Rodičia, ktorí museli prežiť bolestnú stratu svojho dieťaťa, vravia, že takáto hlboká rana sa nikdy nezahojí. Dosvedčila to aj matka Elenky a Ivana, manželka martinského obchodníka Ľudovíta Šoltésa Elena. A prehovorila o tom v knihe, ktorú potom preložili do mnohých jazykov a osud jej detí dojímal svet. Kniha Eleny Maróthy-Šoltésovej Moje deti dodnes patrí svojou človečinou k vysoko oceňovaným klasickým dielam slovenskej literatúry.

KOŠICE. Trojkráľový sviatok v roku 1855 bol pre rodinu krupinského evanjelického farára Daniela Maróthyho a jeho manželku Karolínu dvojnásobným, narodilo sa im pekné zdravé dievčatko Elenka. Ich radosť bola o to väčšia, že svoje najstaršie dieťa, syna Bohuslava Karola, dva roky predtým pochovali. Chlapčiatko sa nedožilo ani prvých narodenín. Tých sa, žiaľ, nedožil ani ďalší ich synček Bohuslav Daniel, o rok mladší ako jeho sestrička.

Nikdy nezabudla na chladnú ruku matky

Farára Daniela Maróthyho a jeho ani nie trojročnú dcérku - jediné dieťa - však osud neušetril ani ďalšej boľavej straty. V novohradskej dedinke Ľuboreč, kam sa Maróthyovci v roku 1855 presťahovali z Krupiny, zomrela iba mesiac po smrti malého Bohuslava Daniela v lete v roku 1857 Elenkina matka Karolína. Neskôr sa spisovateľka podelila s čitateľmi o spomienku z chvíľ rozlúčky s matkou, ktorá dievčatku ostala natrvalo v pamäti. Zarmútený otec ju priviedol k zosnulej matke a dieťa nikdy nezabudlo, aká studená bola ruka ženy, ktorá ju vždy hriala nežným pohladením, a vždy citlivo reagovalo na takéto neodvratné rany osudu.

Básnik a sirôtka

Daniel Maróthy nebol známy iba ako luteránsky kňaz, ale i ako básnik. Patril k štúrovskej družine a pod pseudonymom Vrahobor Maškovský publikoval svoje básne v časopisoch Orol tatranský, Sokol a v ďalších. Vdovec a sirôtka chodievali po Karolíninej smrti v Ľuboreči k jej hrobu denne. Elenke sa citlivý otec s láskou venoval. Rok po Karolíninej smrti jej však priviedol novú mamičku - Lujzu, rodenú Bauerovú. Neskôr prišli aj nevlastní súrodenci - brat Ľudovít Michal a sestra Izabela Božena.

Macocha ju nerada videla pri knihách

Už pred 145 rokmi dbali rodičia na kvalitnú výchovu svojich detí. Dokumentuje to aj spôsob, aký pre vzdelávanie Elenky Maróthyovej zvolil jej otec a nevlastná matka. Po prvých rokoch v ľuborečskej škole vyslali deväťročné dievča učiť sa do Lučenca do maďarskej obecnej školy, ktorá bola vzdelávacou ustanovizňou kalvínskej cirkvi. Neskôr, kvôli výučbe nemeckého jazyka, chodila Elenka najprv do nemeckého ústavu Žanety Friedlovej v Lučenci. Potom však nasledoval pobyt v nemeckom prostredí, v škole s týmto vyučovacím jazykom v Poprade-Veľkej, kde bývala v rodine Weissovcov. Takéto pobyty boli efektívnym prostriedkom, ako deti vyzbrojiť v tých časoch, samozrejme, potrebnou viacjazyčnosťou.

Sedem rokov trvalo Elenkino vzdelávanie. Potom jej prichodilo hlavne pomáhať doma nevlastnej matke v domácnosti. Macocha nerada videla, keď sa dievča venovalo knihám z otcovej bohatej knižnice, a tak dievča čítalo potajomky, pri sviečke.

Vydala sa za kupca

Rodičia i ďalší príbuzní ju však brali so sebou na vari všetky vtedajšie významné podujatia. A tak spolu s nimi bola v rokoch 1867, 1869 i 1874 účastníčkou valných zhromaždení Matice slovenskej a v roku 1869 i medzi účastníkmi ustanovujúceho valného zhromaždenia ženského spolku Živena.

Na jednom z týchto matičných podujatí v auguste roku 1874 sa Elena zoznámila s martinským kupcom Ľudovítom Šoltésom a už v jeseni bola jeho snúbenicou. Krátko po svojich 20. narodeninách, v januári 1875, je už Elenka pani Šoltésovou. V roku 1876 sa stáva matkou malej Elenky a o dva roky syna Ivana Daniela. Chlapča nemalo ešte ani rok, keď si jeho mama začala písať o deťoch prvé poznámky.

