Wabi Daněk: "Nechcel by som byť mladší"

Manžel a otec štyroch detí, ale aj známy pesničkár a folkový velikán. Český Stanislav Wabi Daněk so svojou pohodovou tvorbou navštívil nedávno aj Košice, kde si vychutnal skvelé a oddané publikum.

Tvrdí, že najdôležitejšie je nielen hrať, ale najmä baviť seba aj ostatných. Poučený optimista a sympaťák už síce pesničky neskladá, no v zálohe má román a dokonca sa objaví aj vo filme.

Teší ma, že vás spoznávam, ešte som sa s vami osobne nestretla...

- Tak to ste prišli v poslednom okamihu :)

Vidím, že humor vám nechýba :) Vo svete folkovej muziky ste legendou a dosť často vás ľudia prirovnávajú k Jaromírovi Nohavicovi. Lichotí vám to, alebo ste zástanca toho, že vy ste vy a on je on?

- Sme každý svoj. Porovnanie s Jarkom trošku mätie, lebo on je podstatne talentovanejší ako ja. A hlavne, píše dodnes, zatiaľ čo ja píšem už len sporadicky. Má to proste lepšie zmáknuté :) Ale viac-menej mi to porovnanie lichotí.

Tvrdíte, že už netvoríte, no ja som sa na vašej čerstvo vytvorenej internetovej stránke dočítala, že máte nový album...

- To je album, ktorý sa volá A život běží dál. Možno bude k dispozícii aj na slovenskom trhu. Piesne, ktoré na ňom sú, vytvoril Mirek Jaroš, prezývaný aj "Skunk". Produkčne aj nápadom to "vyvolal" istý Luboš Malina, bendžista a kapelník Druhej trávy. Skunk momentálne žije v Nemecku a bol Lubošovým prvým trampským guru. Keď mal Luboš asi 14 rokov, čo je vek, keď sa chodí na "čundry", bol ním nadšený. A teraz sa mu to zrejme snažil akosi vrátiť.

Keď už teda sám nepíšete, čo robíte?

- Vždy hovorím: Keď nepíšem, to neznamená, že nepíšem. Snažím sa každý deň aspoň hodinu a pol venovať tomu, čo sa v mojej hlave vyliahne a skúsiť to zrealizovať. Akurát, že sa tam teraz liahnu samé, ako hovoríte vy na Slovensku, ko....y. :))

Neviem, či vám mám veriť..

- Pokojne môžete. Hudbu robím od 71. roku, čo je 38 rokov a za ten čas som pochopil jednu zásadnú pravdu. Aby človek mohol dávať veľké myšlienky, musí ľudí najprv pobaviť a zaujať. Lebo keď prídem na koncert a budem spievať balady o veľkých veciach, tak než skončím, sála bude prázdna... Takže najprv musím ľudí pobaviť. A úplne ideálne je, keď sa mi medzi pobavením podarí vylúdiť nejakú hlbokú myšlienku.

A ako dosiahnete, že sa ľudia bavia?

- Tak, že sa bavím aj sám. Ako takmer každý spevák, aj ja mám medzi pesničkami voľné bloky, kde ponúknem ľuďom priestor na voľnú debatu. Niekedy, keď už neviem, čo by som spontánne povedal, použijem aj historku z môjho života. Väčšinou sa však snažím variť z vody a darí sa to...

Vaše publikum sa smeje, tlieska, sem-tam čosi vykríkne k príbehom, ktoré ponúkate. Aký je to pocit, keď vidíte, že vaše slová majú silu vyrobiť takú pohodu?

- Je to len zdanie, keď si ľudia myslia, že spevák, ktorý je na pódiu, im dáva kúsok seba. Samozrejme dá, ibaže, keď sú dobre naladení a keď frekvencia koreluje, odrazí sa to od nich a späť na pódium chodia také pozitívne vibrácie, že ich až cítim na hrudníku.

Ako vyučený zámočník ste tieto korelácie zrejme nezažívali. Ako ste sa vlastne od úplne s hudbou nesúvisiacej práce dostali k spievaniu?

- Každý človek žije dva životy. Verejný a súkromný. V tom verejnom som musel získať nejaký chlebík a keďže remeslo má zlaté dno, vyštudoval som zámočníctvo. I keď, mal som byť baník. Našťastie, keď som to prišiel domov povedať, mamka ešte stihla toho náborára zmlátiť. Prišla za ním do školy, ten tam ešte strašil a ona mu ozrejmila, že jej syna nedostane, lebo je ešte maloletý a že to jednoducho nepôjde. Tak som sa stal zámočníkom, i keď môj pôvodný sen bol stať sa umeleckým maliarom.

Nevravte..

- Áno. Bol som celkom zručný výtvarník a moji rodičia sa domnievali, že mám talent. Ja som sa tiež domnieval, že som talentovaný, no navštevoval som množstvo kamarátov výtvarníkov a až u nich som pochopil, že som iba zručný :). Nakoniec som teda skončil u robotníkov a poviem vám pravdu, vôbec ma to neštve.

A malo by?

