Tvrdí, že byť muzikantom a súčasne aj podnikať znamená používať okrem rúk a nôh aj mozog a srdce. Neúnavný organizátor hudobných kultúrnych podujatí dosiahol všetko, čo má, vďaka poctivej práci a drine.

Oslavujete okrúhle šesťdesiatiny - cítite sa na svoj vek?

- Zatiaľ sa vôbec na 60 rokov necítim, ani som neveril, že to tak skoro príde. Keď som bol mladý, 60 rokov mi pripadalo veľa. Ani jeden z mojich rodičov sa dokonca tohto veku nedožil... Nechce sa mi veriť, že už som v tom...

Predpokladám, že máte stále veľa plánov a snov...

- Áno. Som večne nespokojný, na jednom mieste neobsedím a nerozumiem ľuďom, ktorí tvrdia, že sa nudia. Ja mám toľko plánov, že ani neviem, kedy ich stihnem.

Napríklad?

- Chcel by som moju umeleckú agentúru GeS prenechať synovi Tomášovi a venovať sa hudbe, z ktorej som vzišiel. Dixieland. Mám určitú predstavu kolegov, s ktorými by som chcel urobiť nejaký projekt, vytvoriť kapelu, odohrať pár koncertov a život pôjde ďalej.

Od roku 1992 ste s hudbou v podstate neboli v kontakte práve kvôli podnikaniu s Jazz clubom, ktorý ste založili. Vrátiť sa späť k muzike bolo rozhodnutie vášho srdca alebo okolia?

- To, aby som sa opäť vrátil za bicie, mi hovorilo okolie a najmä moja rodina takmer každý deň. Ja si však myslím, že som od hudby nikdy úplne neodišiel. Aj keď zriedkakedy, ale urobil som napríklad na počesť môjho zosnulého brata Juraja koncert s filharmóniou, či príležitostne som hrával s nejakou kapelou. Za ten čas odlúčenia však mám pocit, že sa to vo mne tak nahromadilo a vyslovene chcem hrať. Samého ma to ťahá späť. Rozdiel bude v tom, že už nebudem odkázaný hrať muziku, ktorá sa mi nepáči, ako to bolo voľakedy, aby boli peniažky. Nesľubujem si nič veľké, život ukáže. V prvom rade je najdôležitejšie zdravie - ak bude slúžiť, bude to fajn.

Čo vás viedlo k otvoreniu džezového klubu, ktorý má v Košiciach dodnes tradíciu a zvučné meno?

- Presne nad tým som nedávno uvažoval. Rodičom som vždy vyčítal, prečo nemáme niečo také. Bolo nás päť detí a bolo po vojne, takže bolo jasné, že peniaze na podnikanie neboli. Klub som neskôr sám vytvoril preto, lebo som cítil, že v Košiciach chýba. Chodil som po svete a videl som tam množstvo takých miest, pýtal som sa ich majiteľov - kamarátov - ako to ide, čo treba k jeho vytvoreniu a pod. Viacerí ma odhovárali, no ja som po tom túžil. Nazval som ho Jazz club, lebo som celý život chcel hrať džez, no kvôli peniazom som nemohol, hral som prevažne komerciu. Keď som založil svoju agentúru GeS, prenechal som Jazz club staršiemu synovi Slavomírovi.

Čo vás na džeze fascinuje?

- Džezová muzika je nádherná v tom, že ju viete priamo na javisku tvoriť. Je potrebné si tiež rozumieť so spoluhráčmi a dôležité sú tiež skúsenosti. V improvizáciách a kreativite je to jednoznačne najintenzívnejší štýl, aj keď si vyžaduje silnú vnímavosť. Ale som človek, ktorý uznáva každú dobrú muziku. Aj dychovku, aj operu, aj keď som ich kedysi nemal rád.

Kedy ste zistili, že tomuto štýlu zasvätíte celý život?

