Veď nielenže v kroji v tomto veku neočaríte druhé pohlavie, ešte navyše budete za svoj vzťah k tradičnému umeniu v partii na smiech. Zbúrať takéto predsudky sa však rozhodla trojica mladučkých dievčat, ktoré sa z iniciatívy Vladimíra Urbana, vedúceho súboru Železiar, ujali vedenia novovzniknutého folklórneho súboru Želiezko.
KOŠICE. Korepetítorka Katka Pavlíková a pedagogičky tanca Petra Mižerová a Júlia Oravkinová sú sympatické 25-ky, ktoré by podľa rodičov mali myslieť na hocičo iné, len nie neustále na folklór. Ten im však pomútil hlavy ešte ako šesťročným dievčatkám a vášeň preň ich už neopustila. Ako aktívne členky Železiaru si však teraz nabrali na plecia ďalšiu nemalú záťaž.
Keď totiž prišla začiatkom tohto roka ponuka podieľať sa na vzniku a existencii súboru, ktorý by podchytil práve dospievajúcu mládež, ani jedna z nich neváhala. Možnosť stáť za projektom, ktorý bude popri množstve detských kolektívov a folklórnych súborov dospelých ojedinelým, sa im okamžite zapáčila.
Zaplnilo sa prázdne miesto
O prínose súboru pre dospievajúcu mládež ani jedna z nich nepochybuje. "Vyriešili sme tak jeden veľký problém. Najstarších členov zo Železiarika bolo málo na to, aby postavili samostatný program, no nie sú ešte natoľko dobrí, aby pôsobili v Železiari. Otravovalo ich však fungovať s maličkými deťmi, ktorým na zájazdoch chýbala mamka a neboli ešte schopné pripraviť dlhšie vystúpenie. A tak vzniklo Želiezko, ktoré funguje od začiatku roka a decká už majú za sebou asi deväť vystúpení a festival na Cypre," vysvetľuje Petra.
Aby to však nevyzeralo, že v novovzniknutom súbore môžu pôsobiť len deti odchované Železiarikom, dievčatá upozorňujú na to, že v ich kruhoch je vítaný akýkoľvek nový záujemca o folklór. "Nie je pravidlom, že musia byť najprv v Železiariku, môžu prísť rovno. Potancujú dva - tri roky, a keď budú šikovní, prejdú do Železiaru. Doteraz boli takéto deti v prípravke Železiaru a nemali ako čakatelia možnosť žiť až tak folklórom, nemali toľko kvalitných vystúpení, či zájazdov." V tomto období už združuje Želiezko 28 detí a na všetkých nových členov sa už teraz veľmi tešia. V jeho radoch tancujú žiaci súkromnej základnej umeleckej školy, ktorá sídli na Starozagorskej ulici v Dome ľudového tanca.
Všetko ide bokom, žijú totiž folklórom
Keďže sú všetky tri dievčatá mladučké a musia mať s prehľadom pod palcom dospievajúcich pubertiakov, zaujímalo nás, ako si s nimi vedia poradiť. "Vyrastali sme s folklórom, so staršími členmi, takže sme si vlastne menej rozumeli s rovesníkmi. Zásady, ktoré v súbore musia fungovať, preto chápeme už od detstva. Problém s deckami až taký nemáme, skôr ide len o to, vysvetliť im, že nejaké pravidlá musia platiť aj napriek tomu, že sme mladé. Vieme spolu vychádzať aj ako kamaráti, ale musia poznať mieru a platia u nás aj zákazy," vraví Petra.
Katka jej dáva za pravdu. "Tieto deti sú dosť citlivé, hoci sa to možno niekedy nezdá. Najviac ich potrestáme zákazom zúčastňovať sa napríklad na zájazde spoločných oddychových aktivít, pretože práve to je pre ne veľmi dôležité." Pre mladú korepetítorku, ktorá predtým v Železiari pôsobila aj ako tanečnica, je zase veľmi dôležitý práve folklór. "Naozaj to bolo od šiestich rokov vždy 365 dní v roku, všetky veci išli bokom, vždy bol prvoradý súbor. A keďže sme tu ešte aj v 25-ke a stále aktívne tancujeme a spievame, prešli sme postupne do štádia, keď si uvedomujeme, že už by aj pomaly mohol nastať čas prestať s aktívnym pôsobením v súbore. Zároveň chceme ostať pri folklóre a toto je šanca byť v dianí a odovzdávať skúsenosti mladým. Ja som kvôli tomu začala študovať aj na konzervatóriu, aby som sa naozaj mohla plnohodnotne venovať tejto práci."