- Ani neviem. Mnohí si myslia, že robotníci sú nižšia trieda. Ja som tam však stretol takých ľudí... Nechcem teraz spomínať Maxima Gorkého, ale on písal Moje univerzity a on medzi tými študentmi chudákmi a loosermi našiel neuveriteľné osudy... A ja, tým, že som nebol v tej elitárskej skupine, som našiel svoje miesto a svoje témy. No na druhej strane som tiež cítil, že som neuznaný. Hovoril som si: veď ja mám na viac ako len na zváranie... A tak som začal o to intenzívnejšie písať pesničky.

Pamätáte si ešte na moment, keď začali byť vaše skladby známe a obľúbené?

- Úplne presne viem, že neviem presne, kedy to bolo :) Ale pocit zo zistenia, že sú moje piesne známe, mám v srdci dodnes. Bol to asi 80. rok a ja som mal koncert na vysokej škole poľnohospodárskej v Brne. Hral som a ľudia mi začali tlieskať a vstávať. Prestal som od úžasu hrať. Boli to úplne cudzí ľudia, študenti a ja som nevedel, čo mám robiť. Dohral som to a vtedy som si uvedomil, že tie moje pesničky aj niekto počúva.

Pekná motivácia...

- To určite áno. Povedal som si: Urobím ešte dva takéto hity a nemusím do smrti nič robiť :)

A bolo to tak?

- Samozrejme, že nie :) Hudbu nerobí človek preto, aby mal z toho peniaze. Osobne to robím preto, lebo vstanem a viem, že to musím napísať.

O čom píšete najradšej?

- O ľuďoch a ľudských vlastnostiach. Za tých x rokov, čo som na svete, som pochopil jednu vec. V tridsiatke som videl veci čierno-biele. A teraz vidím aj odtiene sivej. Vidím, že ten hajzel, o ktorom som vtedy chcel písať ako o hajzlovi, zas nie je až taký hajzel. Že má chorú ženu a invalidné dieťa a že robí všetko pre to, aby rodinu nejako udržal. Človek dnes nemôže písať čierno-biele pesničky. Doba je zložitá a všetko (ľudí, ich osudy či diania) treba vnímať z viacerých strán.

Ako sa v tejto zložitej dobe žije vám? Keď som vás prvýkrát stretla, videla som vás s cigaretkou, vínkom, pri stole s kamarátmi a s úsmevom na perách. Je takáto pohodička a harmónia váš životný štýl alebo len dočasný stav?

- Nie som úplne v pohode a harmónii, akoby sa zdalo. Ráno prehĺtam tzv. raňajky šampiónov a to je 9 práškov. Je to o tom, že už nie som najmladší, ale beriem to ako súčasť svojho života. Ani by som nechcel byť mladší. Boli to síce krásne časy, ale teraz sú iné kúzla.

Napríklad?

- Minule sme s kamarátmi debatovali o tom, ako sa nám rozšírilo spektrum. V tridsiatich by sme o štyridsaťročnú ženu ani nezakopli. A zrazu sa môžem obzerať po ženách od 18 do 50 rokov :)

Boli ste taká optimistická povaha vždy, alebo máte takýto nadhľad len v posledných rokoch?

- Ja som poučený optimista, čo je vlastne definícia pesimistu :) Viete totiž, aký je rozdiel medzi optimistom a pesimistom? Pesimista hovorí: Horšie to už byť nemôže. A optimista: Ale môže... :) Beriem život so všetkým, čo mi ponúka aj berie. Napokon, čo s tým narobím.

Dočítala som sa tiež, že svoje pocity, skúsenosti a zážitky vkladáte nielen do piesní, ale aj do drobných literárnych útvarov. Je to ešte aktuálne?

- Ajajaj. Napísal som pár poviedok, ale už to nerobím. V hlave mám však román. Problém je v tom, že ho mám v hlave, ale nie v zadku :) Román je proste sedavá záležitosť a ja na to nie som. Ale myslím, že raz na to dôjde.

O čom bude?

- To neprezradím. Zveril som sa s tým môjmu kamarátovi a ten mi na to povedal, že som si uplietol na seba obrovský bič. Myšlienka je výborná, no zatiaľ hľadám formu a odhodlanie. Bude to utopistický román plný mystiky, no žiadne sci-fi, nič autobiografické. O základných ľudských vlastnostiach a ako si s nimi poradí Pán Boh.

Pri akých ľudských vlastnostiach sa vám zastavuje rozum?

- Pri bohorovnej drzosti. Mnoho ľudí sa stále hanbí, no sú aj takí, ktorí sú prirodzene "oprsklí". Nehovorím len o politike, i keď tam je azda najvyššia koncentrácia takýchto ľudí. Stačí, keď sa pozrieme na cesty, kde vás obehne v riskantnom postavení nejaký debil a spolieha sa na to, že ostatní mu uhnú.

Čo vás v najbližšom čase čaká a neminie?

- Okrem bežných občianskych záležitostí idem ešte do divadla Semafor točiť film.

Film?

- Kamarát točí film a ja tam budem jeden z členov grantovej komisie. Budem tam sedieť a kresliť si prasiatka. Žiadna veľká rola, ale partia skvelých hercov od Honzu Hřebejka cez všetkých režisérov, automechanikov či mäsiarov. Teším sa.