i pre Kráľovský vojenský úrad.
Bývalá posádková vojenská väznica, ktorá tvorila samostatný objekt, je jednak stavebným unikátom na Slovensku, ale aj miestom, kde si odpykávali trest odsúdení príslušníci cisárskej a kráľovskej armády.
Stavebný unikát
Podľa hodnotenia stavby väznice ako unikátu na Slovensku sa malo s ňou aj adekvátne zaobchádzať, čiže chrániť ju. Z bývalej posádkovej väznice stojí našťastie jej väčšia časť, chýba jej južný trakt, teda ten, kde boli cely pre odsúdených. Táto časť sa stala obeťou asanácie pre stavbu budúceho administratívneho centra a hotela pri búracích prácach. Múr statočne odolával času od konca 80. rokov 19. storočia a hoci nebola plánovaná jeho asanácia, zrútil sa. Kým sa s touto pamiatkou nestane niečo nepredvídané, pripomenieme teraz jedného odsúdeného, ktorý o svojom nedobrovoľnom pobyte v posádkovej vojenskej väznici napísal román. Väzňom bol lekár Albert Škarvan a názov románu je Zápisky vojenského lekára. Vyšiel najprv v ruskom jazyku v Essexe v Anglicku v roku 1898, v slovenčine v roku 1904 v Pittsburgu, v roku 1920 v Prahe a na Slovensku až po 93. rokoch od jeho vzniku. Škarvanov román ohodnotili spisovatelia Nádaši Jégé aj Šalda ako vrcholné dielo modernej slovenskej prózy. Podľa F. X. Šaldu bol Škarvan prvý Slovák, ktorý v literatúre dosiahol úroveň súčasnej európskej myšlienky.
Nepochopiteľný čin
Poďme však do minulosti Košíc, kde sa ocitol Albert Škarvan v roku 1894, aby si odslúžil povinnú vojenskú službu a pretože bol lekárom, pridelili ho do divíznej nemocnice. Hoci bola postavená v juhozápadnej časti Košíc ešte v roku 1856, stále ju volali aj nová vojenská nemocnica. Prvá vojenská nemocnica v Košiciach bola na terajšej Hlavnej ulici pri Hornej bráne v rokoch 1778 - 1783. (Počas výstavby novej divíznej nemocnice vojsko dalo pre ňu vybudovať aj kanalizáciu. Bolo to v období, keď táto v Košiciach ešte nebola, rovnako ako vodovodná sieť.)
Doktor Škarvan narukoval do vojenskej nemocnice 1. októbra 1894. Po štyroch mesiacoch 6. februára 1895 písomne oznámil, že odmieta vykonávať vojenskú prezenčnú službu ako vojak i ako lekár. Správa o tom sa rozšírila po Slovensku a bola prijatá s nepochopením i rozhorčením verejnosti, ale aj rodiny. Svoje rozhodnutie nezmenil ani po radách rodiny, priateľov, ani po represáliách vojenských úradov. Na tie časy to bolo veľmi odvážne rozhodnutie, ktoré vojenská administratíva posudzovala ako zanedbanie zákonnej povinnosti, ale aj ako boj, vzburu proti štátnemu zriadeniu, čo podporila aj vtedajšia tlač.
Diagnóza: Náboženská pomätenosť
Doktora Škarvana zaradili do vyšetrovacej väzby v budove divíznej vojenskej väznice (dnes pamiatkovo chránenej a poškodenej asanáciou). Po 55 dňoch väznenia ho eskortovali do Viedne na psychiatrické oddelenie vojenskej nemocnice na "ďalšie vyšetrenie" s diagnózou "náboženská pomätenosť, spletená s ideami Tolstého a podľa tejto diagnózy ho umiestnili medzi najťažších pacientov uzatvoreného oddelenia.
Po deviatich týždňoch ho opäť vojenská stráž eskortovala späť do Košíc a 12. júna 1895 ho odovzdali do posádkového vojenského väzenia. Posádkový vojenský súd 4. júla 1895 vyniesol rozsudok, podľa ktorého ho pozbavili vojenskej hodnosti, odsúdili na štyri mesiace odňatia slobody s dvojnásobným sprísnením žalára na začiatku aj na konci výkonu trestu, na doslúženie vojenskej prezenčnej služby 51 dní a na odňatie lekárskeho diplomu po vyžiadaní súhlasu univerzity v Innsbrucku, ktorá mu ho udelila a kde bol promovaný.
