Korzár logo Korzár
Nedeľa, 17. február, 2019 | Meniny má Miloslava
Nájdete nás na webe
"NIEKEDY SI MYSLÍM, ŽE SLOVENSKÝ VÝCHOD JE KOLÍSKOU SAMÝCH DOBRÝCH HERCOV, TANEČNÍKOV, SPEVÁKOV"

Režisér Jozef Bednárik: "Neťahal som šťastie za nohy"

Keď človek niečo získa, vždy niečo stráca. Toto porekadlo sa potvrdilo aj v priebehu kariéry Jozefa Bednárika. V roku 1990 totiž opustil svoje obľúbené Nitrianske divadlo, aby svojou tvorbou naplnil ducha bratislavskej kultúry.

Jozefa Bednárika zvykli kolegovia z brandže prezývať Beďo.Jozefa Bednárika zvykli kolegovia z brandže prezývať Beďo.(Zdroj: sita)

Návštevnosť predstavení Novej scény, kde dnes už zaslúžilý umelec pôsobil, neustále stúpala. Stal sa miláčikom slovenského ľudu, azda aj preto, že sa popri svojej práci riadil heslom "Take it Easy". Naposledy ho mohli diváci vidieť ako jedného z porotcov v tanečnej súťaži Let's Dance. S divadlom sa pomaly, ale isto lúči a do dôchodku odchádza slovenský režisérsky velikán iba so skromnými želaniami a tými najlepšími spomienkami na kolegov z východného Slovenska.

Na Slovensku ste považovaný za najvýznamnejšieho súčasného divadelného režiséra. Čo je podľa vás v súčasnosti hlavným poslaním tohto povolania?

- Poslanie režiséra sa líši podľa toho, či sa rozhodne byť rebelom, tribúnom doby, pedagógom, či filozofom, alebo si tak ako ja zvolí údel režiséra, ktorý sa vidí skôr na tých menej vznešených, nižších stupienkoch pomyselného schodišťa hodnôt ako režisér ľudový, snažiaci sa o príjemný oddych, zábavu, potešenie diváka. To neznamená, že ten ľudový režisér sa nemôže svojou robotou stať občas aj "filozofom doby". Na druhej strane zase tento "vychovávateľ a tribún" dokáže prekvapiť nečakanou "ľudovosťou"... Oba typy sú dnes v divadle potrebné, dopĺňajú sa a dokážu pôsobiť spolu. A to je dobre.

Je tu rok 2009, ktorý by mal pre vás znamenať zavŕšenie vášho celoživotného diela. Čomu vďačíte za to, že ste sa vypracovali na profesionálnu špičku vo svojom odbore?

- Ak je to tak, ako hovoríte, tak ma tam asi priviedli vlastnosti v mojom remesle dosť dôležité. Zjednodušene povedané, neťahal som šťastie za nohy, nebol som tým, čo chce byť urputne najlepší, tvrdo som skúšal, pripravoval som sa svedomito, trému som mával, ale konečný výsledok som až tak nefetišizoval. Držal som sa anglického príslovia "Take it easy", nehanbil som sa za to, že nie som mango, ale zemiak. Pískanie i potlesky som bral s rezervou... To je všetko.

Svetoznámy legendárny muzikál Fidlikant na streche ste zinscenovali v roku 1998 v meste Nitra. V roku 2002 ho v Prešove videlo aj publikum z východného Slovenska. Vedeli by ste porovnať odlišnosti publika na východe a na západe Slovenska?

- Viete, ja na nitrianske publikum nedám dopustiť. Zdá sa mi, že dlhoročné pôsobenie festivalu Divadelná Nitra, režiséri i dramaturgia spôsobili, že je otvorenejšie i neobvyklým tvarom javiska. Keď teraz k tomu prirátame špecifiká západného Slovenska, blízkosť Moravy, Budapešti, Viedne, zmiešanie národností, víno a ja by som pridal aj tie slávne tekvicové jadierka, portrét nitrianskeho publika je hotový. Toto všetko dodalo Západoslovákom, podľa mňa, schopnosť urobiť si zo seba srandu a vypestovalo v nich príklon ku groteske, naučilo nadhľadu a irónii. Východ, to sú diváci otvorení skôr zádumčivosti, balade a lyrike... Nenadarmo práve tu vznikli lyrické baletné inscenácie pána Šotha a boli tak spontánne prijaté. Tunajší diváci tlieskajú hlavne presvedčivosti, hereckej úprimnosti. Ak predstavenie nepresvedčí, tak ho neprijmú a nechodia.

O západoslovenských divákoch už bola reč, a čo vaši východniarski spolupracovníci a kolegovia?

