Daniela Kuffelová: "Nemám rada stojaté vody"

Keď vidíte v televízii Meg Ryan, Meryl Streep či Michelle Pfeiffer, počujete jej hlas. Daniela Kuffelová sa totiž vďaka svojmu zaujímavo zafarbenému hlasu stala jednou z najobsadzovanejších slovenských dabingových herečiek.

Jej hereckú univerzálnosť však radi využívajú nielen dabingoví, ale aj divadelní režiséri. O talente nitrianskej herečky svedčia i ocenenia (napr. Dosky 2008) či uznanie, ktoré sa jej dostalo od švédskeho spisovateľa Enquista, autora hry Obrázkari.

Váš hlas zaznieva z dabovaných filmov či seriálov nesmierne často. Zrejme vás v civile spoznávajú hneď, ako sa ozvete...

- Áno. Netvrdím, že stále, pretože sa snažím hlas prispôsobovať človeku, ktorého dabujem, nebyť stereotypná a hľadať v sebe stále niečo nové, takže občas má aj moja rodina problém spoznať ma. Ale je pravda, že keď otvorím ústa, tak ma ľudia spoznajú. Keď som nastúpila po materskej dovolenke do divadla, stáli tam tanečnice, ktoré ma ešte nepoznali, no sotvačo som sa ozvala, už som počula: "Aha, Donna z Dallasu!" Alebo keď som dabovala Esmeraldu, akurát som sa presťahovala, takže ma ľudia ešte nepoznali podľa mena a jeden pes bol nesmierne alergický na môj dlhý čierny kabát. Takže keď na mňa začal štekať, jeho majiteľka prišla a ospravedlňovala sa mi: "Prepáčte, pani Esmeralda, on je veľmi citlivý na čiernu farbu a vy máte ten dlhý čierny kabát." (Smiech)

Zvyknete sa v takých prípadoch ohradiť, že máte vlastné meno?

- Človek musí byť nad vecou, ale je fakt, že keď som dabovala spomínanú Esmeraldu, tak si zo mňa v divadle robili stále srandu - že je to zelené a naráža to do stien. Čo je to? V tom čase som sa stala až alergickou na zelenú farbu, ktorú mám inak veľmi rada.

Svoj hlas ste prepožičali známym hollywoodskym hviezdam ako Michelle Pfeiffer, Kim Basinger, Meryl Streep, Meg Ryan, čo znamená, že ste nadabovali kvantum celovečerných filmov. Videli ste potom niektorý z nich? Môžete sa na snímky, ktoré dabujete, pozerať?

- Samozrejme, že áno a pokiaľ mi to čas dovolí, vždy si ich pozriem. Najmä zo začiatku som sa o to veľmi snažila, aby som sa poučila, pretože človek za mikrofónom, či chce, alebo nie, nemôže presadzovať sám seba. Musí sa prispôsobiť temporytmu i temperamentu postavy. Dnes je pre mňa najväčší kompliment, keď mi niekto povie, že si ani neuvedomil, že som danú postavu dabovala ja. Že si uvedomoval najmä herca, ktorého videl na obrazovke.

Hráte v divadle, veľa dabujete, zahrali ste si v seriáli... Ktorá časť hereckej práce je vám najbližšia?

- Základom pre herca je, samozrejme, divadlo. To je absolútne tvorivá činnosť, kde musí človek stále na sebe pracovať a objavovať v sebe nové dimenzie. Divadlo je úžasné aj pre svoju neopakovateľnosť. Lebo kým vo filme sa jedna ostrá točí x-krát dokola, pričom je to stále tá istá mimika, ten istý záber, v divadle tvoria predstavenie nielen herci, ale aj diváci. Každý večer je jedinečný. Keď medzi ľuďmi na javisku a v hľadisku preskočí iskra, vzniká neuveriteľná eufória. Dabing mi zas umožnil využiť remeselné znalosti a tým, že mám altovejšie zafarbený hlas, som sa omnoho skôr prepracovala k starším postavám. Takže problém s prehrávaním sa od mladej naivky k charakterom som vôbec nevnímala, lebo skrz dabing som sa k nim dostala veľmi skoro.

Človek vkladá do postáv niečo zo svojho ja. Vkladajú aj postavy niečo do herca?