V košickom väzení
Albertovi Škarvanovi nezostávalo iné, iba sa zmieriť s trestom. Neočakával, že mu odnímu lekársky diplom. To ho najviac mrzelo a podľa reakcií vo vtedajšej tlačii bola takýmto rozhodnutím vojenského súdu rozhorčená aj verejnosť. Súd neospravedlňovalo ani tvrdenie, že postupoval podľa rakúskeho vojenského a nie civilného zákona.
Albert Škarvan nastúpil trest, ktorý sa začal prísnou "korekciou" v samoväzbe - v románe ju opisuje ako zničujúcu a veľmi krutú. Opisuje život a osudy vojenských väzňov, u ktorých požíval úctu a rešpekt a vysvetľuje, čo ho "primälo k takému radikálnemu činu, k takému krikľavému protestu proti vojenčine". Bol to odpor proti násiliu ako takému a bol to výsledok vplyvu "tolstojizmu" - filozofického učenia spisovateľa L. N. Tolstého.
Spisovateľ a prekladateľ
Škarvan sa narodil v Tvrdošíne (31. 1. 1869) v rodine českého tkáča a Slovenky z Hýb, kde potom rodina žila po celý život. Syna Alberta poslali študovať do Levoče a Kežmarku na gymnázium. Medicínu študoval na Karlovej univerzite v Prahe, kde býval spolu s krajanom Ladislavom Nádašim - Jégé, ktorý v ňom vzbudil záujem o svetovú literatúru i o písanie. V Innsbrucku dokončil štúdium, počas ktorého sa spriatelil s Dušanom Makovickým, ktorý obdivoval L. N. Tolstého pre jeho odpor proti násiliu a moci a neskoršie sa stal jeho osobným lekárom. Vyznávačov tolstojizmu, ako sa nazývala filozofia tohto spisovateľa, bolo medzi pražskými i innsbruckými vysokoškolákmi viac. Keď si Škarvan odpykal trest v Košiciach, prijal pozvanie ruského kolegu tolstojovca Čertkova a v roku 1896 odcestoval do Ruska, do Jasnej Poľany, kde žil L. N. Tolstoj a počas dvoch rokov sa zoznamoval s jeho dielami a sprevádzal spisovateľa do Petrohradu a Moskvy. Bol vyhnancom z rodnej krajiny, z ktorej ho úradne vypovedali a jeho žiadosti o zrušenie vyhostenia vyhovel až cisár v roku 1909. Dovtedy žil v Anglicku i Švajčiarsku, dokonca sa tam stetol s Leninom, bol však ním sklamaný.
V Rusku sa začal venovať písaniu a prekladaniu, najmä Tolstého diel. Pozoruhodný bol preklad jeho románu Vzkriesenie, ktorého časť preložil ešte z rukopisu pred ruským vydaním tohto Tolstého diela. Slovenské vydanie Vzkriesenia, o ktoré sa postaral Dr. Dušan Makovický, patrí k prvým knižným vydaniam na svete.
Škarvan počas vyhostenia prekladal aj Gorkého prózu, Dostojevského, Turgeneva, Čechova aj francúzskych autorov, najmä Maupassanta. Napísal slovenskú učebnicu esperanta a do esperanta aj prekladal.
Z jeho tvorby je najvýznamnejší autobiografický román Zápisky vojenského lekára. Vlastný životopis, Moja premena, štúdia Slováci (vyšla až v r. 1969). Jeho osobnosť sa stala námetom viacerých literárnych diel ešte počas jeho života i po jeho smrti (zomrel v r. 1926, bol o ňom nakrútený aj televízny film).
Dr. Škarvan pôsobil po vzniku ČSR od r. 1919 ako okresný lekár v Liptovskom Hrádku. Spolu s Dr. Dušanom Makovickým navštívil Košice, po ceste do Herlian, kde sa liečil Makovického brat, guvernér banky v Bratislave. Oboch sprevádzal po Košiciach vtedajší mešťanosta Dr. Pavol Novák. Či bola v programe prehliadky aj bývalá posádková vojenská väznica, o tom sa správa o jeho návšteve Košíc nezmieňuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
