rý spolupracoval napríklad s Richardom Müllerom, Darou Rolins či Andrejom Šebanom. Najnovšie sa venuje aj gospelu, napísal muziku k divadelným predstaveniam a má ponuky hrať v Amerike i Paríži.
Aké si mal leto?
- Veľmi príjemné, strávené s rodinkou. Leto je pre mňa úžasné v tom, že toľko nepracujem a venujem sa svojim dvom dcéram. Je to čas, kedy konečne nemám pocit, že som niečo zmeškal, alebo že musím niečo naháňať. A ďalšia vec, ktorú na ňom milujem, sú dovolenky pri mori. Vraví sa, že život pochádza z mora a vôbec sa tomu nečudujem, pretože je to neuveriteľný čistič všetkých energií. Po celom roku prežitom v strese je pre mnohých doslova balzamom na dušu.
Aj pre teba?
- Áno, i keď ja sa pokúšam o čo najmenej stresov a čo najviac vyrovnanosti aj počas roka. Snažím sa žiť nielen muzikou, ale aj svojou rodinou, psom, záhradkou, cestovaním, objavovaním talentov... Rovnováhu hľadám i v práci – v minulej sezóne som napríklad skomponoval hudbu k predstaveniu Médea, začal som sa tiež venovať gospelovej tvorbe, pretože v hudbe hľadám aj iný rozmer. S poľutovaním totiž musím skonštatovať, že súčasná slovenská hudba je v hnilobnom stave a asi musíme iba počkať, kým načisto zhnije, umrie a narodí sa niečo nové.
Čo ti tu najviac smrdí?
- Pokus za každú cenu niečo urobiť, pričom to nenesie žiaden odkaz. Ja v muzike hľadám omnoho viac. Chápem, samozrejme, že hudba má slúžiť aj na zábavu, no okrem toho má i posvätnejší charakter. Dnes napríklad žijeme v období hospodárskej krízy. A práve kríza je pre mnohých ľudí časom, kedy hľadajú nejaký zmysel v umení, v muzike. Myslíš, že nejaké posolstvo môžu nájsť v súčasnej slovenskej hudbe?
Čo znamená hudba pre teba osobne?
- Je to Božia reč. Pretože neviem odkiaľ prichádza, odkiaľ sa to všetko v mojej hlave hromadí.
Čo je pre teba okrem muziky v živote dôležité?
- Mnoho vecí. Napríklad už samotný fakt, že žijem, dýcham, že som zdravý, je nesmierne dôležitý. To je základný predpoklad toho, aby som mohol naplniť svoje priania.
A tie sú?
- Napríklad si prajem, aby som sa so svojimi deťmi cítil vždy tak, ako vo chvíli keď sa narodili – taký šťastný. Aby po mne, aj keď tu už nebudem, zostala misia hudby, aby som na tomto svete niečo zanechal, vytvoril nejaké hodnoty. Chcem stále skvalitňovať radosť zo života. A tá radosť rozhodne netkvie v peniazoch. Lebo keby v nich bola, tak by bohatí ľudia nepáchali samovraždy.
Čo ťa teda teší?
- Najpodstatnejšie pre mňa je, že je moja rodina zdravá. A veľmi sa viem tešiť z toho, keď sa mi podarí zachovať si pokojnú myseľ. To u mňa nie je až také jednoduché, pretože som dosť nervný a viem veľmi tvorivo skaziť deň hocikomu, kto by chcel. (Smiech) No vždy ma toto moje impulzívne konanie mrzí.
Keď si mal 16 rokov, vzal si mame auto, havaroval si, 3 mesiace si ležal v nemocnici a prežil si klinickú smrť. Ako veľmi zmenila táto skúsenosť tvoj pohľad na svet?
- Bol to neopísateľne silný zážitok. Videl som sám seba a vravel som si: "Čo to robíš? Kam ideš?" Táto situácia patrí k tým, kedy človeku skutočne mnohé dôjde. Okrem iného som si napríklad uvedomil, že smrti sa netreba báť, pretože TAM niečo je.
Takže sa podľa teba boja ľudia smrti preto, že nevedia, že TAM niečo je?
- Ja neviem. Ale myslím si, že smrť treba brať ako súčasť života a že omnoho dôležitejšie než premýšľať nad ňou je zamýšľať sa nad tým, ako žijeme. Byť prítomný tu a teraz, snažiť sa žiť podľa nejakých morálnych hodnôt. Zaujímavé pritom je, že uvedomiť si, čo je na živote najdôležitejšie, nie je vôbec také ťažké. Stačí, ak sa každý z nás zamyslí nad tým, o čo sa v živote najviac bojí a môže si byť istý, že to je preňho to najdôležitejšie. Ja sa najviac bojím o svoje deti, ony sú mojou jednoznačnou prioritou.
Aký si otec?
- Myslím si, že som otec láskavý, milujúci, chápavý i keď občas nervák.
Keď ste čakali dcéru Hannah, mal si len 23 rokov. Necítil si sa na rodičovstvo primladý?
- Ale áno, cítil som sa veľmi mladý, no ani na chvíľu som nezaváhal a dnes s odstupom času viem jedno – keď to človeka stretne, treba ďakovať Bohu, že vôbec tú šancu stať sa rodičom, dostal. Mať možnosť byť otcom je určite omnoho väčšia hodnota, ako byť bohatý a sám. Lebo život v osamotení považujem za ten najhorší trest. Nie je nič horšie ako keď sa nemáš na koho tešiť a ešte horšie je, keď sa už nikto neteší na teba.
Zmenilo ťa otcovstvo?
- Uvedomil som si, ako veľa sa môžu ľudia od detí naučiť. Ony ešte vidia veci čisto, my to už máme v hlave pekne pomiešané, "povešali sme si tam rôzne záclonky a závesy", a keď nám potom niekto povie skutočnú pravdu, urazíme sa. Deti vedia niekedy povedať takú pravdu, až to človeka zaskočí a nezmôže sa na slovo. A práve to je signál, že sa treba zamyslieť.
Aký si ty partner?
- Komplikovaný. Som narodený v znamení barana, čo znamená, že som tvrdohlavý "trouba", no na druhej strane som verný myšlienke, že nechcem mať na svojom konte 40 manželstiev a 40 rozvodov a robím všetko preto, aby sa mi tak podarilo žiť. Partnerstvo je podľa mňa o tolerancii a ja som presvedčený, že keď človek stretne toho pravého, tak mu okamžite zabliká červená kontrolka. A potom už ide iba o to, aby tí dvaja doladili drobnosti – aby som sa ja naučil tolerovať partnerkine nedostatky a aspoň čiastočne sa pokúsil zmeniť to, čo jej na mne prekáža. To platí, samozrejme, obojstranne.
Takže keď si zbadal svoju partnerku Ľubu, zablikala ti kontrolka?
- Mne okamžite. No ona ma nechcela. A to mi bolo podozrivé. (Smiech)
Si šťastný?
- Áno. Veľmi.
V čo veríš?
- Že najsilnejšou zbraňou na svete je láska. Tú ešte nikdy nikto nepokoril. A verím tiež výroku môjho kamaráta Fedora Freša mladšieho, ktorý tvrdí, že každý by sa mal vždy zastaviť pred bránou krutosti a mal by si zakázať tam vojsť. Aj keď človekom lomcuje akákoľvek negatívna emócia, treba to predýchať a mať vždy na zreteli, že život sa dokáže zmeniť v priebehu jedinej sekundy. A že každý, kto si myslel, že je hrdina, dostal vždy zhora znamenie, že to s tým hrdinstvom nie je také jednoduché.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
