V stredovýchodnej oblasti sa v podstate rodila naša civilizácia a stretávali a striedali sa tam – a súperili medzi sebou – rôzne civilizačné prúdy, ktorých nositeľmi boli rôzne náboženstvá. Išlo o napríklad kultúru Babyloňanov, Egypťanov, Židov, Rimanov, Peržanov, Byzantíncov, Arabov, Kurdov, otomanských i seldžuckých Turkov i Frankov. Mnohé z týchto kultúr zanechali svoje stopy na stavbe, ktorej je venovaná dnešná časť nášho seriálu. Ide o hrad Krak des Chevaliers v Sýrii.
Zachovaný križiacky hrad
Hrad, či možno skôr pevnosť Krak des Chevaliers , patrí k najlepšie zachovaným križiackym hradom na Blízkom východe. Ide aj o jeden z najlepšie zachovaných stredovekých vojenských hradov na celom svete. Názov tohto hradu je niekedy uvádzaný aj ako Crac des Chevaliers. Slovo krak pochádza zo sýrskeho slova karak, znamenajúceho pevnosť. No a keďže slovo chevalier znamená znamená rytier, názov hradu môžeme preložiť ako hrad či pevnosť rytierov. Krak des Chevaliers stojí na vrchole kopca, vysokého 650 metrov a ležiaceho pri Homskom sedle.
Strážil cestu k moru
Ten, kto ovládal hrad, strážil jedinú cestu z Antiochie do Bejrútu a k Stredozemnému moru. Na mieste dnešného hradu stála pôvodná pevnosť, ktorú v roku 1031 postavil emír z Aleppa. Počas prvej križiackej výpravy bol hrad v roku 1099 dobytý Raymondom IV. a jeho vojskom, ale potom bol opustený, keď križiaci pochodovali ďalej na Jeruzalem. Už v roku 1110 hrad opäť dobyl princ Tancred, mladý šľachtic z južného Talianska. Tancred sa do Svätej Zeme (teda v podstate do dnešného Izraelu) vypravil spolu so svojím strýkom Bohemundom a ďalšími normanskými šľachticmi. Táto výprava mala za cieľ zastaviť postup seldžuckých prvkov, ktorí ohrozovali Byzantskú ríšu, a získať Jeruzalem pre kresťanov.
Sídlo rádu Johanitov
V 1142 daroval Raymond II. hrad Špitálnemu rádu (dnes oficiálne nazývaný Suverénny rytiersky a špitálny rád sv. Jána Jeruzalemského na Rodose a na Malte). Počas nasledujúcich križiackych výprav sa hrad stal hlavným sídlom Johanitov, ako sa bežne členovia spomenutého rádu nazývajú. Johaniti v prvej polovici 12. storočia hrad podstatne rozšírili a opevnili a spravili z neho prakticky nedobytnú pevnosť.
Najväčšia križiacka pevnosť
Z hradu sa stala najväčšia križiacka pevnosť. Hrad bol poškodený zemetrasením v roku 1157, po ktorom boli postavené hrubšie múry než tie pôvodné. V nasledujúcich rokoch pevnosť odolala niekoľkým nájazdom. V roku 1163 bola pevnosť neúspešne obliehaná Nuradinom. Po zemetrasení v roku 1170 bola pevnosť opäť prebudovaná. V roku 1188 sa o dobytie pevnosti neúspešne pokúsil Saladin. Počas obliehania bol zajatý kastelán hradu, pričom Saladinovi muži ho odviedli k bráne hradu a nakázali mu, aby nariadil jej otvorenie.
Na útočníkov liali smolu
Podľa povesti kastelán povedal svojim mužom v arabčine (jazyku dobyvateľov), aby sa vzdali, ale potom im vo francúzštine povedal, aby hrad držali do posledného muža. Po ďalšom zemetrasení na konci 12. storočia boli postavené ešte hrubšie múry. Z tohto obdobia pochádzajú obvodové múry vnútorného hradu a južná strana opevnenia. Na začiatku 13. storočia bol dobudovaný vonkajší pás opevnení. Vo vonkajšom múre, hrubom približne tri metre, sú v pravidelných intervaloch rozmiestnené okrúhle veže. Múry, vysoké okolo 9 m, sú opatrené tzv. smolníkmi. Tieto nadol otvorené výčnelky umožňovali obrancom liať na dobyvateľov horúcu vodu, smolu alebo olej.
