Práve energia z publika baví Otta Weitera najviac, a aj preto sa túži vrátiť na slovenské pódiá. Penzión dostaval, a tak sa môže naplno venovať spievaniu a tiež svojej partnerke "Myške", s ktorou plánuje rodinu.

Váš koncert pred košickou Steel Arénou bol nezvyčajným javom. Mnohí si išli oči vyočiť a neverili, že vidia na pódiu vás, pretože ste sa dlho na javisku takto verejne neukázali. Ako ste sa pred východniarskym publikom cítili vy?

- Dojmy som mal perfektné, ale musím podotknúť, že som sa dlho neukázal iba v Košiciach. Koncertoval som stále a po celom Slovensku. A veselo býva na mojich koncertoch stále. Čím viac na západ, tým studenšie a namyslenejšie je publikum. Myslím, že je to tým naturelom a povahou. Vychodňare sú iní, vedia sa zabávať, lebo sa zabávať chcú. Už po tisíckrát sa ukázalo, že tieto pesničky počúva ozaj päť generácií. Boli tam deti, tínedžeri, mladí ľudia, ale aj babičky a dedkovia. Tie pesničky oslovia celú škálu ľudí, a nielen jednoduchých, ale aj intelektuálov.

Veľmi si pochvaľujete východniarske publikum, no ste západniar. Nie je to z vašej strany tak trochu zrada? :)

- Vôbec nie som západniar. Som Brňák, tam som sa narodil. Prvýkrát som prišiel na Slovensko, a to budete prekvapení, ale rovno do Košíc. To som po slovensky nevedel povedať ešte ani dobrý deň. Potom som šiel do Prešova a potom do Tatier, kde som dostal angažmán na mesiac a ostal som tam rok... Nechceli ma pustiť. Spieval som vo všetkých tatranských hoteloch. Východ mi veľmi prirástol k srdcu.

Mladí sa od začiatku tvárili, že sú na vašom koncerte omylom, no neskôr si spievali slová takmer všetkých vašich pesničiek s vami...

- Ja sa z toho veľmi teším. Práve mladí robia na mojich koncertoch zábavu, lebo na to majú ešte dosť fyzických síl. A je to presne tak, ako hovoríte - najskôr sa tvária, že je to otrava, a potom ich to strhne a spievajú spolu so mnou. Vždy im na javisku hovorím - zaspievajte si teraz tie vaše hip-hopy a metaly. Ani jeden nezaspieva, pri tom sa môžu akurát tak vyblbnúť a zdrogovať, ale zaspievať ani nie. Odozva nielen od nich ma veľmi baví.

Stalo sa vám niekedy, že sa odozva jednoducho nedostavila?

- Za tých x rokov sa mi to ešte nestalo. Stalo sa niekoľkokrát, že nech sme robili na javisku čokoľvek, nech som sa snažil humorne, nech som sa snažil vážne, nedostal som sa publiku pod kožu. Jednoducho sme odspievali, zatlieskalo sa a šli sme domov. No mám aj trochu iný príklad. Hrali sme koncert na strednom Slovensku a ľudia boli akísi nemí. My sme boli spotení, už sme nevedeli, ako ich naštartovať k zábave... Zrazu na konci bolo obrovské standing ovation a nechceli nás pustiť. Organizátorka mi neskôr povedala, že "naši ľudia sú takí. Oni nevedia tancovať, spievať, skandovať. Ale vedia potichučky oceniť dobrú muziku, oni si to vypočujú a potom vás budú nosiť na rukách." A tak aj bolo.

Na pódiu vidno, že idete na plný plyn, a sám tvrdíte, že idete vždy zásadne naživo...

- Je to tak. Je obrovský rozdiel, keď príde spevák a začne na pódiu otvárať hubu naprázdno. Vtedy nemôže s tými ľuďmi pracovať, a to ja nepovažujem za koncert.

Kedy naposledy ste koncertovali v metropole východu?

- Už dlho nie - naposledy pre týždňom (smiech). Natáčali sme totiž Kaviareň Sláviu do STV. A koncertne sem chodievam každý rok. Mnohí o tom ani nevedia, lebo spievam väčšinou pre firmy alebo súkromné párty.

Vraj máte 200 koncertov za rok...

- 150. A nikto to nevie. Práve novinári, moderátori, televízie to netušia. Kadejakí speváci a speváčky majú mesiac dopredu porobené reklamy a kampane o svojej šnúre, všetci sa masírujú telefonátmi... Ja nič a mám 150 koncertov ročne.