Jej poznámky boli milé, o detských nápadoch, pokrokoch, huncútstvach, o tom, ako drobci na svojej mame doslova visia.

"Mne už brní v hlave od detských rečí, otázok a vysvetľovaní... Posielať ich preč, keď chcú byť pri mne, to sa mi protiví... Len čo vstanem, hneď vyskočia a vešajú sa mi na ruky," píše o všedných dňoch.

Ale i o dráme pri požiari v roku 1881, keď v zmätku hľadali Šoltésovci svoje dve deti: "Až kedy-nekedy našiel ich otec neďaleko železničnej stanice u debnára Z. Keď mi ich doviedol, privinula som si ich vrúcnejšie ako inokedy od radosti, že sú tu, že sa im nič nestalo."

A smrť vycerila svoje zuby...

Lenže neľútostná smrť zase začala svoju žatvu v Eleninej rodine. V roku 1878 zomiera jej milovaný otec Daniel Maróthy a o rok neskôr i nevlastná matka Lujza. V roku 1884 dolieha na Šoltésovcov ďalšia krutá rana. Na komplikácie po osýpkach, zápaloch pľúc a pohrudnice a napokon na tuberkulózu im zomiera osemročná dcérka Elenka.

Šoltésovej žiaľu rozumeli stovky matiek, ktoré si prečítali jej najznámejšiu knihu Moje deti. Aj jej smutným slovám o tom, že keď bola dieťaťom, zo života na ňu hľadela samá krása, keď však doň vkročila, schudobnel na špatu - úzky, prázdny, márny. Pretože kým malú Elenku skosila smrť v detstve, po jej mladšieho brata Ivana si prišla až v jeho dospelosti.

Rodičom Elene a Ľudovítovi Šoltésovcom bolo dožičené tešiť sa z prítomnosti svojho jediného dieťaťa, radovať sa s ním z úspechov, nádhernej lásky s martinskou učiteľkou Olinkou Hrušovskou, pomáhať mu pri riešení problémov, ktoré prinášal život. Talentovaný mladý doktor práv Ivan Šoltés, ktorý sa len 11. februára 1911 prakticky už na smrteľnej posteli oženil so svojou láskou Oľgou, zomrel o šesť dní, 17. februára 1911...

Tak, ako pred rokmi malú Elenku, aj Ivana Šoltésa dostala do hrobu pľúcna choroba. Liečil sa roky ako v alpských klimatických kúpeľoch, tak i na slovenskom čerstvom vzduchu. Nepomohlo.

Vo vojnovom roku 1915 napokon pani Šoltésová prišla aj o svojho manžela. Ľudovít navždy odišiel ako 79-ročný.

Moje deti preložili do mnohých jazykov

Bezdetní manželia Elena a Ľudovít sa po Ivanovej smrti presťahovali z centra Martina a v tichej samote prežívali svoj veľký žiaľ. Spisovateľka už po smrti malej Elenky uverejnila v roku 1885 v almanachu Živeny úryvky zo svojho denníka v príspevku Umierajúce dieťa. Dva roky po Ivanovej smrti začala v časopise Živena publikovať ďalšie zápisky z ťažkého obdobia synovho umierania pod názvom Môj syn. Napokon v roku 1923 vyšiel prvý a o rok neskôr i druhý diel jej pozoruhodnej knihy Moje deti. Knihu viackrát preložili do francúzštiny, do taliančiny, chorvátčiny i ďalších jazykov, dostávala za ňu doma i v zahraničí prestížne ocenenia. Právom.

Vždy kreatívna a činorodá

Literárny kritik Emil Boleslav Lukáč ju nazval ženou pevnou ako strom. Aj v čase manželstva a materstva sa totiž rozvíjal nielen Šoltésovej ľudský, ale aj literárny, publicistický a organizátorský strom do podoby velikána.

Už v roku 1881 debutovala časopisecky (Slovenské pohľady) dielkom Na dedine, o rok neskôr druhou prózou Prípravy ku svadbe.

Ženský svet, ktorý jej bol taký blízky v literatúre, inšpiroval však túto kreatívnu ženu aj k iným aktivitám. Od roku 1880 bola členkou výboru spolku Živena a stala sa jeho dlhoročnou oporou i zakladateľkou a tvorkyňou ženských periodík.

Z vlastnej skúsenosti poznala význam kvalitného dievčenského vzdelávania. O etablovaní dievčenských škôl uvažovali s Teréziou Vansovou už v rokoch 1885, 1890, 1918, aby tieto jej snahy vyvrcholili v roku 1919 založením prvej slovenskej vyššej školy pre ženské povolania a päťmesačnej školy gazdinskej v Turčianskom svätom Martine, kde predsedala školskému výboru.

Neskôr pribúdajú Šoltésovej knihy - V čiernickej škole, Za letného večera, Proti prúdu, autobiografia Sedemdesiat rokov života, povesti U múdrej Ňani, Kňažná a Kováč a mnohé ďalšie prózy, opakovane vychádzajú jej zobrané spisy.

