Panovník si vyhradil právo povoľovania predaja koní i rožného statku v záujme udržania domáceho chovu a rozumného exportu
V článku o colných predpisoch na tejto strane je zmienka o tom, že už najstaršie zákony uhorského kráľa Ladislava I. upravovali aj obchodovanie na trhoch. A neboli to žiadne bežné, malé úpravy na trhoch, ktoré sa konali na základe privilégií, ktoré udelil panovník niektorým stredovekým osadám a mestečkám.
Išlo o premyslené pravidlá obchodovania, o vývoz a dovoz surovín, zvierat, o povolenia a zákazy nákupu cudzím kupcom, ktoré sa riadili dekrétmi kráľa Ladislava a jeho nástupcu kráľa Kolomana.
Panovník si vyhradil povoľovanie nákupu
Z registrov tridsiatkov, o ktorých sa zmieňujeme v článku o clách, sa dá získať obraz o obchodovaní s koňmi, hovädzím dobytkom a ovcami. Touto problematikou sa podrobne zaoberá historik Ondrej R. Halaga vo veľmi cennej publikácii "Košice - Balt" o výrobe a obchode v styku východoslovenských miest s Pruskom (v období troch storočí - l275 - l526), o obchodovaní s najrozličnejšími komoditami. O slovenských kupcoch s rožným dobytkom a ošípanými v l8. - l9. storočí píše Ján Čaplovič vo svojej "Etnografii Slovákov v Uhorsku.
Východné Slovensko a najmä Košice boli známi práve exportným obchodovaním s koňmi pre vojenské výpravy, statkom pre poľnohospodárstvo a jatočnými zvieratami. Na to, aby mohli hnať kone a statok k hraniciam, museli mať kupci povolenie, bez ktorého im nepovolil prechod hraníc pohraničný úradník - komes. Ak by prepustil stádo bez povolenia, prišiel by o svoj post a ten nebol bezvýznamný. Povolenia nákupu koní cudzím, zahraničným kupcom udeľoval sám kráľ Ladislav. Kráľ Koloman podľa O. Halagu: "Zúžil zákaz predaja a hnania dobytka za hranice tak, že vyňal z neho býky, resp. voly. Išlo mu teda zrejme o to, aby nadmerný export neohrozil prírastky a dopĺňanie chovu.
Dobytok hnali aj prevážali
O spôsobe prepravy, či skôr presunu dobytka na zahraničné trhy svedčia písomné doklady. Napr. správa z roku l392 hovorí o tom, že sa hnal z Krakova do Pruska. Ďalšia správa dokladá, že sa hnal z Toruňa a naloďoval do Nizozemska. Ešte z predchádzajúcich rokov sú správy o vývoze dobytka z Toruňa cez more.
Na začiatku píšeme o zákazoch. Doložený je dočasný zákaz z roku l495 o tom, "aby nijaký domáci ani zahraničný kupec nehnal za hranice Uhorska kone, voly, ovce ani iné stáda počas dvoch rokov. Tridsiatkoví úradníci mali v roku l498 zákaz uzatvárať so zahraničnými kupcami spolok na vývoz koní, kobýl, zlata, striebra a iných tovarov. Podľa Halagu "kežmarskí kupci v tom období predávali veľmi nízky počet koní - po jednom až štyroch kusoch, ale cez Bardejov hnali celé stáda po 5 až 40 kusoch. A smerovali do Pruska alebo cez Prusko ešte ďalej, hoci v tom čase dominoval západný smer exportu. Preto v bardejovských registroch tridsiatku v tom čase figurujú voly ako tranzit určený hlavne západu medzi tovarmi dovezenými z východu - z Haliče. Dovozcami volov v Košiciach sú aj Rumuni; Arméni a Tatári zo Zlatej hordy (v l6. storočí)."
Pravidelné trhy, rôzne ceny aj riziká
V súvislosti s obchodom s dobytkom spomeňme znalca uhorských pomerov -arabského autora z polovice l2. storočia menom Abú Hámid al-Andalusi - ktorý píše o tom, že prakticky vie o 78 mestách v Uhorsku, kde sa konali trhy na dobytok, med a otrokov. Čo myslel pod otrokmi, nie je známe.
Známe je, že trhy sa konali pravidelne, čo dokladajú colné poplatky aj cenové tarify za jednotlivé druhy zvierat v jednotlivých mestách. Doklady sú z colnice v Drienove, Prešove, z kroník. Napr. Hainova kronika uvádza ceny za koňa na Spiši - 4 florény, v Bardejove, kde stojí kôň až l4 florénov. V roku l432 reprezentatívny kôň špeciálne určený pre kráľa stál na bardejovskom trhu až 60 florénov. V Zemplíne bol známy chov vysokých koní a pre ich prepravu a predaj platili v tomto období tiež určené obmedzenia.
Transport tovaru po suchej zemi prinášal pre kupcov aj honcov dobytka, volali ich "hnáči", určité riziká. Na kráľovských cestách platili pravidlá určené samotným kráľom. Napr. podľa O. R. Halagu kráľ Žigmund zohľadňoval pre prepravu tovaru ročné obdobia. V novembri r. l397 prikázal grófovi soľných komôr a tridsiatnikovi Verebovi, aby od Turíc, keď začne rásť tráva a bude dosť veľká, začal dopravu soli z komôr na predaj do pohraničia. Kráľov príkaz sa vzťahoval na zabezpečenie pastvy pre dobytok, ktorý mal soľ prepraviť, ale aj pre zvieratá, ktoré hnali na predaj. Osobitnú pozornosť venovali furmani ťažným zvieratám - koňom či volom. Ešte v l9. storočí pretrvávalo pravidlo šarišských a zemplínskych furmanov a chovateľov koní, aby v každej skupine šiestich až ôsmich koní, ktorú hnal jeden honec, zvyčajne to bol chlapec, bol jeden biely kôň. Podľa neho vedeli, kde sa stádo v noci pasie.
Obchodné karavány ohrozovali zbojníci a neraz sa prepady skončili zabitím. Zabitie kupca na verejnej ceste bolo na súdnom procese pre obvineného priťažujúcou okolnosťou. Riešiť prípady, keď išlo o cudzieho kupca, si vyhradil sám panovník.
Panovník prikazoval kupcom, aby používali iba tie verejné a všeobecné cesty, ktoré boli zároveň aj kupeckými cestami, po ktorých sa tovar vozil, nosil alebo vodieval podľa dávneho zvyku. Spomeňme ešte kráľa Mateja, ktorý určil v roku l474 počet koní pre ťahanie určitého druhu voza, konkrétne išlo o ľahký voz, ktorý nesmelo ťahať viac koní ako štyri. Pokračoval tak v tradícii kráľa Žigmunda, ktorý sa zaoberal typmi vozov na prepravu rôznych druhov tovaru na domáci a zahraničný trh.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