Máte ich toľko aj preto, že ste konečne dostavali svoj penzión a máte pre seba a kariéru viac času?

- Poviem vám tak. Počas stavania som to síce stíhal, ale nedalo sa to veľmi zvládať. Spal som 12 rokov štyri hodiny denne... To bolo veľa aj na koňa, čo je na mne aj vidieť.

Práveže mnohí tvrdia, že ste sa vôbec nezmenili... Ako sa udržiavate?

- Nijako. Robil som jak mulica a to ma udržiavalo v akej-takej fyzickej forme. Teraz je už penzión na poriadku, tak sa idem venovať Weiterovi aj po osobnostnej, súkromnej a kariérnej stránke.

Poďme najskôr na kariérnu stránku - čo pripravujete?

- Máme nové projekty, na jeseň vydávam nové CD, lebo všetky koncertné skladby, ktoré ľuďom ponúkam, sú roztrúsené po viacerých albumoch, tak ich dám na jedno. Bude to viac-menej výberovka. Okrem toho chystám aj rockerské CD, lebo ja som rocker. Repete ma baví a živí, ale ja som dušou a srdcom rocker. Chceme si zopakovať úspech aj so skupinou Makar Čudra, v ktorej som bol lídrom, a spraviť spomienkový koncert. No a tiež plánujem všetky svoje repeťácke pesničky hodiť do rockového šatu.

Aké zmeny chystáte z osobnostného a súkromného hľadiska?

- Chcem si teraz trochu po tom všetkom aj oddýchnuť a začať sa venovať veciam, ktoré som doteraz nestíhal. Chcem si len tak niekedy zájsť do kina, v ktorom som nebol už strašne dlho, chcem si ísť zaplávať, milujem vodu. V neposlednom rade si plánujem splniť ešte jeden veľký súkromný sen - založiť si rodinu.

Priateľku ste už o tom informovali? :)

- Ale áno, vie, že som stopercentne rodinný typ a že som vždy po tom túžil. Aj keď mám svoje dve deti z predchádzajúcich manželstiev, chcem si vytvoriť ozajstné rodinné zázemie so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo už som postavil dom, zasadil niekoľko stromov, no zázemie mi chýba. Rád by som mal teda ešte jedno dieťa.

Rátate do zázemia aj sobáš?

- Svadba - čo ja viem, je to smiešne podpísanie papierov, to asi nechám na neskôr.

Kto sa bude popri novej životnej kapitole Otta Weitera starať o penzión?

- No ja. Čas sa vždy nejako nájde, aj keď viem, že to nebude jednoduché. Aj doteraz som nemal čas, bol som od piatej rána do druhej v noci v montérkach, robil som... V tom hoteli som bol a aj doteraz sa snažím byť dievča pre všetko. Majiteľom som niekde úplne na konci. Ale som chyžná, údržbár, dodávateľ, prevádzkar... No mám tiež spoľahlivý personál, ktorému verím.

Zvláštne, majitelia v dnešnej dobe nezvyknú fyzicky pracovať.

- Ja pracujem. Veď mám dve ruky ako každý. Nikdy som tieto veci nebral takým spôsobom, že niekto začne predávať ponožky a už je podnikateľ. Som normálny človek, a keď treba, priložím ruku k dielu. Je to, myslím, aj vidieť. Ľudia k nám chodia veľmi radi. Načo sa na niečo hrať, sme jeden ako druhý.

Po kom ste zdedili takýto nadhľad a zručnosť v takýchto veciach?

- Pravdepodobne po pradedkovi. Jeho si pamätám do mojich deviatich rokov, ale mal som ho veľmi rád a ako decko som za ním chodil pravidelne. On bol aj muzikant, hral na všetkom možnom. Bol však známy aj tým, že k nemu chodili ľudia zo širokého okolia dávať opravovať kadečo, od chomútu na koňa cez koleso, žehličku po stavbu domu.

Máte rovnaký nadhľad, aj keď sledujete paródiu na vás v joj-kárskom seriáli Mafstory? Aké miesto má humor vo vašom živote?

- Protagonisti "Mafstory" sú moji priatelia a ja všetko beriem s humorom. Nikdy som nemal problém urobiť si srandu sám zo seba a ľutujem tých, ktorí sa stavajú do nejakej pózy a vedia si uťahovať iba z druhých.
Pre mňa je humor korením života, tak ako spievanie, láska, domov a radosť v očiach mojich poslucháčov.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.