Nedáva si servítku pred ústa, presne vie, čo a komu chce svojimi obrazmi povedať. Negatívnymi kritikami sa Saša Makarová nenecháva vytočiť, za každú cenu chce ostať sama sebou a na svoju umeleckú výbušnosť našla ideálne uzemnenie v podobe manžela - ortopéda.

KOŠICE. Vo svete je uznávanou výtvarníčkou a v rodných Košiciach sa rozhodla po 14 rokoch predstavením svojej tvorby zavolať: "Tu som! Patrím sem a Slovensko je súčasťou mojej osobnosti." V Múzeu Vojtecha Löfflera ponúka pohľad na svoje najnovšie diela do 18. októbra v rámci výstavy "Ja vás všetkých milujem", no tým ani zďaleka jej aktivity v metropole východu nekončia. V zime príde opäť s veľkolepým projektom, ktorý vraj všetkým vyrazí dych.

Ako malá koketovala s herectvom

Do metropoly východu prišla rozvíriť stojaté umelecké vody. O malej dušičke sa v jej prípade vonkoncom nedá hovoriť. "S malou dušičkou som rozhodne neprišla. Celé to vidím z nadhľadu, keďže tu nežijem. Samozrejme, že je to pre mňa niečo úplne nové. Ostatné dva roky som vystavovala najmä v Taliansku. Na môj príchod nebol zrelý čas, ten správny nastal až teraz," vraví výtvarníčka, ktorá svoj talent zdedila po otcovi.

Skutočnosť, že práve umenie je cestou, po ktorej chce v živote vykročiť, si uvedomila v deviatich rokoch. "Ako dieťa som hrávala aj vo filmoch, takže som stála pred rozhodnutím - buď herectvo, alebo výtvarné umenie. Zistila som však, že nie som exhibicionisticky obdarená a zvolila som si to druhé. Aj keď ide o cestu samotársku, lebo klasická línia maliarstva je ešte stále o tom, že sa umelec musí zaoberať najmä sám sebou."

Svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala. "Ani teraz po rokoch si nič iné neviem predstaviť. Ale keby som mala opäť dvadsať, možno by som sa predsa len rozhodla pre niečo úplne odlišné. V súčasnosti je totiž umenie úplne iné, dominujú nové médiá. Od mladej generácie nik nežiada, aby dokázala dokonale namaľovať akt či portrét, na všetko sú počítače. Dnes je exhibicionizmus oveľa dôležitejší ako predtým, preto som rada, že sa venujem maľbe a nemusím byť bezpodmienečne moderná a robiť to, čo všetci."

Triezve zhodnotenie situácie, nevyhnutný nadhľad a poznanie svojej ceny jej rozhodne nechýbajú. "Mám už niečo za sebou a veľa vecí pre mňa nie je dôležitých, hoci pred rokmi som im možno prikladala význam. Veľa vecí vidím z nadhľadu."

Skĺbila dva extrémy

Štúdiá absolvovala v Bratislave, ale aj vo Viedni. Sama priznáva, že išlo o ideálne skĺbenie dvoch odlišných prístupov k výtvarnému vzdelávaniu a výsledok ju obohatil. "Som veľmi vďačná, že za socializmu, keď som študovala v Bratislave, sme ešte dostali klasickú výučbu. Bez týchto základov by som nemohla idealizovať a štylizovať postavy, rovnako ako v matematike. Vo Viedni to zase pre mňa bol úplne nový svet, všetko iné a z inej stránky extrémne. Nik odomňa nežiadal prísne klasické zásady kresby, mohla som sa voľne rozhodovať, čo budem robiť. Našla som si strednú cestu, prepojila som oba extrémy."

V Rakúsku sa rozhodla po štúdiách ostať žiť. Bola mladá, odvážna a ambiciózna. "Všetko bola viac-menej vec náhody. Povedala som si: Vyskúšam to, som mladá, nemám čo stratiť. Vôbec som nevedela, čo môžem čakať. Patrí to k veku, chcela som skúsiť iné možnosti."

To, že sa jej podarilo v zahraničí preraziť, považuje za súhru šťastných okolností. "Veľmi dôležité bolo, že som tam študovala a od základov spoznávala celú umeleckú scénu. Bez toho to ani nejde. Vtedy však boli aj iné časy a, samozrejme, chcelo to veľa pozitívnych náhod a určite aj šťastia."

Ako skúsený milenec využíva zrelé skúsenosti

Súčasťou jej existencie sa stali zahraničné stáže a pracovné cesty po celom svete. Naposledy bola v Kambodži a v zime sa chystá do Burmy. "Pre mňa je súčasťou života spoznávať, stále niečo nové odkryť. Otvára sa mi nový horizont, svet vidím inými očami. Pre mňa je veľmi dôležité nabrať inšpiráciu z prírody a rozličných kultúr. Nechám to na seba vplývať a výsledok vidím potom po týchto cestách v mojich obrazoch. Samozrejme, že cestujem s rodinou. Pominuli sa časy, keď maliar išiel so skicákom a pracoval v teréne. Ja si inšpirácie uskladňujem v hlave a zužitkujem to potom neskôr."

