okon dali. A neoľutovali! Zažiaril vo filme Učiteľ tanca, za ktorý získal cenu Českého leva, stvárnil Bejbyho v Šakalích letech, hral v seriáloch Zdivočelá země, Nemocnice na kraji města po 20 letech, Poslední sezona či Ulice. Aktívny je však nielen v práci, ale aj v súkromí. Hráva hokej, tenis, golf, futbal, squash, lyžuje, snouborduje, jazdí na koni, je vášnivým fanúšikom F1, cestovateľom... Čo ho ešte teší? V čo verí a o čom sníva? Aj to nám prezradil Martin Dejdar.
V Košiciach ste sa v rámci Letných shakespearovských slávností predstavili v postave pesimistického Jacquesa, ktorý neverí ani v lásku. Akú úlohu zohráva láska vo vašom súkromnom živote?
- Nesmierne dôležitú! Láska medzi ľuďmi, láska k profesii... Každá z nich je, samozrejme, iná a má inú intenzitu, no bez lásky sa človek nezaobíde. Najmä v dnešnej dobe!
Prečo najmä v súčasnosti?
- Pretože doba je taká rýchla, krutá a nekompromisná, že bez citu by sa dalo len ťažko žiť. I keď, pri pohľade na niektorých ľudí musí človek skonštatovať, že sú, žiaľ, celkom bezcitní...
Kde vy osobne cítite najviac krutosť dneška?
- Zaplaťpánboh, na vlastnej koži som ju zatiaľ neokúsil. No keď vidím všade navôkol tie tragédie a katastrofy - či už ekonomické, prírodné či ľudské, tak sa občas sám seba pýtam, čím to je, že tým človek musí prejsť. Osud? Je to niekde napísané? Alebo si za to všetko môžeme sami...
V čo veríte vy?
- V to, že život sa vyvíja podľa toho, ako sa človek správa. Že to, ako sa správam k iným ľuďom, sa mi aj vracia, že energia, ktorú človek vysiela, sa mu vracia späť.
Ste už 15 rokov ženatý. To je úctyhodný čas nielen na pár fungujúci v šoubiznise, ale aj pre celkom obyčajnú dvojicu. Čomu vďačíte za to, že ste vytrvali?
- Na to žiaden návod ani recept, ktorý by si ľudia odovzdávali z pokolenia na pokolenie, neexistuje. V našom prípade je to najmä zásluha mojej veľmi tolerantnej ženy, ktorá svoj život prispôsobila môjmu a tým pádom nášmu spoločnému. Možno je to aj tým, že nie sme permanentne spolu, že si občas od seba oddýchneme a že nie som muž, ktorý by bránil manželke vo výletoch či v naplánovaní si vlastného programu. Myslím, že je veľmi prospešné, ak sú ľudia občas bez seba, aby sa zas mohli tešiť na chvíle, ktoré strávia spolu.
Keď manželka odchádza za svojím programom, ste vy ten, ktorý sa stará o rodinu a domácnosť?
- Popravde, nie. V čase, keď pracujem, tak domácnosť prevezme babička. No ak sa to dá, tak sa, samozrejme, deťom venujem a rád robím "otca-mamu".
Bolo od začiatku vášho vzťahu jasné, že sa manželka prispôsobí vášmu životnému štýlu, alebo prebiehali na začiatku mierne boje, v ktorých sa brúsili hrany a určovali hranice?
- Priznám sa, že toto sme nikdy neriešili, pretože moja žena absolútne nie je ambiciózna. Keď sme sa zoznámili, pôsobila ako tanečnica, neskôr vyštudovala právo, no tejto profesii sa zatiaľ nemala čas venovať, pretože sa nám narodili 2 deti. No keď začne chodiť dcéra do školy, určite budeme riešiť to, aby neostala doma, ale aby šla robiť niečo, čo by ju bavilo a napĺňalo.
Čím vás vaša manželka očarila?
- Všetkým. Svojou povahou, krásou...
Bolo pre vás dôležité, aby bola rodinne založená?
- V čase, keď sme sa zoznámili, som to neriešil. Vôbec som nepremýšľal o tom, či sa budeme brať, zakladať si rodinu. Všetko prišlo pekne postupne, bez toho, že by sme mali "vypracovaný" presný plán, kedy budeme mať deti. Prišlo to spontánne.
Narodenie dieťaťa je pre ženu obyčajne radikálnou zmenou životného štýlu. Čo to znamenalo pre vás?
- To isté. Ja navyše nesúhlasím s názorom, že svadba ľudí, ktorí spolu už predtým žili, nič nezmení. Som hlboko presvedčený, že ak to človek myslí vážne, tak svadba zmení všetko. Musíte sa predsa viac prispôsobovať, myslieť na toho druhého, preberáte zodpovednosť, ktorá s príchodom detí ešte rastie. Musíte ich predsa zabezpečiť, uvažovať o tom, ako chcete svoje deti vychovať. Aj keď s výchovou je to obyčajne tak, že kým sa deti narodia, máte presnú predstavu o tom, ako ich budete viesť, a potom idú razom všetky vaše predstavy a predsavzatia do hája. (Úsmev.)
Aké ste mali predstavy o výchove vy?
