Začiatkom 19. storočia v tomto meste býval Ján Fridrich Petzval, ktorý bol učiteľom a organistom a organy aj opravoval. V roku 1815 sa s rodinou presťahoval do Kežmarku a neskôr do Levoče, kde sa stal geometrom. Mal technické nadanie a skonštruoval si písací stroj a bicie hodiny.
V rodine sa im narodili dvaja synovia - Jozef Maximilián a Oto Baltazár a jedna dcéra. Synovia mali nadanie na matematiku a stali sa univerzitnými profesormi matematiky a dcéra mala hudobné nadanie.
Najviac sa zo všetkých troch preslávil Jozef Maximilián, narodený v tomto meste pod Belianskymi Tatrami v roku 1807. Študoval v Kežmarku, Podolinci a v Levoči. Odišiel na Kráľovskú akadémiu do Košíc a v roku 1830 bol promovaný za inžiniera na peštianskom inštitúte Geometricum. Po škole najskôr pracoval v Budapešti a potom odišiel do Viedne.
J. M. Petzval sa vyznačoval vysokou pracovitosťou a dôslednosťou a preto mal vo svojej práci niektoré problémy so spolupracovníkmi. Obľuboval matematiku a venoval sa jej po celý svoj život a stal sa uznávanou autoritou. Stal sa autorom mnohých odborných prác z matematiky a mimo nej dosiahol výrazné úspechy v oblasti fotografovania a optiky. Skonštruoval prvý použiteľný portrétový objektív. Jeho matematické a technické vedomosti využívali jeho priatelia pri riešení technických a presne matematických problémov fotografovania.
J. M. Petzval sa stal tvorcom mnohých vynálezov, ale tie si nedal patentovať a preto sa často pripisovali iným autorom. Niektoré jeho objavy sa využívali pri konštruovaní šošovkovitých optických sústav dodnes. Napísal viaczväzkové dielo o optike, ale nebolo publikované a ostalo v rukopise. Jeho odbornú a tvorivú prácu v oblasti pedagogiky pripomína pamätná tabuľa na nádvorí viedenskej univerzity a jedna je aj na námestí v jeho rodnom meste, pred rodným domom, v ktorom je od roku 1964 zriadené malé mestské múzeum na pamiatku J. M. Petzvala. Posledné roky života ostal zabudnutý v jednej rodine, ktorá sa oňho starala až do jeho smrti 17. septembra 1891.
Mestské múzeum venované J. M. Petzvalovi v Spišskej Belej je zamerané na fotografické a kinometrické techniky. Je uprostred námestia, v budove pôvodnej školy. Podľa uvedeného velikána našej histórie je na Mesiaci pomenovaný jeden kráter a tiež jedna planétka, ktoré boli objavené našim známym astronómom Antonínom Mrkosom v roku 1980.
Michal Greisinger
Druhou spomínanou veľkou osobnosťou mesta bol MUDr. Michal Greisinger, narodený v roku 1851 v obci Stráňany pod Vysokými Tatrami. Lekárske vzdelanie nadobudol v Budapešti roku 1877 a o tri roky neskôr sa ocitol v Spišskej Belej a tam pôsobil až do svojej smrti ako praktický lekár. Zomrel v roku 1912. Stal sa v tomto meste známym lekárom a okrem obyvateľov mesta ho vyhľadávali pacienti z celej Popradskej kotliny a dokonca aj z Poľska. Pochádzal z chudobnej rodiny a prechovával sociálne cítenie k chudobnejším vrstvám obyvateľstva. Chudobnejších občanov, žobrákov a Rómov ošetroval zadarmo a toto jeho gesto mu často vyčítali jeho priatelia, ale od svojho zámeru sa nedal odradiť. Pri liečení často používal domáce účinné lieky. Venoval sa aj boju proti fajčeniu a požívaniu alkoholických nápojov.
M. Greisiger mal okrem svojho hlavného povolania aj množstvo iných záujmov. Venoval sa botanike, zoológii, paleontológii, histórii a archeológii. Už v roku 1889 spracoval štúdiu o tatranských ihličnanoch. Venoval sa ornitológii a podával správy o sťahovavých vtákoch na Spiši. Zaujímal ho chov rýb v rieke Poprad a v Dunajci. Sledoval faunu v Belianskej jaskyni a bol veľkým zberateľom chrobákov a motýľov, z čoho zhotovil rozsiahlu zbierku týchto živočíchov zo Spiša a najmä z oblasti Vysokých Tatier.
Veľkým koníčkom Michala Greisigera bola už spomínaná paleontológia a archeológia. Chodil po okolí, robil vykopávky a zbieral historické artefakty do svojej zbierky z obdobia doby kamennej, bronzovej a mladších dôb predovšetkým v okolí Belej a v Popradskej kotline. Niekedy zachádzal až na druhú stranu Zamaguria ku Folštínu pri hrade Nedec (Niedzica).
Záslužná práca Greisigera zaujala aj známeho historika Pavla Dvořáka. V jednom svojom článku uverejnenom ešte v Nedeľnej Pravde v roku 1966 pod názvom "Tatranské hradiská" spomína, akou cestou Greisiger prišiel ku vzácnym artefaktom na starovekom hradisku "Burchbrich" na ktorom sa nachádzal starý cintorín. Na výskum nemal peniaze a preto prehovoril vedenie dediny, aby starý cintorín nahradili novým. Počítal s tým, že pri kopaní hrobov sa nájdu praveké pamiatky a nemýlil sa. Zhromaždil tam vzácnu zbierku nálezov a medzi nimi bol aj poklad v keramickej nádobe s niekoľkými artefaktmi. Bolo v nej niekoľko vzácnych medených nákrčníkov, plechová čelenka, štvorhranné dláto, 25 rozličných medených ozdôb a iné predmety. Tento vzácny nález je dnes v Podtatranskom múzeu v Poprade.
Greisiger mal rád turistiku a tú aj často organizoval. Tamojší obyvatelia ho často stretávali na turistických chodníčkoch so svojim veľkým priateľom a maliarom Ladislavom Medňanským, ktorý žil v neďalekom kaštieli v Strážkach, dnes súčasť Spišskej Belej.
Uprostred námestia sa nachádza malé mestské múzeum venované Michalovi Greisigerovi. V tomto dome žil on a potom jeho príbuzní bez potomkov a darovali ho mestu na zriadenie múzea.
Obidvaja velikáni preslávili svoje mesto a celé rozprávanie o nich ukončím známym výrokom Jozefa Maximiliána Petzvala: "Podmanil som si svetlo, mám ho v hrsti, lebo na svete je ešte príliš tma."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
