evkročila. A potom, na rozhraní rokov 1911 – 1912, rozhodovalo oproti miliónovej priepasti času iba mizerných 33 dní. O tom, kto bude prvý na južnom póle.

Nebol to Scott.

V priepastných časových dimenziách predbehol Scotta iba o komický zlomok času Nór Roald Amundsen. Vedno so svojimi druhmi Olavom Olavsonom Bjaalandom, Hilmerom Hanssenom, Sverre H. Hasselom a Oscarom Wistingom dosiahol najvytúženejší cieľ Antarktídy 16. decembra 1911. Robert Falcon Scott, Edward Adrian Wilson, Edward R. G. R. Evans, Lawrence E. G. Oates a Henry R. Bowers našli nespochybniteľné svedectvo o nórskom triumfe na južnom póle 18. januára 1912. A s ním i Amundsenovu žiadosť, aby tí, ktorí prídu po nich, doručili doklad o prvenstve nórskemu kráľovi Haakonovi...

Súboj vyvolal pred sto rokmi Peary

Keď Scottova expedičná loď Terra Nova vyplávala 1. júla 1910 z Londýna, nik z výpravy do Antarktídy netušil, že tam zamieria aj Nóri. V tom čase to napokon netušil ani sám Roald Amundsen. V prvej dekáde minulého storočia sa o dobytie oboch pólov zeme usilovali viaceré polárne expedície - Japonci, Nemci a ďalší. Amundsen to mal z vlasti na severný pól najbližšie a tak tam mieril medzi prvými. Predbehli ho.

Prvými na severnom póle boli práve pred sto rokmi v roku 1909 Američania vedení Robertom Pearym. Amundsen, ktorý nerád prehrával, mal v čase, keď Peary ohlásil triumf, svoju loď, legendárny Fram, dokonca naloženú a pripravenú vyplávať na sever. Ibaže, tam už mal pól svojho hérosa.

Nóri pohotovo obrátili kormidlo Framu a zamierili inam. Na juh. Amundsen o tom poslal Scottovi, ktorý už bol s Terra Novou v Austrálii, z plavby na juh, z prístavu na ostrove Madeira o svojom novom cieli informáciu. A potom, vo februári 1911, prišlo na Scottovu antarktickú základňu v Mac Murdovom zálive potvrdenie - vo Veľrybej zátoke sa amundsenovci hotujú presne tam, kam aj scottovci. Na južný pól. Nevídaná dráma súboja o prvenstvo začala.

Rozhodol boj o juh pes?

V zápiskoch z osudnej výpravy Scott 22. februára 1911 napísal: "Amundsen môže naše plány veľmi vážne ohroziť. Má o 60 míľ bližšie k pólu a veľa psov. Neveril by som, že dokáže také množstvo psov dostať bezpečne na ľad. Jeho nápad cestovať so psami nie je márny. A čo je najhoršie – môže vyraziť oveľa skôr, ako ja s poníkmi."

Scott i Amundsen boli skúsenými polárnikmi, z predchádzajúcich polárnych výprav poznali všetky riziká. Scottova obava sa fatálne potvrdila. Amundsenovi vyhral bitku o južný pól aj pes. Do Antarktídy vzal 119 severských psov. Mal ich aj Scott, ale iba 33. Stavil na podľa neho spoľahlivejších "dopravcov" - 15 poníkov a troje motorových saní. Je zrejmé, že psíkov podceňoval.

V zázname z osudového dňa 16. januára 1912, keď Briti v antarktickej pustatine neďaleko pólu objavili stopy po Nóroch, Scott konštatoval: "... v blízkosti boli zvyšky tábora, prichádzajúce a odchádzajúce stopy saní a lyží, zreteľné stopy psích labiek, mnohých psích labiek. Nóri nás predbehli a pól dosiahli ako prví. Je to strašné sklamanie..."

Mali aj polárne noviny

Robert Falcon Scott, ktorého priatelia volali Con, si aj po madeirskej informácii o Amundsenovom cieli na južnom póle veril. Členmi jeho výpravy boli skúsení námorní a armádni dôstojníci a poddôstojníci, dopĺňalo ho priam hviezdne zloženie vedeckého štábu. Boli v ňom lekári, meteorológovia, geológovia, biológovia, zoológovia, fyzici, inžinieri, ale aj inštruktor lyžovania, kuchár, steward, kurič. V expedícii boli i dvaja Rusi – kočiš poníkov Anton a psovod Dimitrij. Z pomocného zoológa Apsleyho Cherry – Garrarda sa dokonca vykľul redaktor, na Scottovej antarktickej základni vyšlo v deň slnovratu v júni 1911 prvé číslo novín South Polar Times (Južnopolárne noviny).

