Šou nie, spor áno

Prvá vec, ktorá po bleskovom rešerši „summitu“ Bajnai-Fico udrie do nosa, súvisí s maďarsko-slovenskými vzťahmi síce iba nepriamo, ale zrejme nie málo.

Mediálne reflexie udalosti ukazujú ako odlišné hodnotenie na tej a onej strane, tak aj vysokú mieru poplatnosti vládnej (resp. protivládnej) propagande.Kým slovenskému online spravodajstvu dominovali titulky, že čo všetko spolu Fico a Bajnai dohodli, eventuálne dokonca „vykročili na cestu zlepšovania vzťahov“, maďarskému netu ovládli verzie typu „Otvorených otázok zostalo veľa“, alebo rovno „Fico vydrhol s Bajnaiom podlahu“. (Hahaha – ďalší po Slotovi.) Bez dlhých analýz sa dá povedať, že kým na Slovensku panuje občas až infantilná naivita a dôvera v politikov, maďarské (aj online) médiá vedia, čo je to stranícka (národnoštátna) línia. Toto si (občas aj bystrý) Fico všimol už pred rokom, keď sa nesmierne čudoval „protislovensky“ ladeným otázkam slovenských novinárov. Tentoraz už mohol byť podstatne spokojnejší. Predajňovú z STV i kolegu z TASR vycvičil tak dokonale, že Bajnai sa potil možno viac, ako keď ho naposledy, ešte ako podnikateľa, vyšetrovali pre tunelovanie... Hehehe. Rozdielne prijatie „summitu“ médiami na juhu a severe len potvrdzuje, že už optiky, ktorými nazeráme svoj slovensko-maďarský problém, máme nastavené rozdielne, takže niekedy sa nemôžeme rozumieť, ani keby úmysly boli poctivé. Čo, samozrejme, keď hovoríme už o politikoch, je skôr sen ako želanie. Tu treba, tentoraz bez irónie, pochváliť nápad Roberta Fica (alebo spoločný?), ktorý navrhol debatu premiérov v STV či maďarskej verejnoprávnej TV. Už dávno, pradávno, keď fičal tzv. krajanský zákon, sme písali, že na Slovensku a v Maďarsku bežia o tej istej kauze, tom istom probléme, dve paralelné diskusie, v ktorých si domáci aktéri výborne rozumejú (teda mimo SMK), ale nepretínajú sa nikde, lebo chýba základný prvok skutočnej demokratickej debaty, teda oponent a jeho pohľad na vec. Samozrejme, od nápadu k uskutočneniu je ďaleko, návrh je iba mediálnou šarádou, avšak taká konfrontácia „face to face“, a nielen s Bajnaiom, ale napr. omnoho podstatnejším Orbánom, by pomohla väčšmi, ako tých všetkých jedenásť bodov, ktoré prijali v Szécsényi. Niet miesta na ich preberanie. Jediný pohľad na zoznam stačí, aby bolo zrejmé, že väčšina z nich sa zaoberá virtuálnom, teda problematikou, ktorá nijako nesúvisí s terajšími vzťahmi. Napr. extrémisti naozaj existujú, tu i tam, ale na to, čo sa deje medzi štátmi, čo povie Fico, čo Maďarič a čo Orbán, či Csáky, títo nemajú žiadny vplyv. Bajnai a Fico, ako typickí politici, hľadajú zástupných vinníkov a alibi. Stretnutie v Szécsényi si vydupali z Bruselu a Berlína, lebo si povedali, že ak majú vstúpiť do deja, o čo veľmi žiadajú Maďari, tak nech sa posnažia aj zúčastnení. Či schôdzka čosi zlepší alebo nezlepší, sa nedá ani tipovať, lebo to závisí na sto okolnostiach. Ak chcete názor autora, tak najbližšie k realite sa mu vidí titulok z Maďarska, že „nepotrebujeme spoločnú TV-šou“. (Šou nie, verejný spor argumentov áno.)