V pracovnej oblasti je úspešnou divadelnou a seriálovou herečkou a speváčkou, doma je však obyčajnou milujúcou matkou so všetkými radosťami a starosťami, ktoré k tomu patria. Keď zavrie herečka, ktorá sa blysla v predstaveniach Radošinského naivného divadla, na Novej scéne či v Národnom divadle, dvere svojho bytu, nerieši už veľké shakespearovské témy. Stáva sa jednou z nás. O tom, ako prežíva Soňa Norisová materstvo, po čom túži a o čom sníva, aj o tom sme sa porozprávali.
Herečka, speváčka, žena, matka. Čo z toho ste najviac?
- Mama! Teraz ste zaťali skutočne do živého, pretože mi je za malým veľmi smutno. Mám totiž obdobie, kedy som pracovne viac vyťažená, takže občas na mňa doliehajú splíny. No upokojujem sa tým, že si to na dovolenke vynahradíme.
Aká je teda vaša skúsenosť – dá sa plnohodnotne skĺbiť materstvo s prácou?
- Dá. Herectvo je navyše veľmi špecifická brandža v tom, že niekedy sa toho síce nakopí naraz viac, no potom mám voľné obdobia, ktorými si to kompenzujem. A neraz to robím aj tak, že ak je to možné, vezmem malého so sebou a hoci v čase, keď pracujem, sa mu venovať nemôžem, no aspoň spolu zaspávame a ráno sa spolu budíme.
Kto vám s jeho výchovou najviac pomáha?
- Samozrejme, môj partner, jeho ocino. Pomáhajú mi aj moji rodičia a priateľova mama. A keď už nikto z nich nestíha, mám pani, ktorá sa o Michaela starala v čase, keď ešte nechodil do škôlky. Mám šťastie na skvelých ľudí, ktorí sa oňho vždy vynikajúco postarajú, takže viem, že sa oňho nemusím báť.
Pracovať ste začali, keď mal váš syn rok. Chýbala vám už práca?
- Vyšlo to tak spontánne. Nemala som dopredu naplánované, kedy sa vrátim do pracovného kolotoča. Už keď bol celkom maličký, odskočila som si občas niečo urobiť. Ale bolo toho veľmi málo, na spôsob – oddýchnem si v práci. (Úsmev) Po roku som začala uvažovať, či sa vrátiť a kam a práve v tom čase sa rozbehlo natáčanie seriálov a dostala som ponuku. Keďže dovtedy sa tu takmer nič netočilo, bolo to skutočne lákavé.
Nie je herectvo brandža, v ktorej ženy dlhšie zvažujú a odkladajú tehotenstvo?
- Ja som takto nikdy nerozmýšľala. Matkou som sa síce stala až po 30-ke, ale nebolo to kvôli kariére. Vtedy som skrátka pocítila, že nastal ten správny okamih. Ale ani v tom čase som "netlačila na pílu". Všetkému som nechala voľný priebeh. Tak je to aj v otázke ďalších detí.
Nechávate voľný priebeh aj počtu detí, alebo máte jasnú predstavu, kde je horná hranica?
- Všetko, samozrejme, závisí aj od dohody s partnerom. No ja sa už považujem za nesmierne šťastnú ženu, pretože som vynosila a porodila zdravé dieťa. Takže, hoci by som si ešte aspoň jedno dieťa priala, necháme to na prírodu. Vidím okolo seba veľmi veľa párov, ktoré majú problém mať vlastné bábätko, takže si nesmierne vážim, že u nás to bolo také bezproblémové.
Bolo aj obdobie po narodení Michaela také bezproblémové, alebo vás niečo zaskočilo?
- Predstavy tehotnej ženy a realita sú vždy dve takmer úplne odlišné veci. Ja som mala naštudovaných nesmierne veľa kníh a všetko bolo napokon úplne inak. (Smiech) Dnes, keď si odomňa tehotné kamarátky pýtajú rady, vravievam jediné: "Počúvaj svoj inštinkt." Ja im môžem poradiť, čo si majú zbaliť do pôrodnice, ale všetko ostatné prinesie život sám a mne sa to dnes zdá byť veľmi prirodzené. A viete, čo je ešte zaujímavé? Nedávno som si uvedomila, že Michael má len 3,5 roka, no mne sa zdá, akoby časy, keď bol bábätkom, boli už strašne dávno. To mi pripomenulo, ako rýchlo človek na mnohé zabúda a že si veci, ktoré zabudnúť nechceme, treba písať.