Chodby pre jazdcov na koňoch
Zosilnené základy zabraňovali podkopaniu múrov. Z hlavnej brány vedie cez vonkajší múr do vnútra hradu, v ktorej mohli ísť veda seba dvaja jazdci na koňoch. Chodba často mení smer, aby útočníci nemohli nabrať rýchlosť. Cez stropné otvory mohli pritom obhajcovia liať na útočníkov horúce tekutiny. Aj keď sa útočníci dostali pred vnútorné múry, nemali ešte vyhraté. Vnútorné múry sú ešte hrubšie než vonkajšie a na niektorých miestach dosahuje ich hrúbka okolo 24 metrov. Vnútornú časť hradu prebudovali Johaniti v gotickom štýle.
Zásoby na päť rokov
V tejto časti bola aj veľká sála na zhromažďovanie členov rádu, kaplnka a skladové priestory, dlhé 120 metrov. Ďalšie sklady boli vyhĺbené do skaly pod pevnosťou. Odhaduje sa, že zásoby mohli obrancom hradu postačiť až na päť rokov. Na hrade boli aj stajne, v ktorých mohlo byť ustajnených vraj až tisíc koní. Na hrade bola aj lisovňa olív a pekáreň. Veľmajster rádu býval v jednej z veží vnútorného opevnenia. Podľa odhadov žilo na hrade 50 až 60 členov rádu a až 2 000 vojakov. Hrad bol vodou zásobovaný akvaduktom, privádzajúcim vodu z vyššie ležiaceho pohoria. V časoch obliehania sa obrancovia hradu zásobovali vodou z nádrže, ležiacej medzi obomi múrmi.
Financie od maďarského kráľa
V roku 1217, počas piatej križiackej výpravy, maďarský kráľ Ondrej II. nechal zosilniť múry a financoval vojsko obrancov. Ako sme už spomínali, hrad bol prakticky nedobytný a v priebehu rokov 1142 až 1271 bol dvanásť ráz obliehaný. Úspech dobyvateľom prinieslo až posledné obliehanie v roku 1271. Podarilo sa to mamlúckemu sultánovi Baibarsovi I., a to ľsťou. Baibars poslal do hradu falošný list od križiackeho veliteľa v Tripolise, ktorým nariadil obrancom, aby sa vzdali. Baibarsove vojská prevzali križiacky hrad prakticky bez boja, aj keď niektoré pramene uvádzajú, že dobyvatelia použili stredoveké vrhače ťažkých projektilov na prelomenie hradieb. Baibars hrad zosilnil a používal ho ako základňu proti Tripolisu.
Z kaplnky mešita
Kresťanskú kaplnku Johanitského rádu premenil na mešitu, ktorú ešte aj dnes pripomína minbar (čosi ako islamská kazateľnica). Keď počas deviatej križiackej výpravy v roku 1272 anglický kráľ Eduard I. uvidel hrad Krak des Chevlaiers, inšpirovalo ho to k výstavbe podobných hradov vo Walese a Anglicku. Po dobytí hradu rabmi sa v ňom postupne usádzali dedinčania, ktorí tam zostali až do roku 1934, keď sa začalo s rekonštrukciou pevnosti. V roku 2006 bola pevnosť Krak des Chevaliers, ktorej vlastníkom je sýrsky štát, zapísaná (spolu so Saladinovým hradom, arabsky nazývaným Qalaat Salah ed-Din) do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Veľvyslanectvo aj u nás
Pokiaľ ide o Suverénny vojenský a špitálny rád sv. Jána Jeruzalemského z Rodosu a Malty (skrátene nazývaný Rád maltézskych rytierov), tak o ňom snáď len toľko, že tento rád je v súčasnosti považovaný za suverénny subjekt medzinárodného práva neštátneho typu. Mnohí ho ale považujú za najmenší štát sveta, pričom jeho "územie" tvorí len veľmajstrovský palác v Ríme, vila v Ríme a veľvyslanectvá pri Vatikáne a Talianskej republike. Rád má štatút pozorovateľa pri OSN a udržuje diplomatické styky so 103 krajinami, pričom svoje veľvyslanectvo má aj na Slovensku. 
Pohľad z jednej veže. Hrad bol obkolesený vnútorným a vonkajším múrom.
Gotická chodba kláštora. Na hrade sídlili členovia johanitského rádu.
Latinský nápis. Hrad je jedným z najzachovalejších stredovekých vojenských hradov.
Chodba do hradu. Chodbou mohli ísť aj jazdci na koňoch.
Saladinov hrad. Tento hrad je do Zoznamu svetového dedičstva zapísaný spolu s hradom Krak des Chevaliers.
Zvyšky múrov na hrade. Johaniti prestavali hrad do gotického štýlu.
Priekopa medzi múrmi. Krak des Chevaliers bol v podstate nedobytnou pevnosťou.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