- Na džezovej hudbe som vyrastal. Môj brat Juraj ma dosť ovplyvnil. Ako 12-ročného ho chytila túžba po muzicírovaní, ja som mal vtedy asi šesť. Ležal, pustil si rádio a začal si klepkať tóny na klavíri. O týždeň to už vedel hrať, napredoval veľmi rýchlo. Zistil, že má absolútny sluch, bol multiinštrumentalista a začal ma učiť na bicích. Spoločne sme sa dopracovali k muzikanstvu. V 50-tych rokoch ma potom chytila swingová éra, na ktorej som závislý dodnes.

S hudbou ste pochodili kus sveta, vraj ste dostali aj skvelú ponuku ísť študovať hudbu do Ameriky, no nešli ste. Prečo?

- Pravdou je, že takú ponuku som dostal, no práve v tom čase som sa zaľúbil do svojej manželky. Navyše som silný lokalpatriot. V roku 1969 bola len možnosť buď odísť a nevrátiť sa alebo ostať. Ja som ostal.

Neskôr ste otvorili aj umeleckú agentúru GeS, v ktorej ponúkate už 15 rokov Košičanom množstvo kvalitných koncertov rôzneho druhu...

- V to pevne dúfam. Keď si spomeniem na ťažké začiatky, ani sa mi nechce veriť. Od začiatku som chcel nielen koncertnú, ale tiež polyfunkčnú sálu. Uvedomoval som si totiž, že ak som chcel robiť kultúru v Košiciach, bez komercie to nepôjde. Komercia musí zarábať na to, aby sme mohli robiť kultúru. Komerciou myslím svadby, sympóziá, plesy atď. Od 90-tych rokov som aj vďaka tomu zorganizoval vyše 500 koncertov a to už je čo povedať. Neboli to vždy najšpičkovejší umelci, ale môj Medzinárodný jazzový festival, ktorý som založil s kamarátom Petrom Lipom, poznali už od začiatku všetci.

O vás je známe, že dávate priestor aj neznámym košickým muzikantom a kapelám. Bola takáto štruktúra festivalu už od začiatku, alebo ste v nich začali vidieť potenciál až v posledných rokoch?

- Jednoznačne od začiatku. Môj brat Juraj bol zakladateľom Košického zlatého pokladu a bol pri zrode najväčších hviezd, ktoré z tejto súťaže vzišli ako Ružička, Gombitová, Nagy. Keď umrel, urobil som na jeho počesť súťaž košických kapiel. Bol však priveľká konkurencia, tak som sa rozhodol, že kapely u mňa nebudú súťažiť, ale hrať. Doteraz majú možnosť odohrať niekedy aj svoje absolútne prvé koncerty a majú obrovskú radosť. A ja mám obrovskú radosť z ich radosti.

Existuje koncert, prípadne interpret, ktorého ste priniesli do Košíc a na ktorého spomínate naozaj rád?

- Nerád to konkretizujem, som proti tomu. Vážim si všetkých umelcov, ktorí u mňa vystupovali. Občas sa však pousmejem nad časmi, kedy mi v noci o pol jednej zavolal manažér Jany Kirschner Jožko Šebo a povedal mi: "Gejza, nahrali sme platňu, u teba bude koncert a krst jednej z budúcich hviezd!" Pýtal som sa ho, ako si môže byť taký istý a vidíte - ten človek má na talenty nos... Alebo si spomínam na prvý koncert skupiny Desmod, na ktorý prišlo asi 10 ľudí a publikum tvorili zamestnanci Geska... Bol to úžasný koncert. Ako bubeník tiež som mal radosť z 10-ročného bubeníka Davida Hodeka alebo na famózneho gitaristu Tommyho Emmanuela. Z pamäti sa mi vynára aj istý holandský saxofonista, ktorý hral najskôr s dídžejmi a neskôr robil tanečnú hudbu s veľkým orchestrálnym big bandom. Úžasné.

V kom rozpoznáte dobrého muzikanta? Akými vlastnosťami by mal podľa vás oplývať?

- Viete, sú všelijakí. Sú muzikanti, ktorí skončili konzervatórium, vysoké školy, akadémie, hudbu majú dokonale naštudovanú, ale chýba im, ako hovoríme my východniari, "šerco"... Veľa je takých... Naopak sú aj takí, ktorí vedia na jednom tóne vylúdiť niečo, čo ani neviete prečo, ale osloví vás to. To je to najväčšie umenie. Keď je hudobník študovaný a má srdce, je to absolútny vrchol dokonalosti.

