Nepomohla ani operácia, ale napriek tomu ostáva optimistom. Zaujíma sa o veci verejné a aj vo svojom pokročilom veku pracuje v Rade seniorov pri prešovskej radnici. Vyše 40 rokov života prežil v úzkom spojení s obchodom. Patrí totiž k zakladateľom Spotrebného družstva Jednota, kde istý čas pôsobil ako podpredseda predstavenstva.
PREŠOV. Narodil sa v roku 1929 na Švermovej ulici v Prešove v rodine remeselníka. V ich rodine sa remeslo tradovalo. Boli medzi nimi čižmári, ktorí svoje výrobky predávali na trhoviskách v širokom okolí. Mimochodom, boli rodinne spätí aj s rodinou Koložiovcov, ktorí boli vychýrení kachliari a výrobcovia úžitkovej keramiky.
Vojnové roky
Na základnú a meštiansku cirkevnú školu chodil do centra mesta nrďaleko Konkatedrály sv. Mikuláša. Doteraz si pamätá na vojnové roky, bombardovanie Prešova a zachraňovanie ľudí spod trosiek. Ako 15-ročný pomáhal obnovovať dopravu. „Odpratávali sme trosky zo železničnej trate v Kysaku. Bol som pri tom, keď vypravili prvý vlak so zásobami potravín do Prešova. Vlak ťahala mašinka z mlyna vo Veľkom Šariši," zaspomínal si.
Pobyt v Prahe
Vojnou zničené mesto Prešov a málo príležitostí na uplatnenie donútilo Ivana Lichvára k tomu, že sa rozhodol s kamarátom vycestovať do Prahy. Priateľ našiel svoju cestu v oblasti umenia a Ivan v obchode. Začal pracovať u súkromného podnikateľa, ktorý vlastnil potravinový veľkoobchod na Žižkove. Mladý Ivan sa rýchlo zorientoval a rozhodol sa doplniť si vzdelanie na obchodnej škole v Karlíne, kde získal výučný aj živnostenský list. Keď sa po februári 1948 pomery v Prahe začali meniť, rušili sa súkromné obchody a jeho zamestnávateľ Burda skrachoval, Ivan sa rozhodol vrátiť domov.
V obchode sa cítil ako ryba
Zrejme vedel plávať po prúde. Krátko po návrate sa mu podarilo získať prácu v železničiarskom družstve najprv v Humennom, neskôr v Poprade a napokon v Prešove, kde už pôsobil ako inštruktor a revízor. O pár mesiacov už stál pri zrode Okresného spotrebného družstva Jednota, kde mu zverili dohľad nad potravinárskou výrobou. Tak vstúpil do sveta maloobchodu a veľkoobchodu.
„Družstvá začali fungovať tak, že vykupovali prebytky od roľníkov, od ľudí lesné plody, od chovateľov med a neskôr aj jahňatá a kozľatá. Časť sme predali v obchodoch, časť spracovali a niečo aj vyviezli z krajiny," vysvetlil spôsob družstevného podnikania.
Keď po reorganizácii v roku 1953 vznikla Jednota spotrebných družstiev (SD) v Prešove, Ivan sa stal podpredsedom predstavenstva. "Ukázalo sa, že naše predajne už nevyhovujú potrebám zákazníkov a je nevyhnutné ich modernizovať. Začal sa stavebný ošiaľ. Stavali sme dedinské predajne a pohostinstvá v 90 obciach v kraji a veľkosklady v Prešove, Sabinove a v Hanušovciach. Niektoré objekty stoja dodnes," pripomenul I. Lichvár.
Zabudnuté atrakcie mesta
Ako každý človek, aj Ivan Lichvár sníval. Z čias pobytu v Prahe si pamätal príjemné posedenia v tamojších vinárničkách, a to mu v Prešove chýbalo. Snažil sa, aby aj toto mesto na Toryse malo svoju vináreň. Podarilo sa to v roku 1955, keď vojnou zničenú pivnicu na Hlavnej ulici prestavali na vináreň, ktorá mala podľa pamätníkov stredoeurópsku úroveň. Nazvali ju Neptún, ale Prešovčania si ju pamätajú aj ako Krámiky. Podávali sa tam chutné vína, regionálne špeciality a obsluha bola oblečená v šarišských krojoch. Chýr o nej sa niesol široko-ďaleko a stôl sa tam objednával aj týždne dopredu. Dnes, keď je kaviarní a reštaurácií ako maku, sa to zdá neuveriteľné, ale bolo to tak.
Podobnou atrakciou mesta bola aj Vodárenská veža. Kedysi tam premával výťah, na jej streche bola kaviareň a cukráreň, kam Prešovčania radi chodili. Popri dobrotách a príjemnom posedení, mali výhľad na mesto. S nostalgiou tiež spomína na stavbu hotela Sigord, kde sa odohrávali takmer všetky masové podujatia, dokonca aj svadby. Dnes je už z hotela len zrúcanina.
Podobne zničené sú aj ďalšie rekreačné zariadenia, ktoré Jednota SD v rámci služieb obyvateľom dala postaviť. "Pri vodnej nádrži Domaša sme postavili stravovacie zariadenia, napríklad na Dobrej a v Holčíkovciach, potom hotel Kelča. Neskôr aj predajne a pohostinstvá v obciach Továrne, Nižný Hrabovec, Dlhé Klčovo, Soľ, Sečovská Polianka a ďalšie," dodal I. Lichvár.
Vináreň Krámiky. Už nefunguje, v pasáži sú butiky.
Foto: ako
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
