KOŠICE. Mikuláš Grofčík, generál vo výslužbe, vyrastal pred vojnou v chudobnej podtatranskej rodine.
S odporom pozeral na nafúkaných hitlerčíkov
"Ako mládenec som s odporom vnímal, ako sa z niektorých normálnych nemeckých chalanov z jednej ulice stávajú nafúkaní hajlujúci hitlerčíci," spomenul si na predvojnové časy M. Grofčík.
Rovnako protivné mu bolo pozerať sa na chlapov, ktorí predtým stáli na okraji spoločnosti, no keď sa obliekli do gardistických uniforiem, nič ich netešilo viac, ako rozkazovať normálnym ľuďom. "Môžete si o mne myslieť, že som bol rojko alebo romantik, ktorému unikali vtedajšie súvislosti, ale nebolo to celkom tak. S rovesníkmi som vedel pri našich stredoškolských diskusiách a zvadách do úmoru hájiť demokratický politický systém."
Mráz, zima, hlad a strach
Keď ho koncom roku 1939 povolali do armády Slovenského štátu, zbalil si veci a vydal sa podľa rozkazu do Nitry. Na tamojšiu kasárenskú bránu však nezabúchal. Kúsok južnejšie prekročil hranice a s kamarátom sa vydal do ešte neobsadeného Francúzska. Dobrodružný útek cez fašistické Maďarsko do Juhoslávie charakterizoval troma slovami: "Mráz, zima, hlad a strach."
V prvej polovici roku 1940 konečne dorazil do Francúzska. "Naši ma najskôr pridelili k letectvu. Pred inváziou už však nebol čas na letecký výcvik, takže som vojenskú kariéru začal ako motospojka."
Už v septembri 1939 vznikol vo Francúzsku 1. československý peší prápor. Do 15. januára 1940 sa rozrástol na divíziu. Približne päťtisíc nedostatočne vycvičených vojakov nasadili do boja 12. júna 1940 juhovýchodne od Paríža. To však už Francúzi bezhlavo utekali. Hrozilo, že naši budú obkľúčení. Dostali rozkaz na okamžitý ústup. Mali sa dostať na juh k moru. Časť z nich Nemci stihli zajať. Stovky ich ostali nezvestné. Okolo 400 Čechov a Slovákov padlo či bolo zranených. Na pobrežie Stredozemného mora dorazili necelé dve tisícky vyčerpaných chlapov.
Grofčík v rámci ústupu plnil úlohy spojky medzi jednotkami. Front ho však predbehol a on si myslel, že už s ním je amen. Napokon sa na svojej motorke predovšetkým vďaka intuícii, šťastiu a odvahe predsa len opäť dostal cez frontovú líniu. Polomŕtvy od hladu na poslednú chvíľu stihol egyptskú loď Ali el Kebir. Najali ju Briti, aby zo stredozemných prístavov evakuovala spojencov.
Pilot a elektronik
Po ročnom leteckom výcviku v Anglicku mali Grofčíka odveliť k bojovej letke. Napokon však ako bojový pilot nelietal. Do vzdušných súbojov však zasiahol nepriamo. Možno účinnejšie, ako keby sedel v kabíne lietadla.
"Veľmi rýchlo som sa naučil po anglicky, mal som zvládnutú nemčinu a trochu aj francúzštinu. No a keď velitelia pri teoretickom výcviku videli, že mi nerobí problém ani matematika, poslali ma študovať na univerzitu do Londýna."
Briti ho rok zasväcovali do vtedy ultramoderného a prísne utajovaného systému elektronickej ochrany letovej prevádzky. Od roku 1943 sa podieľal na jej zabezpečovaní v rámci 312. čs. stíhacej perute pri južnom pobreží Anglicka, ako i na Britských ostrovoch v Severnom mori. Aj on sa zaslúžil o to, že slovenskí a českí piloti uskutočnili z britských letísk vyše 36-tisíc bojových letov a zostrelili alebo poškodili 340 nepriateľských lietadiel.