Celá jej tvorba, rovnako ako farby, ktoré používa, vyznieva veľmi expresívne. Zaujímalo nás, či je opakom svojich diel, alebo ju presne vystihujú. "Som občas veľmi výbušná, idem z extrému do extrému. Teraz mám obdobie, kedy sa opäť čoraz viac vraciam do detstva. Stále viac vidím, ako sa vraciam k rozprávkam," vysvetľuje Saša, ktorá pôvodne študovala proti svojej vôli reštaurovanie, keďže na maľbe nebolo miesto.

Jej tvorivý proces teda prešiel klasicizmom, renesanciou, gotikou i barokom a skončil pri fauvistoch a expresionistoch. "Tiež som však veľmi ovplyvnená Indiou a Tibetom, najmä čo sa týka farebnosti. Po narodení mojej druhej dcérky, ktorá má teraz štyri roky, a po smrti otca, som sa zase vrátila viac-menej k realizmu. Cítila som, že teraz je čas vrátiť sa k tomu, kde som začala. Vraciam sa ku koreňom, ale s tým rozdielom, že sa nepokúšam akademicky maľovať, ale svoj zrelý štýl, ktorý som si vypestovala, kombinujem so základmi. Je to ako so starým milencom, ktorý má skúsenosti a snaží sa ich využívať."

Jedlo a ponožky doma nerieši

Hoci sa nevyhýba ani kresbe a grafike, jej srdcovou záležitosťou je jednoznačne olejomaľba. V dielach dominujú figuratívne motívy a problematika vzťahov. "Tak ako pre každého umelca, ktorý pracuje s emóciami, sú pre mňa vzťahy veľmi dôležité. Bez nich by som sa cítila úplne prázdna, akoby vyprahnutá. Veľmi cieľavedome sa zaoberám ženami. Nemám napríklad potrebu intelektuálne maľovať afganské ženy, zahalené v závojoch a riešiť politické záležitosti."

Netají, že tvorba pre ňu predstavuje akúsi formu terapie. "Je to čosi ako psychológ, ku ktorému sa ideš vyrozprávať, keď ti je ťažko. Ja robím terapiu sama sebe farbami. Aj preto moje obrazy toľkých oslovujú, lebo sa v nich možno aj nechtiac spoznávajú."

Ako žena - výtvarníčka nemá vždy na ružiach ustlané. "Samozrejme, že s tým mám problém. Muži sú každopádne väčší egoisti, preto to aj ďalej dotiahnu. Lebo žena, keď sa napríklad stane matkou, si nemôže dovoliť zatvoriť dvere a povedať: Idem hľadať inšpiráciu a prídem o dva mesiace."

Našťastie má veľkú oporu v rodine. "Našla som si toho správneho muža. Ale po koľkých rokoch. Lebo bežný chlap rieši: Žena, kde je jedlo a kde sú ponožky? U nás to tak našťastie nie je."

Keď tvorí, nerozpráva a netelefonuje

Čo sa týka kritiky a nejakých prehnaných emócií pri sledovaní pomerov na súčasnej výtvarnej scéne, v tom má úplne jasno. "Nenechám sa už ničím iritovať. Som natoľko egoistická, že sa zaoberám svojimi vecami a nenechám si nahovárať veci od druhých. Keď sa im to nepáči, tak prosím. Ja nikoho nenútim. Viem vyjsť s kritikou, nezaoberám sa ňou. Mňa sa už tak ľahko niečo nedotkne. Najdôležitejšie je, že na mojich dielach vidieť, že som to ja. Nesú môj rukopis a to je dôležité," vraví umelkyňa, ktorá vopred nikdy ani len netuší, ako bude obraz vyzerať. "Je to pre mňa stále ako pôrod, preto ani veľa neprodukujem. Obraz sa v procese tvorby mení ako život. Nikdy som si neplánovala ani deti, ani miesto života, ktorý bol v mojom prípade často veľmi extrémny."

Našťastie si momentálne užíva spokojný rodinný život, a to hlavne vďaka manželovi. "Konečne niekto, kto má úplne normálne povolanie. Ako ortopéd je veľmi pragmatický, ja umelecká a skvelo nám to funguje. Potrebujem niekoho s nohami pevne na zemi. Keď sú doma dvaja umelci, stále to ide dolu kopcom, lebo je to konkurencia. A dva extrémy doma je priveľa, úplne stačí jeden," zakončuje Saša, ktorá priznáva, že je rovnako ako všetci umelci istým spôsobom "postihnutá". "Keď robím, nechcem sa s nikým baviť. Netelefonujem, uzavieram sa do seba. Je to aj veľmi nebezpečné a práve preto sú pre mňa dôležité moje cesty po svete, v rámci ktorých sa oslobodím."




Zaoberá sa ženami. Jej obrazy sú inšpirované medziľudskými vzťahmi.
Foto: judy



S mladšou dcérkou. Rodinu zvláda najmä vďaka manželovi-ortopédovi.
Foto: judy

Diela. Pre autorku je najdôležitejšie, že na jej dielach vidieť, že je to ona.
Foto: archív autorky

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.