Priatelila sa aj s Masarykom

Veľkú úctu ľudí k Elene Maróthy-Šoltésovej naznačuje i jej priateľský kontakt s prezidentom Československej republiky T. G. Masarykom a jeho rodinou. Stretala sa s nimi pri letných pobytoch Masarykovcov na Slovensku v Topoľčiankach, pozývali ju do Prahy, do Lánov.

Tešila sa i z rešpektu v európskych dimenziách. Nemecká autorka Elga Kernová, ako v už citovanej knihe o Šoltésovej píše Ž. Handzová, zaradila do svojho diela, ktoré pod názvom Vedúce ženy Európy vyšlo v roku 1930, aj Elenu Maróthy-Šoltésovú. Publikácia bola orientovaná na zaangažovanosť, ktorú významné Európanky prejavili v oblasti ženskej práce...

S pribúdajúcimi rokmi rástla doma i vo svete úcta k Elene Maróthy-Šoltésovej. Dostávala mnohé dary, listy, pozvania na prestížne podujatia, udelili jej vysoké ocenenia, odhalili pamätné tabule, sochy... Starenka sa zatiaľ v martinskom súkromí statočne usilovala bojovať so svojím vekom, so slepotou, chorobami a ťažkosťami, ktoré nad ňou napokon zvíťazili. Jedenásteho februára 1939 Elena Maróthy-Šoltésová zomrela vo veku 85 rokov. Aj sedemdesiat rokov po jej odchode do večnosti sa presviedčame - bola a ostáva to žena pevná ako strom, ktorý dodnes nesie ovocie.

Fakty

Úryvky z tvorby

"I lekár nás prestal tešiť. Neodpovedá na naše úzkostlivé pohľady, hľadí vždy na inšie zaviesť rozhovor. A ja nechápem, že to biedne tielko ešte trvá - tá vymučená, ubolená malá hromádočka vo veľkej posteli. Zo dňa na deň jej je menej. A tá úzka opadnutá tvárička s umdlenými, dopoly zavretými očami čo deň bolestnejšie vrýva sa mi do srdca. Keď pozriem na ňu, slzy ma zalejú a nemôžem odísť od nej vyplakať sa niekde. Keď nedrieme, hľadí na mňa veľkými vážnymi očami, vidí moje slzy, ale ani slovom sa nespýta, prečo plačem," píše mama Šoltésová o smutnom osude malej dcérky v knihe Moje deti.

Autorka knihy o Elene Maróthy-Šoltésovej "Múdrosť a skromnosť idú spolu" Želmíra Handzová vybrala zo Šoltésovej korešpondencie s priateľkou, spisovateľkou Teréziou Vansovou, aj tento výstižný úryvok z reakcie na kondolenciu: "Ty plačeš so mnou pre môj žiaľ, si mi teda blízkou... V takýchto pádoch matka matke najlepšie rozumie, tým viac taká, ktorá bola zastihnutá podobným osudom."

"Najväčšmi ma bolelo, že môj Ivan musí umrieť, čo sa mu nesplní ani jediná túžba, neuskutoční ani jediný úmysel - hoc aké čisté a dobré ich prechovával... Mrel pozvoľna, tichučko, celý deň... Večer pred šiestou vydýchol svoj posledný dych, keď jedine Oľga bola pri ňom. Potom ja - ja sama svojou rukou - zatlačila som mu polootvorené viečka na oči s krutým pocitom, že navždy zatváram pred nimi svetlo tohto sveta," napísala Šoltésová o skone svojho syna v knihe Moje deti.

Pri odchode svojho 79–ročného manžela Ľudovíta smutne konštatovala: "Umrel i môj muž... Posledný z mojich najbližších, zanechajúc ma tu samotnú..."

Recenzie

Čo o nej písali iní

"Šoltésovej dielo Moje deti má zvláštne kúzlo, i keď ho presadíme z malej literatúry slovenskej do veľkej mozaiky literatúr svetových. Tvorilo sa roky, ako rástli deti spisovateľkine, a vyznelo vo veľkej ľudskej bolesti a viere," napísal vo svojej recenzii Štefan Krčméry.

"Ide o jedno z najčistejších diel našej literatúry a azda možno pokojne povedať, že čistejšej veci v československej literatúre nemáme vôbec. Od prvej do poslednej stránky vedie aj čitateľa nejaká svätá čistá sila..." zhodnotil knihu Moje deti Jiří Mahen.

Ženou pevnou ako strom nazval Elenu Maróthy-Šoltésovú slovenský literárny kritik Emil Boleslav Lukáč, keď výstižne podčiarkol, že korene tohto "stromu" sú prihlboko v zemi, aby ich mohla vyvrátiť búrka, a konáre privysoko v oblakoch, aby im uškodil úpal.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.