Aký máte názor na súčasnú kultúru v Košiciach? Je niečo, čo vám tu ešte chýba, prípadne, čo by ste zmenili?

- Ťažko je na to odpovedať. Vyhrali sme súťaž o Európske hlavné mesto kultúry, držím tvorcom palce. Bol som oslovený, no nenastúpil som na tento vlak. Všeobecne by som povedal, že je tu veľa dobrých koncertov a vidí to málo ľudí... Stalo sa mi, že som bol na skvelom koncerte a nebol z neho ani záznam, ani zmienka vopred. Škoda. Divákov brzdí neinformovanosť a tiež málo peňazí. Mojím snom je organizovať výborné koncerty zadarmo, napríklad na Hlavnej ulici pred Immaculatou. Aby som ľuďom rozšíril duševný a kultúrny obzor.

V Košiciach je vaše meno pojmom, no mnohí nevedia, aký ste v súkromí. Blízki o vás hovoria, že ste najmä skromný a pokorný. Stotožňujete sa s tým?

- Ťažko je hodnotiť samého seba... Poviem to takto. Hrával som s tými najväčšími hviezdami a talentami, od ktorých som sa pokore naučil. Čím väčší muzikant, tým skromnejší človek to bol. Človek v mojom veku už nie je múdrejší, ale skúsenejší. A skúsenosť hovorí, že nie každý sme rovnakí. Ja napríklad nedokážem závidieť, no sú mnohí, ktorí závidia veľmi. Vždy som vychádzal z toho, že život je ako bumerang. To, čo ľuďom dáš, to sa ti vráti. Blízki ľudia mi vyčítajú aj to, že som nechutne čestný a chorobne pracovitý. A to, žiaľbohu, sedí.

Prečo žiaľbohu?

- Prišiel som na to, že keď naozaj hovorím úprimne a pravdu, vtedy si ľudia myslia, že to takto nemôže byť. V dnešných časoch sa zrejme pravda nenosí... Navyše, ak človek podniká, musí byť diplomat. Nemôže otvorene povedať, čo je biele a čo čierne.

Čo hovorí vaša rodina na váš krok vrátiť sa k bohémskemu umeleckému životu?

- Nie sú proti, naopak. Manželka aj obaja synovia ma v tom veľmi podporujú. Tvrdia, že mi viac pasuje stolička za bicími ako za podnikateľským stolom. Dokonca som minulý rok od staršieho syna dostal novú biciu súpravu ako vianočný darček.

Profil

• Gejza Szabados sa narodil 14. augusta 1949.

• Pochádza zo známej košickej hudobníckej rodiny. Jeho nebohý brat Juraj bol vynikajúcim a uznávaným muzikantom, skladateľom.

• Od roku 1962 nahrával ako bubeník pravidelne v Slovenskom rozhlase v Košiciach, účinkoval v orchestri Juraja Palíka v Štátnom divadle.

• V roku 1967 ako najmladší účastník Medzinárodného jazzového festivalu v Prahe dostal ocenenie od p. Karola Kraugantnera a dostal možnosť ísť študovať džez do Ameriky. Kvôli terajšej manželke Viere, ktorá je detskou lekárkou, túto možnosť odmietol.

• Študoval fagot a bicie nástroje, s orchestrom Braňa Hronca účinkoval po celej Európe, nahrával v Slovenskej televízii a rozhlase.

• V roku 1986 si založil vlastnú kapelu "Trio stop", s ktorou účinkoval prevažne v zahraničí až do r. 1992, keď sa definitívne vrátil domov a založil Jazz club.

• Stál pri zrode a bol spoluorganizátorom Dni mesta Košice a bol dvakrát ocenený primátorom Košíc za jeho rozvoj v rámci kultúry.

• Je organizátorom Medzinárodného jazzového festivalu a ďalších podujatí v Košiciach.

• Má dvoch synov - Slavomíra a Tomáša, ktorí úspešne vedú Jazz club a GeS klub.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.