- Chcel som všetko robiť inak ako ostatní, byť dôsledný, bol som presvedčený, že deti budú počúvať...
...a realita?
- Dnes iba hľadám spôsoby, ako deti donútiť aspoň k nejakým veciam. Pri výchove síce myslíme so ženou na to, aby z nich vyrástli čestní ľudia, ale občas pochybujem, či človek pri deťoch až tak veľa ovplyvní. Pretože ja som mal presné predstavy a postupne som z nich ustupoval a ustupoval a dnes len dúfam, že to nebude až také strašné, ako by to teoreticky mohlo byť...
Aké ste mali detstvo vy?
- Pekné. Do istého veku veľmi podobné, ako majú moje deti, pretože môj otec bol námorník, takže keď sme boli malí, bol tiež veľmi málo doma. (Smiech.) Dokonca ako námorník bol doma ešte menej ako ja dnes. No a mať otca námorníka bolo vtedy v Chrasti pri Chrudime pomerne exotické. Vďaka nemu sme mohli aj v časoch "boľševika" cestovať. V roku 1972 sme s ním absolvovali sedemmesačnú cestu okolo sveta. To bolo niečo!
Takže vaša cestovateľská vášeň je vo vašich génoch...
- Zrejme áno. A ešte ju umocnila obrovská túžba človeka, ktorý má isté obmedzenia od politického režimu, vidieť a spoznávať. Lebo to som vo svete zažil viackrát, že ľudia, ktorí nikdy nezažili žiadne obmedzenia, ani nemajú chuť niekam ísť a niečo nové vidieť a zažiť. To sme my "vďaka" komunizmu mali a máme dodnes. V Európe je to zatiaľ ešte stále tak, že väčšina ľudí cestuje na dovolenku do zahraničia a chce niečo nové objavovať, no inde je to už pomerne zriedkavé.
Vy každý rok cestujete do Ameriky. Čo vás tam láka?
- Ameriku a predovšetkým New York milujem. Zdá sa mi to tam fantastické - atmosféra toho mesta mi učarovala a veľmi ma láka. Každý rok tam teda vycestujem a týždeň nasávam jeho vôňu, život, ktorý tam pulzuje a snívam o tom, aké by to bolo usadiť sa tam.
Prečo tam teda neostanete, keď o tom snívate?
- Čo by som tam robil? Robiť niekde čašníka a čakať na svoju príležitosť, to nie je nič pre mňa. Navyše, som už vo veku, keď už mám vo svojej profesii doma také postavenie, že by som to za takú veľkú neistotu nemenil. Bolo by iné, keby som tam šiel s jasnou ponukou. A napokon, predstava, že sa tam žije ľahšie ako u nás, je mylná.
Ako veľmi potrebujete vo svojom živote istoty?
- Úplné istoty zas nie. Tie nie sú dobré, pretože ak by už mal človek niečo isté, čo by robil potom? Určitá neistota je dobrá, pretože ľudia sa potom viac snažia, viac robia, provokujú, premýšľajú.
Čo je vašou životnou filozofiou?
- Byť slušný človek. To je úplne základné. Chcem žiť tak, aby som si mohol povedať, že som život prežil s čistým štítom. Lebo verím, že keď ľudia žijú na úkor iných, vedome im ubližujú a ešte na tom zarábajú, tak sa im to niekde vráti. Verím vo vyššiu spravodlivosť, lebo inak by pre mňa nemalo logiku, že sa dejú aj také zlé veci, ako sa dejú. A ak by to nebolo tak, že všetko pozitívne i negatívne sa napokon človeku vráti, tak by to bolo hrozné!
Ste šťastný človek?
- Myslím si, že by som mal byť, pretože stále by mohlo byť horšie, než je. Človek by sa mal vedieť radovať z maličkostí a tešiť sa, že sa ráno preberie a je v poriadku. Lebo vždy, aj keď si vravíte, že je to blbé, tak by mohlo byť ešte horšie. I keď, netvrdím, že by nemohlo byť lepšie... (úsmev.)
Máte obrovský rozptyl, čo sa týka práce, ale aj koníčkov. Keď si človek prečíta, čomu všetkému sa venujete, tak ho napadne otázka, či si vôbec stíhate život aj užívať...
- Ja si ho užívam práve tak. Našťastie robím prevažne veci, ktoré ma bavia a spríjemňujú mi život. Svoju profesiu mám rád a popravde, mám vôľu robiť ešte viac. No práce je teraz menej ako kedysi a aj v našej profesii je to ťažšie, pretože tu fungujú rôzne mafie a partičky a vôbec nie je jednoduché mať prácu a udržať si ju. Sú ľudia, ktorí sa zo dňa na deň stali hviezdami, no nikdy nevedia, kedy sa to môže skončiť. Výkyvy sú totiž veľké a pády a tragédie potom tiež, pretože najprv počúvate, ako niečo budete robiť roky a bude to v poriadku a zo dňa na deň príde nový majiteľ televízie, alebo sa niekomu znepáčite a zo dňa na deň musíte ísť bez ohľadu na hypotéky, lízingy... Na druhej strane toto všetko núti človeka k poctivosti a maximálnym výkonom v práci.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
