A o to neobvyklejšie, ak ide o úspešného mladého režiséra. Stretnúť Marka Škopa a vidieť jeho filmy je očistná kúra. Do Košíc prišiel predstaviť svoj najnovší film Osadné, o ktorom sa veľa rozpráva a zrejme ešte dlho bude.

Prečo ste sa po absolvovaní žurnalistiky dali aj na štúdium dokumentárnej tvorby?

- Keď som prišiel na vysokú školu, neprešiel týždeň, aby som nebol vo filmovom klube. Niekedy som videl dva filmy na plátne za deň. Boli to časy, keď boli klubové sály plné. Fascinácia filmom sa prepojila s malými novinárskymi televíznymi cvičeniami, ktoré sme robili na škole a z toho prirodzene vyplynul nápad skúsiť to na VŠMU s dokumentom.

Nie je pre dokumentaristu z Prešova Bratislava priďaleko od domova?

- Sú odbory, ktoré sa nedajú študovať všade. Bolo by čudné, keby škola pre leteckých pilotov bola v každom meste. Alebo extrémny príklad z iného súdka, mám osobne veľmi rád mesto Michalovce, ale trochu sa čudujem, aký kontakt s tvrdou a nekompromisnou profesionálnou novinárskou praxou môžu mať poslucháči, ktorí tam študujú žurnalistiku. Domov pre mňa, samozrejme, veľa znamená, tak ako pre väčšinu ľudí je pre mňa detstvo ostrovom čistej energie.

Ako často navštevujete domáci Prešov?

- Moja priateľka je z Chorvátska, veľa času preto trávim kvôli partnerskému životu v Záhrebe. Posledné dva roky som teda doma pomenej ako predtým. Vždy však prídem aspoň na veľké sviatky. A keď som v Prešove, nikdy nezabudnem vybehnúť do Krivian za Jánom Lazoríkom, zberateľom ľudovej tvorby, ktorého považujem za proroka našich čias.

Pochádzate zo silnej generácie filmárov - dokumentaristov. Ako by ste laikovi opísali slovenský dokumentárny film?

- Väčšina ľudí si pod pojmom dokumentárny film predstaví zaujímavé priblíženie života zvierat alebo cestopis o nejakej krajine. To sú dokumentárne filmy, ktorým sa hovorí populárno-náučné. Keď sa teraz píše o silnej generácii slovenských dokumentaristov, myslí sa tým na ľudí, ktorí tvoria takzvané autorské kreatívne dokumentárne filmy. Ponúkajú svoj osobný pohľad na skutočnosť, vo svojich filmoch ukazujú, ako oni vidia svet okolo seba. Netvária sa teda ako v televíznom spravodajstve na pomyselnú objektivitu. Vo svojich filmoch hovoria, toto je realita a takto ju vidím ja. Ich autorský pohľad je interpretáciou skutočnosti, a preto sa kreatívny dokumentárny film radí medzi umelecké filmové prejavy.

Ako bude vyzerať ďalšia generácia? Príde rad aj na hraný film alebo je slovenský film výsadou dokumentu?

- Už nejaký čas hovorím, že sa tak trochu smejem z označenia mladí dokumentaristi, keď sa myslí na nás. Juraj Lehotský, Jaro Vojtek, Peter Kerekes, Marek Kuboš i ja sme dávno zrelí tridsiatnici, niektorí už majú dokonca po štyridsiatke. Mladí sú teraz na škole a tesne po škole a bojujú o svoje autorské filmy, tak ako sme pred pár rokmi bojovali my. Viacerí z nich určite vydržia tlak spojený s výrobou náročnejších projektov, a ak dokážu priniesť kvalitu, určite o nich budeme počuť. Je to neľahká cesta.

Tri roky po dokumente Iné svety prichádzate s ďalším filmom v rovnakom autorskom zložení. Bola práca na novom filme v niečom iná?

- Osadné je film viac ponorený do príbehu a sústreďuje sa na akcie okolo dvoch hlavných hrdinov. Po košatej mozaike vo filmovej eseji Iné svety sa nový film koncentruje do priamočiarejšej dejovej línie a mal by poskytnúť hlbšie spoluprežívanie s postavami.

Ako by ste popísali špecifiká práce na tomto filme?

- Film mal pevný scenáristický konštrukt, s čím bolo spojené aj veľké riziko, pretože každý konštrukt v dokumentárnej tvorbe sa môže stať skôr kontraproduktívny, keď je bez života. Dúfam, že je to živý film vďaka postavám, situáciám, humoru a času, ktorý zasa do filmu vložil silu ubiehajúceho života. Ako režisér som sa snažil vytvoriť rámec jednotlivých situácií, a potom všetkým už len pomáhal. Do tohto filmu som tentoraz nevstupoval otázkami, ktoré by pátrali po racionálnom zdôvodňovaní. Autorská prítomnosť je viac vo vyjadrení pocitu.