A či mu nebolo ľúto za kokpitom? "Velitelia mi určili inú kariéru, preto ma nepustili priamo do boja. No keďže som mal za sebou pilotný výcvik, v prípade potreby ma vysielali vypomôcť pri záchranných či evakuačných letoch."
Mladý letecký dôstojník Grofčík lietal so záchranárskym lietadlom evakuovať stroskotancov či zostrelených pilotov najmä po ostrovoch v Severnom mori. Niekoľkokrát s rovnakým cieľom preletel aj kanál La Manche.
Neuveriteľná romanca
"Pracovala na riadiacej veži. Keď som v slúchadlách počul jej hlas, sálal z neho obrovský pocit pokoja a bezpečia, že som naň nemohol zabudnúť," spomenul generál na prvé hlasové stretnutie so svojou budúcou manželkou Margaret. Osobne sa však na letisku tí dvaja nikdy nestretli.
Takmer neuveriteľný romantický príbeh mal pokračovanie až v londýnskom metre. "Koniec vojny bol ešte v nedohľadne a ja som mal v hlavnom meste krátku služobnú cestu. Na stanici metra som odrazu ten jej hlas začul. Jej meno mi samozrejme nebolo známe, preto jej vravím - slečna, vy ste tá dáma z riadiacej veže? Rozosmiala sa. Všetko bolo jasné. Keďže ma práve preveľovali na sever Británie, prvé rande sme si dohodli až vtedy, keď sa skončí vojna. A ak prežijeme..."
Ako sa dohodli, tak sa aj stretli. Radosť z víťazstva a konca vojny bola dupľovaná. Všade vládla eufória, no oni si nielen preto na tom svojom prvom rande dohodli aj termín svadby. Bola len o pár týždňov. No to, že patria k sebe, vedeli už vtedy, keď ich počas bojov osudovo spojil jej hlas. Žili spolu až do konca. No nebolo to jednoduché.
Po úteku pred fašistami útek pred komunistami
Po vojne sa vrátil aj s manželkou do Československa. Dva roky pôsobil vo veliteľských funkciách na pražskom vojenskom letisku Kbely.
"Túžil som však po ďalšom vzdelaní aj v humanitnej oblasti, preto som v roku 1947 demobilizoval. Prijali ma za riadneho študenta na Filozofickú fakultu Karlovej univerzity."
Na prelome roku 1948 už však vedel, kam smeruje politický vývoj. Zo svojej vlasti utekal pred totalitou druhý raz. Fašistickú však vymenila komunistická. Do Londýna sa im podarilo odísť na poslednú chvíľu.
"Mal som už po tridsiatke, ale predsa len som sa odhodlal doštudovať univerzitu v Londýne. Pokračoval som v technických vedách, pretože mi započítali aj skúšky z vojny."
Pracoval v prísne tajnom režime leteckého výskumu. "Briti boli v tomto smere veľkí patrioti. Ak človek z cudziny chcel, aby ho aspoň ako-tak rešpektovali, musel odvádzať dvojnásobnú prácu," spomenul si na časy, ktoré označuje za úspešné, no i tvrdé. Aj trochu smútku bolo cítiť z jeho hlasu. Nemali deti. Keď už si ako-tak vybudovali zázemie, na deti bolo prineskoro.
O to väčšiu lásku venoval svojim študentom. Pred dôchodkom totiž pôsobil na londýnskej City University dlhých 16 rokov ako odborný asistent.
Celý život miloval podtatranský kraj
Grofčík celý život svoj milovaný podtatranský kraj a sestru Milku Čelárovú navštívil v Spišskej Sobote naposledy pred dvoma rokmi. Bol aj členom Zväzu letcov slobodného Československa so sídlom v Londýne. Podľa pridelenca obrany SR vo Veľkej Británii generálmajora Jozefa Dunaja bol tento statočný vojak, vedec, pedagóg a dobrý človek jedným z dvoch posledných slovenských veteránov RAF žijúcich na Britských ostrovoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