Výprava si vyžadovala dlhé prípravy, ktoré komplikovala príšerná zima lámajúca mínusové teplotné rekordy, víchrice, sneh a dlhá studená polárna noc. Členovia výpravy museli týždne a mesiace trpezlivo a namáhavo budovať najprv svoju základňu a po nej na trase k pólu i predsunuté sklady.

Zo zápiskov kapitána Scotta z obdobia príprav je viac ako zrejmé, že nekritické favorizovanie poníkov a motorových saní nebolo najšťastnejšie. Ľudia analyzujúci taktiku, ktorú pre dobytie južného pólu zvolili Scott a Amundsen, o tom nachádzali priamo v Scottových zápiskoch nemálo potvrdení. Písal o trpiacich, stále sa plašiacich tátošíkoch, ktoré opakovane utekali, choreli z plesnivejúceho krmiva, či dostali vši, i o potápajúcich sa a poruchových motorových saniach. Ale aj o sučke Lassie, ktorá zadusila svojich šesť šteniatok. Amundsenovi psíci sa držali, došli s ním až na južný pól a hovorilo sa aj o jeho naslovovzatých "poradcoch" Eskimákoch, ktorí mu namiesto vetchých stanov, ktorými lomcovali víchrice, zhotovovali pevnejšie iglú.

Futbal na ľade

Na omyle je však každý, kto by si myslel, že britskí polárnici podľahli na základni v Mac Murdovom zálive stresu z prítomnosti Nórov, či zo sťažených podmienok, keď teploty klesali i k mínus 40 stupňom Celzia. Mnohých z týchto chlapov trápili už na základni úrazy, omrzliny a snežná slepota. S pravým anglickým humorom a nadhľadom sa však vysmievali problémom, ktoré im život v krutej mrazivej pustatine prinášal. Tešili sa z návratu slnka po dlhej polárnej noci, čo oslávili aj šampusom a Scott poeticky napísal: "Stmavnuté slnko sa placho prediera víriacimi vločkami snehu..." Radovali sa z každého vydareného dňa, z dobrého obeda, vášnivo hrali na ľade futbal, vedci pripravovali kolegom interesantné prednášky, skúmali toto nevšedné prostredie, jeho geologické zvláštnosti, podnebie, faunu, oslavovali narodeniny, sviatky. Sformovali, ako konštatoval šéf expedície, veľmi tvorivý kolektív, v ktorom nikto nezaháľal. Napísal: "Pri našom spôsobe života sa charakter človeka prejaví oveľa markantnejšie, ako inde. Dochádza pritom k pozoruhodnému posunu hodnôt... tu platia iba vnútorné hodnoty, akékoľvek predstieranie je zbytočné." Doplnil aj tieto priam prorocké slová: "Človek dokáže žiť i trpieť aj pre budúcnosť."

Zbohom snom o prvenstve

Kapitán Scott a jeho druhovia počas cesty k južnému pólu prežili veľa nebezpečenstiev, mnohé rany osudu hrdinsky pretrpeli. Scott chlapsky priznal svoj omyl, keď konštatoval, že motorové sane zo začiatku minulého storočia sklamali. Ani poníky nedopadli dobre, strácali silu, nevládali. Scottovci ich postupne postrieľali a konské filé posilňovalo družstvo na ceste k vytúženej méte. Kapitán napokon predsa len obdivoval ľahký beh severských psov, hoci napokon aj tie obohatili jedálny lístok...

Na Nový rok 1912 zaznačil kapitán Scott do svojho denníka s radosťou - do cieľa nám ostáva iba 170 míľ a potravín máme dostatok. Vedel však, že dôjsť k pólu a nazad na základňu bude veľmi ťažké.

V polovici januára im k pólu ostávali už len dva dni pochodu. A potom – 16. januára 1912 sa naplnili najhoršie obavy piatich mužov. Uzreli pred sebou v bielej pustatine zreteľný čierny bod – zvyšky tábora Nórov. Robert Falcon Scott napísal: "Koniec všetkých našich snov. Bude to trudný návrat."

O dva dni neskôr už na samotnom južnom póle napísal: "Veľký Bože! Aké strašné je to miesto a aké hrozné je pomyslenie, že za všetku tú námahu a útrapy nebudeme odmenení ani vedomím, že sme tu boli prví. Napokon, aj to, že sme sem došli, niečo znamená... A teraz rýchlo domov. Bude to zúfalý boj. Neviem, či v ňom zvíťazíme."

Vyčerpaní členovia Scottovej skupiny našli na póle Amundsenov stan a v ňom popri správe Nórov o úspechu pre kráľa Haakona i rôzne darčeky - prístroje, ale aj rukavice a ponožky. Briti navŕšili svoju snehovú mohylu, na nej vztýčili vlajku a Scott zaznamenal: "Neostáva, iba obrátiť sa chrbtom k cieľu našej ctižiadosti, tvárou v tvár osemsto míľam nekonečného vlečenia a námahy. Buď zbohom, sen mojich dní."

