Hoci kreslenými vtipmi zabáva, tvrdí, že hovorené mu veľmi nejdú. Jiří Slíva má slabosť pre svoju prácu, džezovú muziku a posedenia s milými ľuďmi.

Aký druh humoru je vám vlastne najbližší?

- Úplne najbližší mi je ten bez slov. Väčšinou sa snažím, aby nápad nebol iba taký prvoplánový humor, ako napríklad novinová kresba na danú tému či situáciu, ale niečo, na čo sa ľudia eventuálne vydržia dívať na stene aj niekoľko rokov.

Vy vtipy kreslíte, ste však aj ich dobrým rozprávačom?

- Pravdupovediac ich veľmi zabúdam a niekedy, ako sa u nás hovorí, ich riadne "zvojtím". Bol totiž jeden herec Vojta, ktorý vždy pokazil všetky vtipy. Rozprávajú sa dokonca vtipy o tom, ako pokazil vtipy. Ale čo ma baví a občas sa mi aj darí, je vymýšľať aforizmy. Slová mi napadajú separátne od obrázkov a píšem si ich zvlášť. Zo slovenských aforistov mám veľmi rád napríklad môjho kamaráta Tomáša Janovica. Vlani mi vyšla taká knižočka, ktorá sa volá Akadémia vět. Obsahuje asi 280 aforizmov. Sú to teda dve koľaje, na ktorých pracujem.

Aké sú témy, ktorým sa, čo sa týka humoru, radšej vyhýbate a ktorých by ste sa nerád dotýkali?

- Keď som začínal, veľa som robil čierny humor. Ale potom človek v úvodzovkách dozrieva a pri kontakte s rôznymi čiernymi životnými situáciami zistí, že sa vlastne asi zbytočne veľmi rúhal. Tak som z toho trošku vycúval. Ale inak mám obľúbené témy ako muzika, jazz, kaviarne, vinárne... Ale napríklad ma vôbec nebaví satira. Aby som nabrúseným perom trestal nespravodlivosti, na to ja nie som. Keď mi niečo napadne, tak si načrtnem obrázok, ktorý ma pobaví alebo poteší a dúfam, že to isté urobí aj tým druhým. Ale aby som kritizoval spoločenské problémy, to nech odo mňa nik nečaká.

Vyštudovali ste ekonomickú vysokú školu. Prečo ste sa dali na smer úplne mimo umenia?

- Úprimne povedané, som z Plzne a to sú, povedzme, také Košice Čiech. Tam každý pracuje v Škodovke, rovnako ako moji rodičia, a mne by v živote nenapadlo, že by som mohol odísť do Prahy na výtvarnú školu. Skončil som hutnícku priemyslovku a prvý veľký úlet odo mňa bolo už to, že som vôbec išiel do Prahy a zvolil si ekonómiu. Bolo to v tých najlepších rokoch, od 1966 do 1971, keď sa veľmi do školy chodiť nemuselo. Boli tam džezové kluby, vináreň poézie Viola a hlavne Semafor, ktorý bol pre mňa životnou školou. Práve tam som si uvedomil, čo ma najviac baví. Nazvime to, povedzme, takým tým humorom malých foriem. Predstavujú ho krátke básničky s pointou, aforizmy a kresby. Ku kresleniu som sa dostal vlastne cez muziku, keď som jednu sezónu bubnoval s Vodňanským a Skoumalem v činohernom klube a im som ukazoval, že si zo zábavy kreslím a píšem básničky. Poslali ma do Mladej Fronty a tam mi zriadili rubriku, do ktorej sa zmestilo vždy šesť básničiek a kresbička. Za pol roka však boli čistky, zodpovednú pani vyhodili a na básničky už nebola tá správna atmosféra. Kresby som im však mohol nosiť naďalej, a tak som sa vlastne nenápadne stal autorom kreslených vtipov.

Čím ste sa však v tomto období života živili?

- Pracoval som v Československej akadémii vied v Ústave filozofie a sociológie na prognostickom oddelení. No tam som vydržal iba osem rokov a paralelne s tým som už publikoval. A práve strašný ideologický tlak, ktorý ma deptal, mi umožnil s dobrým svedomím prestrihnúť pupočnú šnúru ku všetkým ekonómiám a sociológiám a začal som v 32 rokoch úplne nanovo pôsobiť na voľnej nohe ako výtvarník. Zrazu ma potom prešla žalúdočná neuróza.

Postupne ste začali využívať aj náročnejšie techniky, ako suchú ihlu a lept...