Z vašej produkčnej spoločnosti Artilerie pochádza trojica úspešných filmov. Vyzerá to, že ste šikovný podnikateľ.

- O podnikaní sa tu dá hovoriť iba s humorom. Nemám vlastné auto ani vlastný byt. Prostriedky na tvorbu filmov získavame hlavne z grantov a fondov a to, že tieto tituly uzreli svetlo sveta, je predovšetkým výsledkom nadšenia a túžby vytvoriť film, ktorým chcem niečo povedať. A najdôležitejšie je, že to ani zďaleka nerobím sám. Film je tímové umenie. V Artilerii sme traja spolu s kameramanom Jánom Melišom a strihačom Františkom Krähenbielom.

Čo je pre vás najvzácnejšie na filme Osadné?

- Ľudskosť. A s naším ľudským bytím je spojený aj humor, aj vážnosť. Náš film je určite humorný a podľa doterajších reakcií na film je aj dojímavý.

Stretnúť autentickú ľudskú bytosť je čím ďalej tým ťažšie."

Priniesol vám aj kontakt s obcou a s jej hlavným predstaviteľmi?

- Spolupatričnosť je jedna z najdôležitejších ľudských potrieb aj kvalít. Keď v Osadnom slávnostne odhaľovali sochu, čo tvorí aj finále nášho filmu, dedina sa spojila v jedno, každý nejako priložil ruku k dielu. Pre mňa to bolo veľmi dojemné. My sme s našimi predstaviteľmi na začiatku prešli prirodzenou cestou spoznávania sa a potom sme sa začali do Osadného tešiť. A miestni obyvatelia sa začali tešiť na nás. A tešili sa aj z výslednému filmu. Spolupatričnosť dáva zmysel.

Film Osadné hovorí o snahe spropagovať dedinku aj v rámci turizmu. Bola práca v Osadnom vďaka tomu jednoduchšia?

- Keď som do obce prišiel prvý raz, dozvedel som sa, že už vybudovali turistický chodník podporený eurofondmi. To bola hlavne starostova aktivita. Pravoslávny kňaz zrekonštruoval pod chrámom kryptu s pozostatkami okolo 1 600 vojakov z 1. svetovej vojny. Je mi veľmi ľúto, že krypta v našom filme vystupuje len symbolicky, musel som pred ňou autorsky uprednostniť iné motívy. V každom prípade, oplatí sa prísť a vidieť. Starosta aj kňaz boli otvorení spolupráci a podľa ich reakcií majú z výsledku radosť. Osadné však nie je propagačný film o tejto obci. Je to príbeh chlapov, ktorí majú svoje sny, dostanú šancu overiť si ich vo veľkom svete a nejako sa s tým musia vysporiadať. A ja na to ponúkam autorský pohľad.

Najprv Šariš, teraz Zemplín. Kam to bude najbližšie?

- Jeden nikdy nevie. Dlhodobejšie sa teraz nechcem púšťať do vlastného nového filmového projektu.

Fedor Vico, či už v Ladomíre, Iných svetoch, či teraz v Osadnom. Vyzerá to, že je to vďačná postavička pre dokumentaristov filmujúcich na východe Slovenska.

- Fedor Vico je predovšetkým originálny človek. Stretnúť autentickú ľudskú bytosť je čím ďalej, tým ťažšie. Som šťastný, že ho poznám. V Osadnom vystupuje ako rusínsky aktivista, ktorý prepojí predstaviteľov dediny s bývalým europoslancom Milanom Gaľom. A nebol by to Fedor Vico, keby tieto prepojenia neokorenil svojím jedinečným humorom.

Vaše filmy sa istým spôsobom stále snažia niekomu pomôcť. Je to cesta, ktorou idete zámerne, alebo je to vec náhody?

- Na akúkoľvek pomoc človek musí byť hlavne sám nastavený a začať musí od seba. To je tiež jedna z línií filmu Osadné. Ak si dokážeme pomôcť a priložíme spoločne ruku k dielu, dotýkame sa jednej z najväčších kvalít ľudského spolunažívania. A ja sa teraz dotýkam finálnej scény nášho filmu, ktorá hovorí o spolupatričnosti. Môžem len dúfať, že náš malý skromný príbeh divákov nesklame.

Profil:

• Slovenský režisér, scenárista, producent.

• Narodil sa v roku 1974 v Prešove.

• Vyštudoval žurnalistiku a dokumentárnu tvorbu v Bratislave.

• Venuje sa najmä dokumentárnym filmom.

• Z filmografie: Ochrana úradu, Rómsky dom, Slávnosť osamelej palmy, Iné svety, Slepé lásky, Osadné.

• V roku 2006 získal zvláštne uznanie poroty dokumentárnych filmov a divácku cenu na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch.

• Za Slepé lásky získal vlani ako jeden z producentov niekoľko cien, jednu z nich aj na prestížnom festivale v Cannes.

• Tento rok získal za Osadné opäť v Karlových Varoch cenu za najlepší dokumentárny film roka.

jog

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.