvrdí to každý, kto si v živote prečítal hoci len jednu Saroyanovu knižku.

Autor: Peter Pačaj

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.