Dana Košická: "Aby divadlo ľudí zasiahlo, musí páchnuť životom"

Hoci ocenenie Dosky 2009 v kategórii najlepšia herečka jej o vlások uniklo, nič to nemení na fakte, že predstavenie Médeia patrí k najlepším inscenáciám minulej sezóny, a to nielen na košickej scéne.

Kritici sa jednoznačne zhodli, že veľký podiel na tom má herectvo Dany Košickej. Tá v súčasnosti patrí nielen k najlepším, ale aj k mimoriadne vyťaženým slovenským herečkám. Okrem divadla sa venuje práci na seriáloch a zháňa peniaze na natočenie dokumentov o krásach východného Slovenska, ku ktorým napísala scenár.

Médeia získala až 4 nominácie na Dosky a kritici ju zaradili medzi top predstavenia sezóny. V Košiciach paradoxne vznikala dosť ťažko - režisér Vajdička musel o tomto titule vedenie krvopotne presviedčať. S akými pocitmi ste túto rolu prijímali vy?

- S veľkou radosťou, pretože som pôvodne mala byť Nora (v rovnomennej Ibsenovej hre, pozn. red.). No priznám sa, že Médeia nebol môj sen. Som totiž príliš vyťažená na to, aby som mala tajné sny typu - ešte toto si zahrám a skončím. Takže som postavu prijala bez mimoriadnych emócií. Až keď sme začali skúšať, dochádzalo mi, čo táto postava obnáša a dnes môžem povedať, že som nesmierne rada, že som to zažila. Takýto text a hru, ktorá je taká silná a súčasná napriek tomu, že je stará niekoľko tisíc rokov, by som dopriala každej herečke.

Čím vás táto postava oslovila?

- Oslovil ma najmä exkurz do duše človeka, ktorý spraví niečo také nečakané. Aj v reálnom živote sú totiž ľudia schopní urobiť veci, ktoré by ani sami nečakali. Inteligentní, vzdelaní ľudia odrazu šokujú svojím skutkom. Vzrušovalo ma "pátrať", čo ju priviedlo k tomu, že zavraždila vlastné deti. Pretože Médeia nie je hlupaňa, ani zvieratko, ktoré reaguje pudovo.

Pán Vajdička svojím predstavením nemoralizuje, neodsudzuje, skôr kladie otázky. Ako ste sa na Médeiu dívali vy?

- Presne tak isto. Tiež som nechcela, aby sme jej dali nálepku dobrá, alebo zlá. To by bolo to najprimitívnejšie riešenie. Navyše, ja ľudí nerada odsudzujem, pretože si myslím, že vždy v danej situácii konajú najlepšie, ako vedia, že to ubližuje druhým, to je druhá vec. Chcela som teda, aby táto žena v mojej interpretácii nebola jednoznačne odsúditeľná, ale aby sa diváci snažili so mnou premýšľať, prečo tak konala.

Dokázali by ste ju aj obhájiť?

- Teraz už áno, hoci je neodpustiteľné, čo urobila. Zabiť človeka je strašné, no chápem, že exituje aj taká veľká láska, kvôli ktorej je človek schopný urobiť nepochopiteľné veci.

Zažili ste aj vy takú lásku?

- Áno. Nikoho som, samozrejme, nezabila. (Úsmev.) No hlavne verím na takúto lásku a želám každému, aby ju zažil. Nechcem to spájať s Médeiou a jej skutkom, pretože to bol zlý dopad veľkej lásky. No veľká láska môže mať aj dobré dopady, a keď sa to stane, treba si ju pestovať, pretože je to zážitok.

Je o vás známe, že obdivujete herectvo, pri ktorom sa herec vtelí do postavy, ktorú stvárňuje. Aké to bolo v prípade roly Médeia?

- Mne sa takéto živočíšne herectvo veľmi páči. Diváci sú dnes už zvyknutí na všetko možné z reality šou a z toho, čím ich zasypáva televízia. Takže, aby ich divadlo zasiahlo, musí páchnuť životom. Aby to prešlo do hľadiska k divákovi, ktorý už v priamom prenose vidí všetko od pôrodu, až po smrť, musí byť na javisku duša totálne odhalená.

Ako veľmi vás potom zasiahne také ťažké skúškové obdobie?

- Prácu a súkromie dokážem oddeľovať. Nie som typ, ktorý chodí po dome, trhá kulisy a hádže nábytok. Je to vnútorná technika, ktorou sa vie človek nabudiť do istých stavov, situácií a stotožniť sa s nimi. Ale ak by to malo ovplyvňovať náš normálny civilný život, končila by väčšina z nás na psychiatrii.

Čomu všetkému sa teraz pracovne venujete?

- V divadle momentálne neskúšam, pretože točím v Bratislave seriál V mene zákona a pripravujem televíznu inscenáciu pre STV, ktorá je však ešte zatiaľ zahalená rúškom tajomstva. A vymyslela som si scenáre k dokumentárnym filmom o východnom Slovensku. Takže teraz bombardujem televíziu a pátram po všetkých eurofondoch. Už viem, ako sa cítia ľudia, ktorí zháňajú financie a aké je to hrozné pýtať si peniaze na projekt, ktorý ste si vymysleli. No veľmi by som to chcela robiť.

Ako vôbec vznikol nápad napísať scenáre na dokumenty o východnom Slovensku?

- Cez prázdniny vydrží človeku eufória zo sladkého ničnerobenia asi tak týždeň. Potom príde čas, keď začne rozmýšľať, čo robiť. A keďže som celé leto niekde s bicyklom na cestách po Slovensku, napadlo mi, že ľudia veľmi veľa krásnych slovenských zákutí vôbec nepoznajú. A keďže načítavam aj dokumenty pre Discovery a Animal planet, videla som dokumenty, ktoré sa natočili za pár korún spôsobom, že niekto vzal do ruky kameru, chodil po svete a ukazoval ľudom nepoznané miesta. A aj východné Slovensko ich má nesmierne veľa. Tak som napísala námet a teraz zháňam peniaze.

V jednom rozhovore ste priznali, že boli časy, keď ste uvažovali o tom, že od herectva odídete.

- Áno, veľmi vážne som o tom uvažovala. Som totiž športovec, takže chcem vždy vyhrávať. Je to deformácia, ale buď budem robiť niečo na 100 %, alebo vôbec. A bol čas, keď sa mi nedarilo. Prišla som do veku, keď mávajú herečky hluché obdobie. Je to medzi tridsiatkou až tridsaťpäťkou, keď už nehráte Júlie, ale na charakterové postavy to ešte nie je. Dnes sa už píšu pekné postavy aj pre tento vek, no pred 10 rokmi to tak nebolo. Takže som vážne uvažovala o tom, že si otvorím fitnesscentrum. Našťastie nie som podnikateľský typ, vôbec neviem, čo musí podnikateľ robiť, ako zháňať peniaze, ako byť za niečo zodpovedná. To ma odradilo. Keby som mala trošku podnikavejšieho ducha, som už možno niekde úplne inde a robím niečo úplne iné.