- Jááaj, to by sme tu museli spievať ódy na polovicu mojich divadelných spolupracovníkov. Viete, niekedy si myslím, že slovenský východ je kolískou samých dobrých hercov, tanečníkov, spevákov... a nielen tých. Mojou pani asistentkou réžie v Košiciach pri muzikáli Oliver bola pani Mariška Kleinová. Len žena z Košíc dokázala zahrať - a skvelo zahrať - veľkú postavu v tomto muzikáli a popritom bez problémov zvládnuť mňa a zároveň ukočírovať tridsiatku detských hercov. A len východniarka dokáže byť k tomu všetkému šarmantná, milá a príjemná... Alebo pani Kveta Stražanová! To je hádam moje najkrajšie muzikálové prekvapenie v prešovskom Fidlikantovi. A Slavo Benko a Dušan Brandýs, Ľudka Tutková, Vanda Konečná, Elenka Kušnierová, a, samozrejme, Eva Pavlíková. V Prešove žije aj môj kamarát, vynikajúci dirigent Jurko Selčan. Vzrastom malý, ale veľký svojím muzikálovým "ňuchom". Je dobrým krstným otcom skoro všetkých mojich nitrianskych i posledných bratislavských muzikálov. Takéto dobré a múdre východniarske duše som nenašiel len v divadle. Slečna Marcela Vošková z Markízy – málokto pozná jej meno, ale bez nej by celá náročná šou Let's Dance nemala opatrovateľku, matku, zanietenú obrankyňu, milú strážkyňu tanečníkov i poroty... A ostatné, ale o to významnejšie meno: môj kolega, vážený pán choreograf a tak trochu i žiak Janko Ďurovčík z Michaloviec, skvelý človek. Myslím, že stačí - na všetkých by nám nestačila celá strana...

Spomeniete si, ktorý z vašich muzikálových projektov bol najnáročnejší?

- Asi Gróf Monte Cristo v pražskom kongresovom paláci pred, tuším, dvadsiatimi rokmi. Všetky moje herecko-spevácke hviezdy ako Dano Hůlka, Leona Machálková, Iveta Bartošová či Jiří Korn sa ukázali byť tým najkonštruktívnejším komponentom s najmenšími nárokmi. Aj Karel Svoboda mi zveril úžasnú partitúru a pán Borovec nádherné verše. Ale ten scenár! Museli sme vymyslieť na javisku more, pevnosť If, marseillský prístav, Paríž, ostrov pokladov, dokonca i loď, ktorá spievala hlasom slávnej primadony Evy Urbanovej. To teda bola, ako sa v rozprávkach hovorí, junácka pasovačka, ale zvládli sme to.

S divadlom ste hosťovali v rôznych kútoch Európy. Navštívili ste festivaly v Japonsku, Izraeli, Nemecku, zažili ste ducha mnohých krajín. Kultúra ktorej krajiny vás oslovila najviac?

- Už počas mojej prvej cesty do Japonska pred tridsiatimi rokmi som zahorel pre Japonsko. Ani nie tak pre japonské autá, ani elektroniku a technické zázraky, to až tak nevnímam. Nie som ani fanatický zelený obdivovateľ japonskej prírody, ani suši nemusím jesť každý deň... Ja som asi beznádejne zamilovaný a zároveň ma fascinuje japonská rezervovanosť, neprepiata zdvorilosť, absencia hlasnej familiárnosi a taká zvláštna vzťahová "cudnosť"... Asi tým samým si ma získalo aj Anglicko a Londýn.

Sú kultúrne odlišnosti krajín viditeľné aj v prístupe hercov počas vytvárania vystúpenia ako celku?

- V opere som mal možnosť režírovať kopu speváckych osobností. Čo krajina, to odlišný spôsob komunikácie. Kupodivu, najmenej problémov má režisér môjho typu v Tokiu. Neskonalá dôvera Japoncov v režiséra bola až dojemná. Celkom inak je to s tzv. latinotenormi, ale najradšej spomínam na jednu rumunskú primadonu z Temešváru. Tá veru dala môjmu krvnému tlaku, nervom i sebavedomiu poriadne zabrať! Odvtedy má peklo v mojich predstavách rumunský imidž!

Vašou poslednou rozlúčkovou prácou na doskách, ktoré znamenajú svet, by mala byť inscenácia Bedári napísaná Viktorom Hugom. Čo vás inšpirovalo k výberu diela tohto významného predstaviteľa francúzskeho romantizmu?

- Presnejšie povedané mojou muzikálovou rozlúčkou "chcela byť" inscenácia slávneho muzikálu Bedári, Les Miserables, alebo ako sa mu medzi muzikálomaniakmi hovorí - Lez Miz. Prečo? Myslím si, že je to najkrajší príklad muzikálovej ľudovej opery 20. storočia. Príbeh Victora Huga, hudba pána Schoenberga, verše pána Boublila, úžasné spevácke a herecké možnosti pre desiatku veľkých postáv, to z tohto muzikálu urobilo kult a sen každého muzikálového režiséra. Do dôchodku odchádzam len s málo nesplnenými snami. Jedným z nich je aj Les Miz. Škoda!

Životným snom Victora Huga bolo, aby mesto Paríž nieslo jeho meno. Nechcem meniť názvy slovenských miest. Čo by ste však povedali napríklad na to, keby sa niektorá zo slovenských ulíc raz pomenovala po vás?

