Nádherou z nití robí jubilantka (60) radosť každému, koho zrak na nich spočinie čo i len na chvíľku.

KOŠICE. Korene vášne k čarovaniu s čipkou sa v prípade tejto talentovanej textilnej výtvarníčky nachádzajú v Španej doline. "Mamka sa tam narodila a ja som tam ako dieťa chodievala na prázdniny. Vždy sa tam paličkovalo na priedomí. Večer sa babky schádzali a paličkovali a ja som im pichala špendlíčky do valčekov, rozprávali sa príhody o prírode... To k tomu akosi nerozlučne patrilo a asi aj preto zbieram bylinky," začína spomínať na chvíle, ktoré akosi prirodzene vyústili do toho, aby chytila paličky do svojich rúk. "Začínala som retiazkou a postupne to išlo. Chytilo ma to až natoľko, že som sa rozhodla ísť študovať textil so zameraním na čipku. Učili sme sa síce všetky techniky, ako tkanie či makramé, ale hlavný dôraz ostával práve na čipke, ktorej som ostala verná až dodnes."

Najlepšie diela si odkladala

Prvotiny v 70. rokoch boli v prípade tejto výtvarníčky inšpirované nádherou tradičných ľudových krojov. "Neskôr, v osemdesiatych rokoch, ma inšpirovala pozdišovská keramika, ktorá sa mi kedysi naozaj mimoriadne páčila. Po pár rokoch som však upustila i od toho a chcela sa odpútať od klasiky. Snažím sa preto teraz povýšiť paličkovanú čipku na niečo viac a dávať jej novú podobu. Kombinujem ju napríklad s drevom."

Ďalšie obdobie bolo poznačené experimentovaním kombinovania čipky a modrotlače či inšpiráciou secesiou. Od 90. rokov umiestňuje čipku na podmaľované plátno a dotvára ju kresbou niťou. Z každého obdobia si doma nechala srdcu najmilšie veci. "Nepredala som všetko a najlepšie diela som si odkladala, aby som v neskoršom veku pred sebou mala ucelený prierez tvorbou."

Prácu v divadle preplakala

Po štúdiách textilu v Bratislave ju vietor zavial do Košíc. Vyžiť totiž z umenia sa, prirodzene, nedalo.

"Po skončení školy som nastúpila v Štátnom divadle, kde som robila tri roky v dielňach. Zo začiatku som veru veľmi plakala, bola som nespokojná, nebavilo ma to, lebo som tam bola dievča pre všetko. Dali mi napríklad písať reklamné tabule, hoci som písmo neovládala. Až aranžéri ma naučili. A tak si ma prehadzovali z jednej dielne do druhej, z čalúnickej do krajčírskej... Robila som skrátka všetko, čo bolo potrebné na danú premiéru..."

A hoci to v tom čase vnímala ako nepriazeň osudu, dnes je za túto školu vďačná. Skúsenosti z divadla sa jej totiž v živote zišli oveľa viac, ako by kedy predpokladala. "V živote som nemala problém prečalúniť nábytok alebo čo... Technológiu malieb, miešania a striekania, ktorú som na škole nezažila, som sa naučila v divadle a celý život som z toho čerpala."

Reštaurátorstvo ju ovplyvnilo

Z divadla sa presunula do Východoslovenskej galérie v Košiciach. "Začínala som na výstavnom oddelení a veľmi dobré bolo to, že mi bolo umožnené ďalej popri práci študovať. Galéria mi to platila, a tak som ukončila nadstavbové štúdium v Brne, kde som sa venovala reštaurovaniu umeleckých pamiatok. Na maľbu v tom čase nebrali, tak som si zvolila sklomaľbu a plastiku. Celý život som potom reštaurovanie vnímala ako krásne remeslo, ktoré ma živí. Až teraz po rokoch, keď si prezerám prierez tvorbou, vidím, že ma reštaurovanie veľmi ovplyvnilo aj v paličkovaní."

Popri povolaní, ktorému sa venovala 27 rokov, totiž ani na chvíľku nezabudla na svoj koníček, absolvovala niekoľko výstav a neustále aktívne tvorila.

V Belgicku vyučovala našu čipku

Diela z ostatného obdobia sú poznačené veľkou chuťou experimentovať. Ohuruje monumentálnymi čipkovanými šperkami, vytvára diela, ktoré poukazujú na posun vo vnímaní nití. "Chcem ukázať, že nite neslúžia len na paličkovanie, ale dá sa z nich vytvoriť naozaj všetko. Vrstvím ich na seba a prižehľujem, lepím... Vytváram zaujímavé dekoratívne diela."

Monumentálnym šperkom sa začala venovať približne v roku 2000. "Chodila som dokonca do Belgicka vyučovať našu slovenskú čipku. Jitka Von den Linden z Belgicka prišla zmapovať našu čipku, a keď videla moje práce, pozvala ma na podujatie Kultúrne Antverpy a odvtedy sa to začalo nabaľovať," vraví umelkyňa, ktorá sa venuje najmä mnohopárovej špaňodolinskej čipke, ale ovláda aj prešovskú solivarskú.

Suší rastlinky a veští

Zaujímalo nás, či je rovnako veľkou experimentátorkou aj v živote, alebo sa dokonale vybúri prostredníctvom svojej tvorby. "Stačí v tvorbe, v nej sa dosť vybúrim. Teraz už napríklad viac maľujem, pretože mám konečne viac času."

Aj olejomaľby sú však, rovnako ako čipkované skvosty, inšpirované hlavne prírodnými motívmi. "Vždy som inklinovala k prírode. Som aj bylinkárka, suším rastlinky, veštím...," priznáva a netají sa tým, že trpezlivosť, ktorú si vyžaduje čipka, je pre ňu charakteristická aj pri iných činnostiach. "Som trpezlivá úplne vo všetkom. Pretože aj adjustáciu, aj rámovanie, všetko si robím sama. Aj drevá si morím, podfarbujem... Skrátka všetko. Robím si pasparty, prispôsobujem farebnosť rámov. Výtvarníci mi vravia, že aj na mojich rámoch cítiť reštaurátorstvo, lebo sa s nimi vyhrám."

Kolegyniam závidí precíznosť

Ako by sa dalo predpokladať, doma má celé steny posiate svojimi výtvormi. "Nemám to už veru kde dávať. Mám aj depozit, kde si to ukladám, nedá sa všetko vystaviť. Všetko je predajné, už som totiž v takom veku, že potrebujem z domu vynášať a nie donášať. A už aj tým, že som to mala roky doma, som sa toho nabažila a nie je mi ľúto. Vek vás k tomu doženie, že si chcete doma urobiť čisto."

Čo sa týka rodinných pokračovateľov, dcéra vyučuje detičky v Ľudovej škole umenia výtvarnú výchovu a pri dvoch vlastných na paličkovanie nemá veľa času.

"Možno sa k tomu raz vráti. Veď keď bola ona veľmi malá, bolo obdobie, keď som ani ja netvorila. Nedalo sa," dodáva s vierou J. Onušková, ktorá uznáva tvorbu mnohých svojich kolegýň. "V Košiciach je veľmi veľa paličkárok, ktoré sa tomu venujú, a to tak precízne, že im až závidím. Ja totiž do toho dávam istý umelecký posun a nemám to ani zďaleka také dokonalé. Obdivujem ich."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.