Taťjana Medvecká: Je poznať, že nerozprávam, ale mluvím

Zbiera jedno ocenenie za druhým, teší sa z neutíchajúceho potlesku publika, no napriek všetkým úspechom o sebe neprestáva pochybovať a na svoje okolie pôsobí viac ako skromným dojmom.

Obišli ju hviezdne maniere, ostáva pri zemi a celý život je verná pražskému Národnému divadlu. Taťjane Medveckej nechýba pokora, disponuje húževnatosťou a na divadelné dosky nedá dopustiť. Sú jej svetom, napĺňajú ju šťastím a spolu s rodinou dávajú jej životu zmysel.

Máte slovenské korene a zvyknete hovorievať, že ste srdcom a krvou Slovenka, ale hlavou skôr Češka. Máte teda dôvod chodievať na Slovensko častejšie. Robíte to? Napríklad do rodiska rodičov?

- Tak to sa vám, bohužiaľ, priznám, že nie. Samozrejme však, keď sa už na Slovensko dostanem, tak mám v zálohe adresy všetkých mojich tetušiek a zvyknem ich vyhľadať. Je to vždy hrozne milé, hoci sa to skôr vinie po rodičovskej línii. S týmito príbuznými som sa totiž zoznámila, keď ešte žil otecko. Ako potom však život rýchlo utekal a došlo aj k rozdeleniu Čiech a Slovenska, kontakty sa prerušili. Predtým bolo vďaka rodičom všetko oveľa intenzívnejšie a pevnejšie.

Zaujalo ma, že ste sa doma po slovensky nikdy nerozprávali.

- To je pravda. Mňa to tiež zaujalo, keď sa ma na to prvýkrát pýtali v rozhovore a zamyslela som sa nad tým. Mama mi však vysvetlila, že keďže ona pochádza zo západného Slovenska, tam už sa až takou čistou martinskou slovenčinou nehovorí. A otecko študoval v Prahe, takže už vôbec nemal prízvuk a nebolo na ňom poznať, že nie je pravý Čech. Asi mi hlavne chceli umožniť, aby som dobre splynula s českým jazykovým prostredím a nemala traumu. Aby som sa skrátka neodlišovala.

Stvárňovali ste niekedy divadelnú rolu, v rámci ktorej by ste predstavovali Slovenku?

- Práveže nie. Až ma to štve. Raz som však mala ponuku na filmovanie, kde som mala hovoriť po slovensky, tak som sa neuveriteľne tešila. Tiež som raz recitovala slovenské básničky v kostole, pán farár ma počúval a povedal: No hovorili ste to pekne, ale poznať, že nerozprávate, ale mluvíte. (Úsmev.)

Pôvodne ste chceli byť tanečnicou, čo vám však nevyšlo. Zaujímalo by ma, či bolo z profesijného hľadiska viac takýchto okamihov, keď ste sa museli niečoho vzdať. Myslím tým, že ste túžili po nejakej úlohe, ale typovo ste sa na ňu nehodili...

- No to viete, že sa vám behom života takéto situácie hojne naskytnú. Raz som mala ponuku stvárniť Tatianu, a to som bola nadšená, lebo partnerku Onegina by som si veľmi rada zahrala. Nejako mi to však nevyšlo z časových dôvodov. Viete, ja som celý život v pevnom angažmán a naozaj mám takto obmedzenú a menšiu slobodu rozhodovania. Keďže som sa však narodila do inej doby a iných vzťahov, tak som vlastne ani nikdy neuvažovala o tom, byť na voľnej nohe. Musím povedať, že si to vlastne ani neviem dobre predstaviť. Mladší kolegovia na to naskočili a už by nemohli žiť ako my, ako súčasť nejakého mechanizmu, kde o vás niekto rozhoduje. Ja však mám aspoň akúsi istotu zastrešenia spojenú s pocitom, že niekam patrím.

Prijímačky na herectvo ste išli vyskúšať už v druhom ročníku na gymnáziu. Odkiaľ ste v sebe nabrali takú odvahu? Čakali ste hneď, že sa vám to podarí?

- Ja som vlastne ani neuvažovala, že to vyjde. Pre mňa však bola veľkou autoritou jedna pani profesorka v ľudovej škole umenia a čo tá povedala, to bolo sväté. Chcela, aby som si to vyskúšala, a tak som šla. V škole som však o tom radšej ani nikomu nič nepovedala. Ale nevnímala som to ako otázku života a smrti, len som to skúsila a podarilo sa.

Poznáte ešte niekoho, kto nemá dokončené stredoškolské vzdelanie, no vysokoškolský titul mu nechýba?

- No to vlastne neviem, ale pár kolegov určite šlo na DAMU bez maturitného vysvedčenia. Dnes je to už asi prísnejšie, už to vyžadujú. Aspoň mám v tomto exkluzivitu. (Smiech.)

Na vás je zaujímavé to, že sa nevidíte radi na kamere. Pôsobíte mimoriadne skromne a väčšinou sa pritom herečky potrebujú predvádzať. Ako to ide dokopy?

- Takúto potrebu nemajú úplne všetky. Najmä tie dobré a dokonca z môjho pohľadu aj krásne. Nikdy som nechápala, ako je možné, že sa na seba nepozerajú rady, keď sú také pekné a také talentované. Odpozorovala som však, že málokto je zo seba až úplne nadšený. Našťastie.

Máte dve dcérky. Čím sa živia?

- Staršia, Kačenka, vyštudovala politológiu a jej snom by bola práca na akademickej pôde. Teraz naberá skúsenosti a skúša, ako funguje život. Kristínka je zase obrovský milovník filmu. Dá sa povedať, že až človek filmom posadnutý. Študuje na FAMU produkciu, ale zaujíma ju úplne všetko.

Staršia sa teda vymanila z umeleckého sveta?

- Viete čo, ja som ich nikdy do ničoho nenútila. Mali sme našťastie úžasné rodinné zázemie. Mamička, svokra, manžel... Nikdy som ich so sebou nemusela brať do divadla a ani som vlastne nechcela. Viem totiž, aký sa tento svet môže zdať ľuďom lákavý. Mimoriadny a oveľa farebnejší ako obyčajný bežný život. Viem však aj, aká je herectvo naozaj veľmi ťažká disciplína a chcela som, aby dievčatá vyrastali úplne normálne. Nech si samy vyberú, čím chcú byť.

Viedli ste ich teda k jazykom, keďže sama sa angličtinou intenzívne zaoberáte celý život?

- Som rada, že jazykovo sú naozaj obe veľmi zdatné. Mňa angličtina zaujíma od detstva. Ocko totiž hovoril plynulo mnohými jazykmi, mali sme doma krásne dvojjazyčné knižky a rodičia ma v tom podporovali aj vtedy, keď mi mnohí vraveli, že je to úplne zbytočné. Od detstva som si však písala s jednou dievčinou z Anglicka a píšem si s ňou dodnes.

Aj ste sa stretli?

- Áno a veľakrát. A je to úžasné. Sme už dámy v rokoch, máme veľké deti a napriek tomu sme v kontakte.

Keď si naštudovávate nejakú konkrétnu rolu, zvyknete do toho doma zaangažovať blízkych?

- Tak to teda nie. Podľa náročnosti roly je však vidno na stave domácnosti, keď má mamička veľa práce. Vtedy sa vŕšia nevyžehlené košele. Inak však vôbec nie som zvyknutá učiť sa dialóg s niekým, aby mi nahadzoval text. Pretože som naozaj veľmi hanblivá a akoby nespokojná sama so sebou, takže sa bojím, že by mi vytkli, že to hovorím blbo. Hovorievam si to teda nahlas, keď som doma sama a keď ešte náš pes vedel chodiť, tak sme spolu vždy obišli kus Šárky. Tam mi to šlo do hlavy najlepšie.

Ste rada, keď sa vaše meno spája s filmom Marečku, podejte mi pero, v ktorom ste prvýkrát výraznejšie zažiarili? Herci nie sú vždy nadšení z toho, že si ich verejnosť spája s jedným konkrétnym titulom...

- Ja však naozaj nemám veľmi bohatú filmografiu. Pri Marečkovi som bola ešte mladá dievčinka. Beriem to celé reálne a moje ťažisko práce naozaj spočíva hlavne v divadle. Myslím si, že práve a jedine tu sa dá hovoriť o nejakej ceste.

Profil

Česká divadelná, filmová, dabingová a rozhlasová herečka sa narodila v roku 1953 v Prahe.

Je členkou činohry Národného divadla v Prahe. Hosťovala tam ešte počas štúdií na DAMU a následne tam bola v roku 1975 prijatá.

Preslávil ju film Marečku, podejte mi pero, ktorý bol jej filmovým debutom.

Za svoje divadelné herectvo bola dvakrát odmenená cenou Thálie (v rokoch 2000 a 2002). V roku 1997 jej bola za dabing udelená cena Františka Filipovského a v roku 2007 zvíťazila v rozhlasovej ankete Neviditeľný herec.