- Jiří Šalamoun, môj geniálny guru, si ma akoby vzal pod ochranné krídla a vravieval, že nemôžem robiť len čiernobiele kresbičky, ale aj grafiky. Vzal ma do litografickej dielne a učil som sa. Pod vedením Jiřího Anderleho som sa neskôr venoval technike leptu a suchej ihly. A potom ma vzali do Hollara. Nastúpil som totiž do výtvarníckeho hudobného súboru Grafičanka, do našej kapely, ktorá bola hollarovská, a včlenil som sa tam nejako medzi nich bez toho, aby som sa nejako viac snažil. A keď som tam už bol, tak som si už vravel, že som asi naozaj grafik.

Ilustrovali ste už okolo 150 knižiek, máte ešte o tom vôbec prehľad?

- No ja si to zapisujem. (Smiech.) V niektorých som však robil napríklad len obálku, no počítam ich tiež.

Dá sa o vás povedať, že ste labužník, keďže ste autorom knižiek o káve a víne, skrátka o samých fajných veciach...?

- Viete čo, ja si skôr užívam džezovú muziku. Nehrám sa na veľkého gurméta vín, aby som hádal, z ktorého svahu je to či ono. Mňa skrátka teší, keď pijem dobré vínko, a vôbec nemusím vedieť, ako sa volá. Často vravievam, že som skôr indoorový človek, ako outdoorový. Neleziem po skalách ani po púšti, skôr ma baví sedieť s milými ľuďmi v príjemnom džezovom klube na vínku či dobrej káve. Ide mi skôr o tú atmosféru.

Čo sa týka kávy, zbierate vraj obrúsky s logami kaviarní. Zaujímavá záľuba...

- To áno. Okrem obrúskov aj vrecúška s cukrom. Obrúsky som si lepil do denníka, teda manželka mi to robila. Keď sme spomínali čierny humor a ústup od neho, v decembri mi umrela, takže, bohužiaľ, jej kapitola sa skončila. Len jej krásne denníky mi ostali na pamiatku.

Keď pracujete na knižke na nejakú konkrétnu tému, ako dajme tomu naposledy o káve, a musíte vytvoriť takmer sto kresbičiek, nie je to možno niekedy až nudné?

- No ono to dozrieva postupne. Ku káve som mal najskôr nejaké tri obrázky a potom sa to nejako rozbehlo. Získal som výrobcu kávy ako sponzora, dostal štyrikrát po sebe ponuku pripraviť kalendár... K päťdesiatke som mal potom výstavu s asi 15 vybranými kávovými obrázkami a nejaký Američan prejavil záujem vydať mi knižku. Dorobil som obrázky takmer na 90, potom sa ozvali z Nemecka, prejavil záujem Slovart... Vždy to ide postupne.

Počas svojej kariéry grafika ste získali množstvo ocenení. Vážite si niektoré z nich nejako mimoriadnejšie?

- Asi najcenenejšie, ktoré ma nakoplo v dobrom zmysle slova, bola hlavná cena súťaže Zlatý klobúk v Belgicku v roku 1981. Veľmi ma to potešilo a utvrdilo, že som urobil dobre, keď som odišiel na voľnú nohu. V tom čase to nebolo ľahké, práve sa nám narodilo druhé dieťa, museli sme vymeniť byt, nemal som takmer nič na konte... A táto cena mi priniesla 2 000 mariek a mohol som si to písať do životopisu. Ostatné som už potom nebral tak vážne. A hlavne, keď ma grafici vzali medzi seba, pochopil som, že to celé vôbec nie je o nejakej cene na festivale. Ale je dobré niečo také získať. (Smiech.)

Citát:
V 32 rokoch som opustil ekonómiu a začal na voľnej nohe ako výtvarník. Zrazu ma prešla žalúdočná neuróza."

Profil

• Narodil sa v roku 1947 v Plzni.
• Je významný český výtvarník a básnik, ktorý sa venuje kreslenému humoru, litografii a knižnej ilustrácii.
• V roku 1966 odišiel do Prahy študovať ekonómiu. Po dokončení štúdia nastúpil ako odborný pracovník ústavu pre filozofiu a sociológiu ČSAV.
• Od roku 1979 sa živí kreslením. Odvtedy mal množstvo samostatných výstav doma i vo svete a ilustráciami prispel do vyše 150 kníh.
• V roku 1980 sa stal členom výtvarníckeho hudobného súboru Grafičanka. Od roku 1993 je riadnym členom Združenia českých výtvarných umelcov Hollar.
• Jeho kreslený humor je zvyčajne založený na paradoxe - seriózne námety stavia do nečakaných kontrastov.
• V rokoch 1990-93 učil na Letnej akadémii výtvarného umenia v Salzburgu a v roku 1990 viedol na univerzite v Ohiu seminár Poetry and Cartoon.
• Jeho karikatúry nájdete na celom svete, od Wall Street Journal až po časopisy Die Welt, Playboy či Stern.

Andrea Nitkulincová

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.