- Možno človeka osloví príbeh, osud postavy. Navyše, ja som analytický typ, zaujímam sa o psychológiu aj veci medzi nebom a zemou, rada sa vciťujem do pocitov iných, rozmýšľam, čo by asi človek robil v danej situácii. No zaujímavejšie ako toto je situácia, keď človek dostane postavu, ktorá akoby zaňho vypovedala jeho zážitky. Keď sa stane niečo, čo si myslíte, že sa môže prihodiť len vám a odrazu listujete v scenári a tam tú situáciu nájdete. Alebo keď môžete cez nejakú postavu vypovedať svoj názor, to je nesmierne oslobodzujúce, je to úžasná psychoterapia. V Obrázkaroch som napríklad hrala Toru Tejeovú, ktorá mi bola nesmierne blízka svojím myslením, svojou revoltou, postojmi, komplikovaným vnútorným životom. Netvrdím, že som sa s ňou úplne identifikovala, ale veľmi mi tá postava "chutila" a bola to úžasná katarzia. Najväčšou odmenou potom pre mňa bolo, keď sme to hrali pred autorom, pánom Enquistom, ktorý videl niekoľko naštudovaní tohto predstavenia a netajil sa veľkým sklamaním z pražského uvedenia, a po skončení našej hry mi doniesol obrovskú kyticu kvetov a poklonil sa predo mnou. Po predstavení sme mali čas na dlhší rozhovor a ja som pochopila, že tie vety, ktoré som hovorila, neboli iba čistým výmyslom, ale že to bola jeho životná filozofia, postoj, myslenie, jeho humor, irónia aj poznanie zo života.

Vravíte, že vám Tora Tejeová bola blízka svojou revoltou. Ste aj vy taký "revolucionár"?

- Neviem, či až revolucionár, ale nemám rada stojaté vody. Ak sa dá, snažím sa vždy hľadať niečo nové, búrať stereotypy, pretože viem, že keby som sa uspokojila sama so sebou, ďalší vývoj by nebol možný.

Aj v súkromí ste typ, čo búra stereotypy?

- Doma mám rada pokoj, svoje zázemie, kam sa môžem vrátiť, korene, o ktoré sa môžem oprieť. Ale inak mám povahu, ktorá nedokáže byť stále pokojná. To by ma nebavilo. Dokážem byť pre iných oporou, no zároveň musím ísť stále ďalej.

Ocenenie Dosky ste preberali po Zuzke Kanócz, čím putovali z rúk herečky nitrianskeho divadla späť do Nitry. Zdá sa, že Divadlo Andreja Bagara má v súčasnosti veľmi silné umelecké podhubie.

- Áno, nitrianske divadlo je už niekoľko rokov na špičke slovenského divadelníctva. Stretlo sa tam teraz veľa mladých ambicióznych talentovaných ľudí, ktorí na sebe pracujú a túto tvorivú atmosféru v divadle veľmi cítiť. V nevýhode oproti Bratislave je len v mediálnom záujme. Že tamojší herci sú v tomto akoby na vedľajšej koľaji. No inak si divadelníci v Bratislave uvedomujú, že v Nitre sú výborní herci, ktorí, keby sa dostali k príležitostiam, boli by takými istými hviezdami. Ale to vlastne platí aj o mnohých kolegoch z Martina či Košíc.

Vás nikdy nelákalo odísť pracovať do Bratislavy a viac sa zviditeľniť?

- Uvedomujem si, že v Bratislave by som mala väčšie príležitosti, no neviem, či by to bolo úplne to, čo by ma robilo šťastnou. Keď som ako šteniatko šla na herectvo, myslela som si, aká budem slávna. Bolo pre mňa jasné, že budem veľká herečka. (Smiech) Myslím, že každý mladý človek ide na herectvo s týmito ambíciami. Potom však príde vnútorná pokora a pochybovanie o sebe. A zrejme mojou chybou je aj to, že nie som veľmi priebojná, neupozorňujem na seba za každú cenu. Mám kolegov, ktorí chodia pravidelne na kastingy, sú neodbytní, snažia sa za každú cenu upútať pozornosť, byť extravagantní. Ja som rada extravagantná na javisku, ale pútať silou-mocou pozornosť v súkromí, to ma už prešlo. Možno to však nie je celkom správne, lebo herec by sa mal vedieť aj predať.

Kedy vám vlastne zavoňalo herectvo?

- Som z divadelníckej rodiny a každého zrejme ovplyvní prostredie, v ktorom vyrastá a ktoré ho formuje. Moji rodičia stáli pri zakladaní profesionálnych divadiel na Slovensku, hrali napríklad v Trnave, takže s divadlom som žila od malička. Moja teta bola dlhoročnou riaditeľkou nitrianskeho divadla, vydala som sa do hereckej rodiny, môj dedo bol vášnivý ochotník - babička sa doňho zamilovala, keď hral Jánošíka. Tieto gény sa teda vo mne asi premiešali a ostalo to vo mne. I keď, nebola som hneď rozhodnutá, že budem herečkou. Chcela som ísť študovať klavír. Chodila som aj na súťaže, no komedianstvo bolo vo mne silnejšie.