le – chodiť dokola.
Videli sme to v mnohých filmoch či čítali v mnohých knihách: keď sa ľudia stratia v púšti alebo v hustom lese a chcú ísť rovno, chodia napokon stále dokola, a keď konečne natrafia na ľudské stopy, s hrôzou zistia, že sú to ich vlastné. Táto v románoch či filmoch často prezentovaná skutočnosť však doteraz nikdy nebola systematicky študovaná vedeckými metódami.
Vedci z Ústavu Maxa Plancka pre biologickú kybernetiku v nemeckom Tübingene nedávno publikovali prvý empirický dôkaz o tom, že ľudia skutočne chodia do kruhu, keď nemajú spoľahlivé znaky pre smerovanie svojej chôdze. Tím vedcov pod vedením Jana Soumana a Marca Ernsta skúmal trajektórie ľudí, ktorí niekoľko hodín putovali saharskou púšťou (v Tunise) a v Bienwaldskom lese (v Nemecku). Na záznam dráhy ľudí slúžil satelitný navigačný systém GPS. Výsledky štúdie, ktoré boli publikované v odbornom časopise Current Biology (súčasná biológia), ukázali, že účastníci testu boli schopní ísť priamo len vtedy, ak bolo viditeľné Slnko alebo Mesiac. Ak však Slnko alebo Mesiac zašli za mraky, ľudia začali chodiť do kruhu bez toho, aby si to vôbec uvedomili.
"V minulosti bolo jedným z vysvetlení toho, že ľudia chodia dokola, to, že väčšina ľudí má jednu nohu dlhšiu alebo silnejšiu ako druhú, čím vzniká systematická odchýlka na jednu stranu od priameho smeru. Aby sme otestovali túto domnienku, zaviazali sme ľuďom oči a povedali sme im, aby šli priamo. Väčšina ľudí sa pohybovala v kruhoch, v niektorých prípadoch dokonca veľmi malých, s priemerom menej ako 20 metrov", povedal dr. Souman.
Ukázalo sa však, že tieto kruhy boli len zriedka v jednom smere. Tá istá osoba sa teda raz odchyľovala doľava, inokedy doprava. Takéto odchyľovanie teda nemôže byť zapríčinené rozdielmi v dĺžke alebo sile nôh, ale je prejavom narastajúcej neistoty o tom, aký smer je vlastne priamy. Podľa Soumana sa malé náhodné chyby v rôznych zmyslových signáloch, ktoré nám poskytujú informácie o smere chôdze, postupne sčítavajú a človek sa tak stále viac a viac odchyľuje od priameho smeru. "Výsledky týchto experimentov ukázali, že aj keď sú ľudia presvedčení, že idú priamo, ich vnímanie nie je vždy spoľahlivé. Sú potrebné ďalšie, kognitívnejšie stratégie na to, aby sme skutočne išli priamo.
Ľudia potrebujú využívať spoľahlivé znaky zo svojho okolia, napríklad vzdialenú vežu alebo kopec či polohu Slnka na určenie smeru svojej chôdze," povedal Dr. Marc Ernst zo spomenutého ústavu. Ďalší výskum by sa mal sústrediť práve na to, akým spôsobom využívajú ľudia tieto a iné zdroje informácií na určenie smeru. Na to využijú vedci najmodernejšie zariadenie na báze virtuálnej reality.
Účastníci testu sa pokúsia nájsť cestu z virtuálneho lesa počas chôdze na statickom šliapacom trenažéri, pričom vôbec neopustia laboratórium. To umožní vedcom lepšie kontrolovať informácie, ktoré účastníkom testu budú k dispozícii, čo zase umožní testovať špecifické vysvetlenia využívania jednotlivých informácií na orientovanie sa pri chôdzi v neznámom teréne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