Vyvracajú predsudky
Čo sa týka repertoáru, dievčatá o ňom majú celkom jasnú predstavu. Ísť úplne iným smerom ako Železiar je nemožné, keďže čo sa týka tancov a regiónov, má zmapované komplet celé východné Slovensko. "Teraz sa už dokonca nerobí len 'východ', ale konkrétne dedinky, či tanec podľa konkrétnej osoby. A práve tomu ich aj my učíme, aj keď v trošku zjednodušenej forme. Ukážeme im zo všetkého trošku, znížime trošku úroveň Železiaru, aby to nejako zvládali. V súčasnosti je ťažké deti upútať. Folklór dnes nie je v kurze, aj my to veľmi dobre chápeme. Samy sme si tým prešli. Keď sme v škole vraveli, že chodíme do ľudového súboru, spolužiaci to nechápali. Každý si predstavoval staré babky na dedine, ktoré sa veľmi nehýbu. A preto sa dnes snažíme, aby boli tieto deti pyšné na to, čo robia," tvrdia.
Trojicu dievčat vybral do Želiezka Vladimír Urban. "Je takým koordinátorom toho, čo robíme. Keď niečo s deťmi nacvičíme, voláme ho na odobrenie. On to doladí, vylepší, má to už predsa len v oku a vie, čo sa divákovi bude páčiť a ako to posunúť, aby to bolo ešte lepšie," chvália vedúce pána, ktorý novému súboru vymyslel názov.
"Bolo treba nájsť niečo medzi Železiarikom a Železiarom, a keďže je to akási nová krv a nové želiezko v ohni Železiara, ktoré ho neskôr obohatí, bolo to jednoduché," vraví Júlia, z ktorej priam vyžaruje veľký zápal pre vec. "Pre decká je to niečo úžasné, prináša im to okrem iného nadväzovanie nových priateľstiev, cestovanie po svete, učia sa zodpovednosti. Pretože si musia napríklad dávať obrovský pozor na kroj, aby sa mu nič nestalo. Po každom vystúpení sú ľudia zodpovední za kufre, blúzka sa musí skladať tak, aby sa veľmi nepokrčila, rovnako zástery sa kvôli tomu nemôžu dávať do kufra...."
Tanečník vystupoval v dievčenských nohaviciach
A keďže mladí folkloristi ešte len začínajú, stávajú sa im i zábavné trapasy. Jeden si užili i nedávno na Cypre. "Išli sme na vystúpenie a prišiel za nami mladý tanečník s tým, že si zabudol nohavice od kroja. Samozrejme, pán Urban rázne povedal, že jeho chyba, nebude tancovať. Ale ja som zbadala, že Júlia má na sebe krásne biele ľanové nohavice, a tak ich vyskúšal. Vošiel do nich a Júlia ho len prosila, aby v nich aspoň nerobil drepy," smeje sa Petra.
"Dosť som sa totiž bála, že pri tom prasknú. Ale, samozrejme, že ich robil, lebo chcel byť plnohodnotný tanečník. Ale potom mi bol až do konca zájazdu takým pomocníkom a pravou rukou," veselo vraví Júlia.
"Bohužiaľ. Lebo presne tomuto sa musia naučiť. Nemôžeme predsa neustále kontrolovať 30 detí," zakončujú dievčatá, ktoré nielenže majú zo svojej práce očividnú radosť, ale ktoré si svojím zanietením získali i lásku svojich zverencov. Svedčia o tom napríklad i kamienky z pláže s nápisom Ľúbime vás, pani učiteľky, ktoré im deti nedávno venovali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
