Návštevnosť predstavení Novej scény, kde dnes už zaslúžilý umelec pôsobil, neustále stúpala. Stal sa miláčikom slovenského ľudu, azda aj preto, že sa popri svojej práci riadil heslom "Take it Easy". Naposledy ho mohli diváci vidieť ako jedného z porotcov v tanečnej súťaži Let's Dance. S divadlom sa pomaly, ale isto lúči a do dôchodku odchádza slovenský režisérsky velikán iba so skromnými želaniami a tými najlepšími spomienkami na kolegov z východného Slovenska.

Na Slovensku ste považovaný za najvýznamnejšieho súčasného divadelného režiséra. Čo je podľa vás v súčasnosti hlavným poslaním tohto povolania?

- Poslanie režiséra sa líši podľa toho, či sa rozhodne byť rebelom, tribúnom doby, pedagógom, či filozofom, alebo si tak ako ja zvolí údel režiséra, ktorý sa vidí skôr na tých menej vznešených, nižších stupienkoch pomyselného schodišťa hodnôt ako režisér ľudový, snažiaci sa o príjemný oddych, zábavu, potešenie diváka. To neznamená, že ten ľudový režisér sa nemôže svojou robotou stať občas aj "filozofom doby". Na druhej strane zase tento "vychovávateľ a tribún" dokáže prekvapiť nečakanou "ľudovosťou"... Oba typy sú dnes v divadle potrebné, dopĺňajú sa a dokážu pôsobiť spolu. A to je dobre.

Je tu rok 2009, ktorý by mal pre vás znamenať zavŕšenie vášho celoživotného diela. Čomu vďačíte za to, že ste sa vypracovali na profesionálnu špičku vo svojom odbore?

- Ak je to tak, ako hovoríte, tak ma tam asi priviedli vlastnosti v mojom remesle dosť dôležité. Zjednodušene povedané, neťahal som šťastie za nohy, nebol som tým, čo chce byť urputne najlepší, tvrdo som skúšal, pripravoval som sa svedomito, trému som mával, ale konečný výsledok som až tak nefetišizoval. Držal som sa anglického príslovia "Take it easy", nehanbil som sa za to, že nie som mango, ale zemiak. Pískanie i potlesky som bral s rezervou... To je všetko.

Svetoznámy legendárny muzikál Fidlikant na streche ste zinscenovali v roku 1998 v meste Nitra. V roku 2002 ho v Prešove videlo aj publikum z východného Slovenska. Vedeli by ste porovnať odlišnosti publika na východe a na západe Slovenska?

- Viete, ja na nitrianske publikum nedám dopustiť. Zdá sa mi, že dlhoročné pôsobenie festivalu Divadelná Nitra, režiséri i dramaturgia spôsobili, že je otvorenejšie i neobvyklým tvarom javiska. Keď teraz k tomu prirátame špecifiká západného Slovenska, blízkosť Moravy, Budapešti, Viedne, zmiešanie národností, víno a ja by som pridal aj tie slávne tekvicové jadierka, portrét nitrianskeho publika je hotový. Toto všetko dodalo Západoslovákom, podľa mňa, schopnosť urobiť si zo seba srandu a vypestovalo v nich príklon ku groteske, naučilo nadhľadu a irónii. Východ, to sú diváci otvorení skôr zádumčivosti, balade a lyrike... Nenadarmo práve tu vznikli lyrické baletné inscenácie pána Šotha a boli tak spontánne prijaté. Tunajší diváci tlieskajú hlavne presvedčivosti, hereckej úprimnosti. Ak predstavenie nepresvedčí, tak ho neprijmú a nechodia.

O západoslovenských divákoch už bola reč, a čo vaši východniarski spolupracovníci a kolegovia?

- Jááaj, to by sme tu museli spievať ódy na polovicu mojich divadelných spolupracovníkov. Viete, niekedy si myslím, že slovenský východ je kolískou samých dobrých hercov, tanečníkov, spevákov... a nielen tých. Mojou pani asistentkou réžie v Košiciach pri muzikáli Oliver bola pani Mariška Kleinová. Len žena z Košíc dokázala zahrať - a skvelo zahrať - veľkú postavu v tomto muzikáli a popritom bez problémov zvládnuť mňa a zároveň ukočírovať tridsiatku detských hercov. A len východniarka dokáže byť k tomu všetkému šarmantná, milá a príjemná... Alebo pani Kveta Stražanová! To je hádam moje najkrajšie muzikálové prekvapenie v prešovskom Fidlikantovi. A Slavo Benko a Dušan Brandýs, Ľudka Tutková, Vanda Konečná, Elenka Kušnierová, a, samozrejme, Eva Pavlíková. V Prešove žije aj môj kamarát, vynikajúci dirigent Jurko Selčan. Vzrastom malý, ale veľký svojím muzikálovým "ňuchom". Je dobrým krstným otcom skoro všetkých mojich nitrianskych i posledných bratislavských muzikálov. Takéto dobré a múdre východniarske duše som nenašiel len v divadle. Slečna Marcela Vošková z Markízy – málokto pozná jej meno, ale bez nej by celá náročná šou Let's Dance nemala opatrovateľku, matku, zanietenú obrankyňu, milú strážkyňu tanečníkov i poroty... A ostatné, ale o to významnejšie meno: môj kolega, vážený pán choreograf a tak trochu i žiak Janko Ďurovčík z Michaloviec, skvelý človek. Myslím, že stačí - na všetkých by nám nestačila celá strana...

