A cez to všetko veľmi milá a pohodová ženská, pri ktorej má človek pocit, že sa s ňou môže porozprávať o všetkom.
V televízii už pár týždňov kraľujete ako šéfkuchárka a skúsená gazdiná. Niektoré vaše kolegyne napísali kuchárske knihy, no o herečkách si mnohí ľudia aj tak myslia, že sú to fifleny, ktoré sa starajú len o seba a hrnce možno ani doma nemajú...
- Veľmi často sa s tým stretávam. Ľudia si myslia, že nevieme nič. Ale my vieme variť, aj metlu zobrať do ruky a popri tej našej práci toho stihneme možno viac, ako žena, ktorá robí klasických osem hodín. Tým nechcem nikoho znevažovať, ale mnohí ľudia si ozaj myslia, že odohráme predstavenie, prídeme domov, vyložíme si nohy a máme troch černochov, ktorí nám ich masírujú a o všetko sa starajú. No nie je to tak, dokonca my masírujeme nohy našim mužom. (smiech)
Takže keď sa stretnete s kolegyňami tiež debatujete o svojich domácnostiach, radíte si a vymieňate recepty?
- Jasné. My neohovárame, ale rozoberáme, ktorá čo varila, čo vyskúšala... Sem tam sa v našich debatách objavia aj muži (smiech), ale najviac je to práve téma varenie. Najčastejšie to preberám určite so Zdenkou Studenkovou, ale aj Marcelou Laiferovou, alebo s Dačou Turzonovovou, ktorá rada odo mňa ťahá recepty a nápady.
Pamätáte si na svoj prvý kontakt s "hrncami"?
- Variť som sa naučila tak, že som sa odmalička motala v kuchyni okolo mojej starej mamy, ktorá ma vychovávala. Bola vynikajúcou kuchárkou, vedela veľmi zručne a gustiózne pripravovať jedlá a ja som to skúšala už ako päť-šesťročná s ňou.
Takže prvý veľký kuchársky úspech prišiel pod jej vedením, alebo až keď ste boli sama paňou v kuchyni?
- No ten ozaj prvý som si vyslúžila ako maličká. Aj ja, ako mnoho detí, som mala veľmi rada, keď sa robilo kysnuté cesto a vtedy som sa motala okolo a také surové som ho odštipkávala a jedla. A keď raz omama pripravovala svoje vynikajúce šišky, pomáhala som jej a ona mi vysvetľovala, že šiška je len vtedy dobrá a správne pripravená, keď má naokolo taký biely ráfik, taký svetlý pásik. Ak ho nemá je nanič a môže sa rovno vyhodiť. No a keď sa už šišky šli vysmážať, postavila som sa na šamerlík a pomaličky som tú svoju šišku dala do horúceho oleja. A keď sme ju vybrali, mala ráfik! Vyslúžila som si vtedy veľké pochvaly. A dodnes takto robievam šišky.
Pamätáte si aj na najväčšiu kuchársku pohromu?
- Ženy, ktoré varia a pečú to isto poznajú, že pohromy sa stávajú v tej najnevhodnejšej chvíli. Práve vtedy, keď niekoho čakáme a chceme ponúknuť výborný koláč, tak just nevyjde. Ale mne sa raz stala taká milá príhoda. Mala k nám prísť návšteva a neskoro som zistila, že mi na varenie jedla, pre ktoré som sa rozhodla, chýba nejaká dôležitá ingrediencia. Tak som vymyslela náhradný program a urobila som lososa v takej zemiakovej babe. Keď som im to ponúkla, oni odmietli s tým, že lososa nejedia. Bolo to nepríjemné, ale presviedčala som ich, nech si dajú aspoň maličký kúsok, nech len okoštujú. Tak naveľa, naveľa sa dali presvedčiť a ... samozrejme všetko zjedli. Takže z pohromy bol napokon úspech.
Vaša televízna relácia má názov Tajomstvo mojej kuchyne. Tak prezraďte, v čom spočíva tajomstvo tej vašej kuchyne?
- Kuchyňa je moja pracovňa, moje útočisko, svätyňa. Trávim v nej veľa času, dokážem v nej načerpať energiu, zlepšiť si náladu. Keď som napríklad veľmi smutná, idem do kuchyne a upečiem taký koláč, že až. A hneď mám dobrú náladu, lebo jednak to urobí tá sladká vôňa a jednak ma teší výsledok.
Vy viete byť aj smutná? Neverím...
- To by ste sa čudovali! Ale veď smútok tiež patrí k nášmu životu, rovnako ako radosť.
Čo vás dokáže rozosmutniť a odobrať vám energiu?
- Negatívni ľudia. Takí, z ktorých skutočne ide zlo. Ale, našťastie, takých ja vycítim na sto honov. Neviem to opísať, ale proste to nejako cítim a snažím sa im vyhýbať. Preto vyhľadávam len spoločnosť dobre naladených a príjemných ľudí.
Aké ste mali leto? Stihli ste si aj odpočinúť, alebo ste len neustále pracovali?
- Tak som si to nejako rozvrhla, že som aj pracovala aj odpočívala. Chvíľočku sme boli v Chorvátsku, chvíľočku v Slovinsku a na konci prázdnin som strávila krásne dva dni v rakúskych Alpách. Bola som tam s priateľkou, lebo už som mala dosť práce so sťahovaním do domčeka vedľa hotela, kde sme prežili desať rokov.
A už máte, ako sa hovorí, všetko na poriadku? Už ste sa zabývali?
- V podstate áno. Ešte mám pár nevybalených vecí, ale to spravím v pohode. Ja som si vlastne zariaďovanie vychutnávala. Nepotrebujem na to architekta či dizajnéra, pretože v takýchto veciach sa vyžívam a najmä pokiaľ ide o starožitnosti. Bola som vychovaná starými rodičmi a vďaka nim mám veľmi blízky vzťah k starožitnému nábytku. Veľmi sa mi páči a aj po nich mám pár krásnych kúskov.
Ako sa darí vášmu hotelu a podnikaniu v čase, keď každý narieka, že je kríza?
- Samozrejme, klamala by som, ak by som tvrdila, že nás sa kríza nedotkla, ale bojujeme ako sa dá. Nemôžete predsa len tak sedieť so založenými rukami, lamentovať a čakať čo bude. Snažíme sa prilákať ľudí, ponúknuť im to najlepšie a najzaujímavejšie. A uvidíme, či to pomôže.
Ste výborná herečka, podnikáte, staráte sa o zvieratá, hráte golf, ste vychýrenou kuchárkou... skrátka univerzálna žena. Je niečo, s čím si neporadíte?
- (smiech) Vždy som hovorila, že nemám bunky na podnikanie a keď môj muž prišiel s nápadom na hotel, vyhrážala som sa, že sa o to bude starať sám. Tvrdila som tiež, že počítač nie je nič pre mňa, nerozumiem mu a ani k nemu nesadnem. A opak je pravdou. Aj podnikám, aj s počítačom som kamarátka. Skrátka, život ma naučil, že keď je to potrebné, človek sa naučí všetko. Ja som nemala ľahké detstvo, a preto viem, že ak chcem niečo dosiahnuť, tak to nejde len tak ľahko, bez prekážok, ale neraz si to žiada veľa potu a plaču.
Zdá sa, že máte baterky, ktorým sa nikdy nemíňa šťava. Ako si ich zvyknete dobíjať a relaxovať?
- Ja ani neviem. Nezvyknem relaxovať ničnerobením. Aj keď si poviem, že teraz sa natiahnem a vyložím si nohy, vydržím tak maximálne dve minúty a už si vymyslím nejakú činnosť. Ale nájdem si prácu, ktorá mi robí radosť a tak si oddýchnem.
Tohto roku ste sa po dlhom čase objavili aj vo filme, v komédii Marie Poledňákovej Líbaš jako Bůh. Neodštartovali sa tým ďalšie ponuky? Kde vás môžeme najbližšie vidieť?
- No, odvtedy som už nakrútila televízny film Zasažení bleskem, ktorý by mala ČT 1 vysielať v októbri. A už mi oznámili, že Líbaš jako Bůh bude mať aj dvojku. Mali by sme ho nakrúcať niekedy v apríli – máji, tak sa veľmi teším.
Darí sa vám v súkromí aj v práci. Máte nejaké nesplnené sny?
- Ááále prosím vás. V mojom veku? Ja som vďačná za všetko, čo mi život priniesol a nie som nenásytná. Aj tak nám osud nadelí, čo má.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
