Prišiel do styku s velikánmi maliarstva a ako predstaviteľ poctivého výtvarného remesla okolo seba celý život šíril základné princípy "starej" výtvarnej školy. Július Hegyesy rozdáva radosť už len samotným človečenstvom, ktoré z neho vyžaruje a pri pohľade na jeho diela sa človek ani nemôže inak, ako obdivne usmievať.

V jednom z rozhovorov ste povedali, že ste ku kresbe došli akoby čiastočne hrou osudu. Na vojne totiž nebol priestor na maľbu a na vysokej škole ste vyučovali práve kresbu, takže ste sa jej museli hlbšie venovať. Naozaj pre vás bola kresba v počiatkoch len z núdze cnosť?

- Od detstva, od takých siedmich rokov som kreslil základné veci viditeľne lepšie ako spolužiaci. Otec to podchytil, pretože mal veľmi dobrého známeho, pána Vojtecha Löfflera, u ktorého v tom čase býval Ľudovít Feld. Robil skoro profesionálne kurzy kresby pre všetkých bez rozdielu veku a práve uňho som sa vážnejšie začal zaoberať portrétmi. Za modely si totiž bral ľudí z chudobincov.

Keďže portréty predstavujú zásadnú časť vašej tvorby, dá sa povedať, že ste si vzťah k nim vybudovali práve v tomto období?

- Zrejme áno. Prvé zátišie som totiž urobil, až keď som sa dostal na vysokú školu. Viete, decko nerozhľadené, myslel som si, že je najdôležitejšie vedieť robiť práve portrét. Škola mi dala veľa. To ešte totiž fungovala s profesormi, ktorí boli zástancami klasického remesla. Učili nás od základu trpezlivosti a obrovskej pokore k robote. Na rozdiel od terajších trendov, keď sa jeden človek musí líšiť od druhého, aby si ho vôbec všimli.

Prečo ste po štúdiách začali učiť a nevrhli sa do bohémskych vôd slobodného umeleckého života?

- Po skončení školy som prišiel do Košíc a z výtvarnej činnosti som sa jednoducho nevedel uživiť. Začal som teda učiť v ľudovej škole umenia a to mi zabralo toľko času, že mi veľa na maľovanie neostalo. Nebol na to vlastne ani priestor, keďže som býval s rodičmi a nemohol som si vyhradiť jednu izbu na maľovanie. Kresba bola teda jedinou možnosťou sebarealizácie a keď ma vybrali na vysokú školu do Prešova za asistenta a nechcel som sa pred študentmi hanbiť, musel som sa jej naozaj venovať intenzívnejšie.

Boli ste prísny pedagóg?

- Nedostatky v tvorbe študentov som korigoval tak, že som si zobral ďalší papier a kreslil som objekt nanovo vedľa, aby som im nezasahoval do roboty. Viem totiž, že každý človek ináč vidí a vníma a môj zásah by mohol študenta znechutiť. Pamätám si na pána Felda, ktorý azda za celý život nikoho neurazil. Nepovedal, že toto je zlé, ale že to je zaujímavé, ale radšej to treba skúsiť inak. Bol to veľmi vzdelaný, sčítaný a múdry človek. Vravieval, že nik sa nenarodí ako hotový výtvarník, ale na ten moment si musí človek trpezlivo vyčkať. V tvorbe vždy prídu momenty, keď to vyzerá, akoby ste išli dlho po rovine. Potom ale poskočíte, občas príde nejaký schod... Rovnako ako v živote.

Študovali ste aj u pána Hložníka. Aký to bol človek?

- Neštudoval. Ono sa popíše všeličo, mená sa pletú a oháňa sa nimi, ale nie je to pravda. Prvé tri ročníky som študoval na všeobecnej škole u pána Petra Matejku a rektorom bol v tom čase Ján Mudroch. Po ňom nastúpil pán profesor Hložník, no neučil ma. Od štvrtého ročníka sme sa my východniari zoskupili pri Deziderovi Millym, a tak som sa vlastne dostal aj ku stvárňovaniu krajiny. Priznám sa, že som ju dlho nedokázal pochopiť a až po dlhšom čase som zistil, že aj každý kvietok a strom je jedinečný a má svoj portrét.

O vás sa vraví, že síce robíte čiernobiele obrázky, ale vy v nich farby vidíte, čo je úžasný dar...

- Farba zastáva v obraze veľmi dôležitú funkciu. Musíte ju v obraze cítiť, aj keď jej tam niet. Väčšina veľmi dobrých výtvarníkov robila obrazy podľa skíc a náčrtov a maľovali potom doma. Ja ich doma nerobím, kresby vznikajú priamo vonku, kde sa aj pohrám s tónmi a valérmi. Veľa vecí vynechám, veľa zjednoduším. Bohužiaľ, ale vždy vyzerajú tak, akoby boli úplne realistické.

Prečo bohužiaľ?

- Lebo to teraz nie je trend. Nie je to v umení potrebné. Ľudia majú radi obrovské formáty a čo najkrikľavejšie farby. Toto, čo robím ja, to je skromná robota. Možno sa zopakuje ako móda a po rokoch si niekto všimne, že to nie je zlé.

Čo okrem talentu a pokory musí mať podľa vás umelec, aby bol cenený?

- To je veľmi ťažké a závisí to od rôznych okolností. Od miesta, kde tvorí, od známostí, aké má, od spoločenského života, v ktorom žije. Lebo keď človek do určitej vrstvy nepatrí, tá si ho ani nevšimne. A nie každý má na to, aby sa mohol hýbať medzi "vyvolenými". U nás už umenie funguje ako obchod. Musíte mať nejakého manažéra a starať sa o reklamu, lebo ináč nemáte šancu.

Ani keď disponujete výnimočným talentom?

- Jednotlivé umelecké smery sa potýkajú s rovnakými problémami. Obyčajne boli vždy na špičke týchto smerov ľudia, ktorí dokonale ovládali remeslo. Mnohí vravia, že Picasso nebol maliar, ale on to remeslo dokonale zvládol a už to nepotreboval. Mohol ísť ďalej. Niektorí ľudia sú schopní pracovať s mozgom len do určitej miery, ale sú aj takí, ktorí začnú až po tom, čo ostatní skončia. Hromada ľudí je veľmi potrebná, lebo ako včely zbierajú základ pre niekoho výnimočného, kto to vie zužitkovať. Samozrejme, že je dobré mať pocit, že tou hlavou budem ja. Lenže to sa nedá vynútiť, treba sa vedieť narodiť, mať talent a žiť v takom systéme, kde je dostatok, pokoj a kde nie sú zvady. Vždy vzniká najkrajšie umenie tam, kde je v danej oblasti hojnosť.

Čiže to nie je ako u básnikov, kde sa hovorí, že musia strádať, aby niečo geniálne vytvorili?

- Myslím si, že ani u básnikov to nie je pravda. Nemusia strádať. Musia len byť takí citliví, aby sa vedeli vžiť do človeka, ktorý stráda. Aby to vedeli lapidárne ukázať, až človeku ide mráz po chrbte. V tom je umenie, dokázať vycediť to dobro, alebo zlo...

Čo vás na súčasnom výtvarnom umení najviac trápi?

- Po revolúcii vyplávalo veľmi veľa zlých ľudí, ktorí riadia okrem iného aj kultúru. A keďže všetky umelecké činnosti patria k nadstavbe, je to ako na mlieku smotana. Keď je mlieko umelé, smotana nevznikne.

Ste umelec, ktorý sa rád hrá. Naučili ste sa napríklad drôtovať hrnce, vyrábate kostené i kovové šperky...

- Mám z toho radosť. Veľa som celý život chodieval kade-tade po dedinách i prírode a našiel som množstvo nádherných vecí. Mnoho prasknutých hrncov už napríklad bolo podrôtovaných a tak som odpozoroval, ako sa to robí. Práve teraz som drôtoval jednu fľašu a je v nej výborná slivovica. Keďže už fungujem len na pol srdca a druhá polovica je strojček, musím si dávať pozor, aký benzín doň dávam. Štamperlík mi však nemôžu zakázať ani lekári. Celkovo veľmi rád zbieram staré veci. Mám napríklad jedinečné železné kované vzorky na vyšívanie ornamentov na baraniu kožu, nádhernú zbierku deväťdesiatich fajok... Na chalupe v Rejdovej kompletný riad pre pastiera oviec i kráv, zvonce a všetky potrebné veci, aby som viedol stádo.

Ateliér máte teraz doma. Čo bolo hlavným dôvodom?

- Keby som ho mal zaplatiť z dôchodku, nemal by som na lieky. Samozrejme, že mi je to ľúto a ťažko si zvykám. Keď chcem niečo robiť, najprv musím upratať zo stola, vybrať zveráčik a pílku, vedieť, kde čo je... Veci musím uložiť tak, aby mi ich mačky nerozbili. Ale to je staroba, už sa nedá nič robiť. Robím teda grafické techniky, ktoré si môžem doma sám vytlačiť.

Aké to je, keď je dcéra tvorivá umelkyňa, manželka tiež od fachu a fušujú vám teda trošku do remesla?

- Spočiatku som mal so ženou ešte ako so študentkou problém, lebo mi jednoducho povedala, že ona to tak vidí. Snažil som sa dohovoriť jej, že je málo vidieť, lepšie je vedieť, lebo niekedy vidím nezmysel. Na obraze nemusí byť všetko, človek sa musí usilovať vytiahnuť len esenciu. Mám napríklad portréty starých ľudí, na ktorých nemajú vrásky. Lebo človek nie je starý podľa toho, že má vrásky, ale jeho kosti sú ináč výrazné, svalová hmota ináč rozmiestnená... Pokiaľ mladí výtvarníci nemajú za sebou "vyrobené" kilogramy papierov, nemôžu ešte mať veci dobre, ale ani zle nakreslené. To sa všetko ešte len učia a človek im musí povedať svoje. S mojimi ženami som však spokojný, len času na tvorbu majú málo. Milka ako riaditeľka nestíha tvoriť a ani ja, keby som robil docentúru, nemal by som sa kedy venovať vyučovaniu. A načo by to bolo? Akurát na náhrobný kameň by mi mohli napísať docent Hegyesy. (Úsmev.) Oveľa radšej som trávil čas so študentmi.

Profil:

Patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov východoslovenského výtvarného umenia 2. pol. minulého storočia.

Narodil sa v roku 1933 v Hosťovciach nad Bodvou, no väčšinu života prežil v Košiciach.

Už od detstva sa u neho prejavoval kresliarsky talent, čoho dôkazom bol aj jeho nezvyčajný úspech na prijímacích pohovoroch na pražskej akadémii v pätnástich rokoch.

Štúdium ukončil v ateliéri krajinomaľby u Dezidera Millyho.

Poctivá kresba uhlíkom a rudkou je dominantnou časťou jeho doterajšieho výtvarného snaženia, stvárňuje najmä akty, krajinu a portréty.

Vyše 30 rokov venoval pedagogickej činnosti na katedre výtvarnej výchovy v Prešove.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.