Spomeniete si, ktorý z vašich muzikálových projektov bol najnáročnejší?

- Asi Gróf Monte Cristo v pražskom kongresovom paláci pred, tuším, dvadsiatimi rokmi. Všetky moje herecko-spevácke hviezdy ako Dano Hůlka, Leona Machálková, Iveta Bartošová či Jiří Korn sa ukázali byť tým najkonštruktívnejším komponentom s najmenšími nárokmi. Aj Karel Svoboda mi zveril úžasnú partitúru a pán Borovec nádherné verše. Ale ten scenár! Museli sme vymyslieť na javisku more, pevnosť If, marseillský prístav, Paríž, ostrov pokladov, dokonca i loď, ktorá spievala hlasom slávnej primadony Evy Urbanovej. To teda bola, ako sa v rozprávkach hovorí, junácka pasovačka, ale zvládli sme to.

S divadlom ste hosťovali v rôznych kútoch Európy. Navštívili ste festivaly v Japonsku, Izraeli, Nemecku, zažili ste ducha mnohých krajín. Kultúra ktorej krajiny vás oslovila najviac?

- Už počas mojej prvej cesty do Japonska pred tridsiatimi rokmi som zahorel pre Japonsko. Ani nie tak pre japonské autá, ani elektroniku a technické zázraky, to až tak nevnímam. Nie som ani fanatický zelený obdivovateľ japonskej prírody, ani suši nemusím jesť každý deň... Ja som asi beznádejne zamilovaný a zároveň ma fascinuje japonská rezervovanosť, neprepiata zdvorilosť, absencia hlasnej familiárnosi a taká zvláštna vzťahová "cudnosť"... Asi tým samým si ma získalo aj Anglicko a Londýn.

Sú kultúrne odlišnosti krajín viditeľné aj v prístupe hercov počas vytvárania vystúpenia ako celku?

- V opere som mal možnosť režírovať kopu speváckych osobností. Čo krajina, to odlišný spôsob komunikácie. Kupodivu, najmenej problémov má režisér môjho typu v Tokiu. Neskonalá dôvera Japoncov v režiséra bola až dojemná. Celkom inak je to s tzv. latinotenormi, ale najradšej spomínam na jednu rumunskú primadonu z Temešváru. Tá veru dala môjmu krvnému tlaku, nervom i sebavedomiu poriadne zabrať! Odvtedy má peklo v mojich predstavách rumunský imidž!

Vašou poslednou rozlúčkovou prácou na doskách, ktoré znamenajú svet, by mala byť inscenácia Bedári napísaná Viktorom Hugom. Čo vás inšpirovalo k výberu diela tohto významného predstaviteľa francúzskeho romantizmu?

- Presnejšie povedané mojou muzikálovou rozlúčkou "chcela byť" inscenácia slávneho muzikálu Bedári, Les Miserables, alebo ako sa mu medzi muzikálomaniakmi hovorí - Lez Miz. Prečo? Myslím si, že je to najkrajší príklad muzikálovej ľudovej opery 20. storočia. Príbeh Victora Huga, hudba pána Schoenberga, verše pána Boublila, úžasné spevácke a herecké možnosti pre desiatku veľkých postáv, to z tohto muzikálu urobilo kult a sen každého muzikálového režiséra. Do dôchodku odchádzam len s málo nesplnenými snami. Jedným z nich je aj Les Miz. Škoda!

Životným snom Victora Huga bolo, aby mesto Paríž nieslo jeho meno. Nechcem meniť názvy slovenských miest. Čo by ste však povedali napríklad na to, keby sa niektorá zo slovenských ulíc raz pomenovala po vás?

- Slovenské ulice, námestia a parky čakajú na onakvejšie, serióznejšie a zaslúžilejšie mená, ako je to moje. Mne stačí, keď moji bratia, synovci a netere hovoria o pamätných Jožových nápadoch, keď moji herci budú spomínať Beďove nadávky. Stačí, keď kolegovia režiséri budú s úsmevom hovoriť o "Bednárikovom dyme" a kristici "o Bednárikových elektrických hviezdičkách". To mi bude stačiť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.