Tragická antarktická odysea

Antarktická dráma Scottovho tímu trvala až do konca marca. Vysilení sklamaní muži statočne bojovali s depresiou, s mimoriadnou nepriazňou počasia, nežičlivým extrémnym terénom, so zhoršujúcim sa zdravotným stavom či fatálnym nedostatkom zásob. Sedemnásteho februára zomrel vyčerpaný, traumatizovaný a omrzlinami sužovaný Evans. Začiatkom marca sa Oatesovi desivo skomplikovali omrzliny na nohách, nestačil tempu svojich spoločníkov, pohľad na jeho nohy bol na zaplakanie. Scott však napísal: "Chceme dohrať hru ako muži."

Oates druhov požiadal, aby v pochode pokračovali bez neho, čo však odmietli a tak tento statočný kapitán jazdectva vyšiel zo stanu v ústrety divokému víchru so slovami: "Trochu si teraz vyjdem. A chvíľu sa možno zdržím." Viac ho nevideli.

Scott, Wilson a Bowers napriek smútku a vysileniu v 40–stupňovom mraze ešte niekoľko dní napredovali. Zásob jedla a paliva ubúdalo, pochod k najbližšiemu skladu nezvládali pre ukrutnú víchricu. Koncom marca sa tragická antarktická odysea končí. Scott písal až do samého konca – o omrzlinách, o niekoľkodňovej snehovej búrke, ktorá ich uväznila v stane. O tom, že už nemajú čo jesť...

Písal listy rodičom a manželkám svojich druhov, priateľom i verejnosti. Posledný záznam v jeho denníku je z 29. marca 1912, keď konštatuje, že asi už nebude môcť písať. Ale napísal ešte úplne posledné slová: "Preboha, postarajte sa o našich pozostalých."

Zápasiť a hľadať, nájsť a neustúpiť

• Telá Scotta, Bowersa a Wilsona (Evansovo a Oatesovo telo sa nenašlo) objavili ich druhovia z pátracieho oddielu až v novembri 1912. Telá Wilsona a Bowersa boli hlboko v spacích vakoch, Scott mal ale svoj vak otvorený a odev rozhalený, zrejme aby urýchlil svoj koniec. Vedľa neho bol plecniak s denníkmi a listy na rozlúčku. V stanovom ľadovom hrobe boli i filmy a fotografie, aj šestnásť kilogramov vzoriek hornín, ktoré na prosbu doktora Wilsona vliekli vyčerpaní Scottovi muži ako službu vede po celý čas so sebou.
• Keď v januári 1913 priplávala do Antarktídy loď Terra Nova, námorníci dúfali, že domov do Anglicka odvezú celú expedíciu. Keď sa dozvedeli o tragédii, pomohli zhotoviť pamätník. Na mieste zvanom Pozorovací pahorok vztýčili drevený trojmetrový kríž, do ktorého vyryli mená piatich statočných a slová z Tennysonovho diela Odyseus: "Zápasiť a hľadať, nájsť a neustúpiť."
• V roku 1913 sa Scottove denníky dostali do rúk čitateľom na celom svete. Inšpirovali k analýzam, reportážam, filmom, televíznym seriálom.
• Víťaznému Roaldovi Amundsenovi priniesla antarktická Scottova tragédia do slávy prvého muža na južnom póle nemálo trpkosti. Mnohí mu zazlievali, že vraj Scottovi neeticky skrížil cestu, Nór sa však obhajoval i správou Scottovi z Madeiry, veď žiaden z pólov nemal nikto vopred vyárendovaný.
• Napriek Pearyho prvenstvu bol Amundsen napokon úspešný aj na severnom póle. Vo vzducholodi Norge, ktorej velil Talian Umberto Nobile, bol v máji v roku 1926 v posádke, ktorá ako prvá preletela ponad túto métu. Roald a Umberto sa nerozišli v dobrom, dlho sa sporili o prioritách. Ale vo chvíli, keď sa Nobile ocitol v Arktíde v nebezpečenstve - havarovala jeho vzducholoď Italia a stratila sa v ľadových pláňach, Amundsen ho šiel v hydropláne Latham obetavo hľadať. Hydroplán 18. júna 1928 havaroval neďaleko Medvedieho ostrova v Barentsovom mori. Voda vyplavila zvyšky stroja, ale telá nikoho z posádky sa nikdy nenašli.
• Scott a Amundsen skončili napokon rovnako - v mrazivých hroboch pri južnom a severnom póle. A predsa sú na južnej polárnej méte, o ktorú tak urputne bojovali, obaja výnimoční muži spolu. Antarktická vedecká základňa na južnom póle sa volá Amundsen – Scott.

eb

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.