Zapisovali ste si také veci od jeho narodenia?
- Kdeže, na začiatku som to nestíhala. Boli dni, keď som bola rada, že stíham, čo stíham a neraz som si pripadala úplne nemožná. Vtedy som sa pýtala sama seba, ako iné ženy zvládajú mať doma čisto a byť ešte aj príjemná k partnerovi. (Úsmev)
Ako veľmi vám narodenie syna zmenilo život?
- Nedá sa povedať, že by sa mi život obrátil úplne naruby, aj keď niektoré priority človek narodením dieťaťa úplne prirodzene zmení. Som zodpovednejšia – nielen voči nemu, ale aj sama voči sebe. Zmenilo sa i to, že momentálne je pre mňa na prvom mieste jeho dobro, až potom som ja. Nechcem tým povedať, že by som už nemala žiadne ambície, to rozhodne nie, no ak by sa nedajbože stalo, že by som si musela vybrať medzi prácou a dieťaťom, tak nemám o čom rozmýšľať a volím si dieťa.
Ozaj, museli ste nejaké ponuky kvôli materstvu odmietnuť?
- Áno. Nebrala som to však ako obetu, ale ako holý fakt. Mala som dokonca obdobie, kedy som nemohla hrať v scénach, kde sa dialo niečo negatívne s dieťaťom. Už to však prešlo.
Spomínali ste ambície – aké máte?
- Mojou hlavnou ambíciou je zariadiť si život tak, aby som dokázala bez problémov skĺbiť rodinu s prácou. Ideálne by bolo, keby som si to vedela zariadiť tak, že by sa obdobia práce striedali s dlhšími pauzami. A tiež by som sa rada vrátila do divadla. Teraz som z toho trošku vypadla, pretože sa na Slovensku začalo točiť a ja som sa dostala do toho natáčacieho kolotoča. Takže síce pár predstavení do mesiaca hrám, no naskúšať niečo nové by som teraz nestíhala. A to mi veľmi chýba – ten divadelný "smrad".
Čím vám to seriálový život kompenzuje, že ste mu nateraz dali prednosť?
- U nás teraz zavládla istá eufória. Mali sme už taký deficit natáčania, že sa tešíme z každej možnosti stáť pred kamerou. Mne osobne vyhovuje aj to, že mám možnosť okúsiť tento iný druh umenia. Skvelé by bolo, keby som mohla robiť jedno, aj druhé, no pri rodine s malým dieťaťom sa to stíhať nedá.
Hoci na svojom konte nemáte veľa filmov, predsa sa len nejaké nájdu. Práca na ktorom sa vám osobne zdala najobohacujúcejšia?
- Najradšej spomínam na filmové skúsenosti, ktoré som získala v Čechách. Naposledy som tam točila snímku Václav. Bol to veľmi pekný film s dobrými hercami. Veľkou školou bolo pre mňa sledovať Ivana Trojana, ktorý je úžasným profesionálom. To, čo mňa vždy vyhodilo z konceptu – keď sme už mali držať nejaký pocit a dobehol kameraman, aby ma posunul doprava, kostymérka, aby mi upravila ramienko na šatách a vizážistka, aby mi prepudrovala nos, to nechávalo Ivana absolútne chladným. Obdivovala som jeho koncentráciu a sústredenosť.
Ako ste s Ivanom zvládli údajne 6 hodín trvajúce natáčanie erotickej scény?
- S tými 6 hodinami to trošku prehnali. (Smiech) Bolo to úplne v pohode. Najnepríjemnejšie to bolo pre Ivana, pretože bol celý čas vo vode. Inak, možno vás to prekvapí, ale natáčanie takýchto scén je skôr smiešne ako komplikované.
Keď pred rokmi odišla vaša sestra do Čiech a v podstate sa z noci na ráno stala populárnou, zatiaľ čo vaša kariéra sa vyvíjala postupne, nemali ste chuť ísť tiež skúsiť šťastie do zahraničia?
- Absolútne nie. Ani jedna z nás jej rýchlu popularitu neriešila. Navyše, mne to tak veľmi vyhovovalo – pár ľudí ma spoznávalo z divadelných dosiek, no inak som bola relatívne anonymná. Byť totiž pod drobnohľadom a priaznivcom vždy k dispozícii dobre naladená, to je veľmi náročné.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