- Slovenské ulice, námestia a parky čakajú na onakvejšie, serióznejšie a zaslúžilejšie mená, ako je to moje. Mne stačí, keď moji bratia, synovci a netere hovoria o pamätných Jožových nápadoch, keď moji herci budú spomínať Beďove nadávky. Stačí, keď kolegovia režiséri budú s úsmevom hovoriť o "Bednárikovom dyme" a kristici "o Bednárikových elektrických hviezdičkách". To mi bude stačiť.

Režisérska skrátená vizitka

Režisérska kariéra Jozefa Bednárika začala v Zeleneči, neďaleko Trnavy. V rodnej dedinke dnes už zaslúžilý umelec založil ochotnícke Divadlo Z. Pod vedením mladého Jozefa Bednárika žalo Divadlo Z úspech všade tam, kde sa objavilo. Po čase sa z herca stáva režisér divadla Andreja Bagara v Nitre, kde oveľa neskôr uvádza na divadelných doskách svoj prvý pôvodný slovenský muzikál s názvom Adam Šangala a po ňom nasledujú Grék Zorba či Kabaret.

V roku 1990 prichádza do Bratislavy a na Novej scéne pripravuje úspešné predstavenia ako Klietka bláznov či médiálne škandalizovaný muzikál Donaha. V roku 1998 je čoraz divácky obľúbenejší režisér ocenený Kryštálovým krídlom za inscenáciu Fidlikant na streche. Rok 2007 prináša skúsenému režisérovi cenu za celoživotné dielo, ktoré mu udelilo mesto Nitra.

V anglickom meste Edinburg
dostal slovenský muzikálový priekopník už v roku 1989 cenu kritiky za najlepšiu divadelnú inscenáciu Gounodovho Fausta a Margaréty.

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na Korzár

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  3. Šanca pre mladé talenty z oblasti umenia, vedy či športu
  4. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime
  6. Stotisíc ľudí rozhodlo: Nadácia banky rozdelí štvrť milióna eur
  7. Slovensko má historicky najvyšší počet ľudí bankujúcich online
  8. ZSE ako jediné prináša Virtuálnu batériu pre fotovoltiku
  9. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie
  10. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma
  1. Podnikanie a významné ukazovatele v roku 2019
  2. Smartfóny Samsung Galaxy S priniesli množstvo inovácií
  3. eKasa prichádza na Slovensko
  4. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu
  5. 4 úkony, ktoré treba absolvovať po založení s.r.o.
  6. Konferencia - EU support for research
  7. A dynamic year in the industrial and logistics sector
  8. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici
  9. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku
  10. Zápis do Registra partnerov vo verejnom sektore
  1. Na dôchodok si možno sporíte zle. Šesť zásad správneho šetrenia 19 136
  2. Darček, s ktorým si na vás spomenie 365 dní v roku 12 392
  3. Zážitky z Pobaltia: Objavte Tallinn a Rigu 9 131
  4. Je lepšie menučko, alebo domáca strava? Týždeň sme varili doma 8 338
  5. Top destinácie a hotely na exotickú dovolenku v zime 6 127
  6. Hotovosť je na ústupe. Karty akceptujú aj v kostole či na ulici 4 933
  7. First moment: Španielske pobrežie patrí medzi najpredávanejšie 4 614
  8. Esin Group: Líder Iniciatívy poľnohospodárov vydiera 4 184
  9. Zbrojársky líder z Považia pomáha ľuďom 4 038
  10. Predpremiéra vynoveného VW Passat: Viac IQ, viac online 3 850

Neprehliadnite tiež

V Malej farme zachraňuje zvieratá. Bojuje s nedostatkom a nezáujmom ľudí

Danka Arvaiová: Dobrovoľníctvo musí byť robené zo srdca.

Malá farma má stále nedostatok dobrovoľníkov.
Pohľad Lenky Hanikovej

Ako sa dostať vlakom z východu do Brna a prežiť

Atmosféra vo vlakoch sa mi zdá milo bojovná a možno to z nás robí silnejšie osobnosti.

Mimoriadny vlak za Mikulášom čakal na deti na humenskej stanici.

V Krompachoch sa vykoľajil nákladný vlak, trať je neprejazdná

Cestujúcich prevážajú autobusmi, vlaky meškajú. Opravovať budú celú noc.

Vykoľajený vlak.

Na dobrovoľníctvo nepotrebujete certifikáty, len chuť niečo zmeniť

Martin Ištvan: Práce mám dosť, ale dobrovoľníctvo je moja psychohygiena.

Ošarpaný výmenník dostal nový vzhľad vďaka Dobrovoľníckemu centru Košíc a šikovným dobrovoľníkom.

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Kedy tu mávate leto? Vlani bolo v stredu

Reportáž z najchladnejšieho miesta na Slovensku.

Píše Emil Višňovský

Dankova kauza ukázala, že naši politici si nevážia vzdelanie

Stačí im ničím nekrytý papier.

Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop