ŠFK). Ako sólista spolupracoval s komorným orchestrom Musica Iuvenalis, v roku 2005 bol koncertným majstrom a sólistom v mládežníckom orchestri Vyšehradskej štvorky na turné v Česku, Poľsku, Maďarsku a na Slovensku. Je primáriom Albrechtovho kvarteta a zároveň členom klavírneho tria Animé. Pôsobí aj ako zbormajster v Košickom speváckom zbore učiteľov. Huslista Maroš Potokár (27).
KOŠICE. "Hudba je neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Znie mi v mysli takmer neustále a sprevádza ma celým životom," vraví mladý Košičan, ktorý muziku takpovediac nasával s materinským mliekom. Celá jeho rodina sa jej totiž venuje. "Najintenzívnejšie na mňa vplývalo to, že moja mama je prvou flautistkou košickej filharmónie. Takže som sa od detstva ponevieral po skúškach, chodil som na koncerty. Aj naša domáca diskografia obsahuje 90 percent nahrávok vážnej hudby. Spoznával som ju teda prirodzene."
Napriek tomu prežil úplne normálne detstvo so záľubami, aké majú všetky ostatné deti. "Rodičia ma nikdy nenútili cvičiť. Nebol som zázračným dieťaťom, prežil som príjemné detstvo s množstvom ďalších záujmov. Až na konzervatóriu som na sebe začal usilovne pracovať a zriekať sa voľného času, víkendov, sviatkov, prázdnin..."
Hoci jeho mama zasvätila život flaute, Marošovi učarili husle. "Keďže som už ako dieťa videl vo filharmónii účinkovať množstvo sólistov, spoznal som zblízka špecifiká, farby i technické možnosti rôznych nástrojov. Najviac však na mňa zapôsobili husle. Majú krásny spevný tón, širokú paletu emocionálnych odtieňov i obrovské množstvo technických a virtuóznych možností. Navyše, pre tento nástroj existuje veľmi bohatý, pestrý a hodnotný repertoár," vraví mladý umelec, ktorý svoju prácu miluje pre jej možnosti kreativity a pestrosť.
Na koncerte sa spotíte ako profesionálny športovec
"Možno to tak nevyzerá, no je to neľahká práca vyžadujúca si veľa individuálneho vkladu a prípravy. Napriek tomu ju ako prácu nevnímam. Pri interpretácii diel, ako sú napríklad symfónie Brahmsa, Čajkovského, Dvořáka, Šostakoviča, vás hudba naplní tými najušľachtilejšími citmi a emóciami, takže nemôžete mať pocit, že ste pracovali, hoci sa pri tom spotíte do nitky rovnako ako profesionálny športovec."
I keď sa dnes umelcom v našej krajine žije neľahko, umenie samotné je vraj kompenzáciou toho, ako biedne sú finančne ohodnocovaní. "Keď raz človek nájde svoje poslanie v umení, vytrvá pri ňom, i keď ho všetci varujú, že blahobyt ho nečaká. Orchester je totiž v dnešnej dobe na Slovensku ´podnik´, ktorý nezarába, ale snaží sa prežiť. To sa, samozrejme, odráža na našich finančných podmienkach. Napriek tomu ma moja práca napĺňa," vraví M. Potokár, ktorý napriek tomu, že by sa poľahky uplatnil v zahraničí, o odchode z Košíc neuvažuje.
V zahraničí sa stále cíti cudzincom
"Je pravda, že v zahraničí sú umelci ohodnocovaní lepšie, ako u nás. To sa však dá určite povedať aj o iných profesiách. Myslím si, že je načase vytvárať doma také podmienky, aby mladí schopní ľudia neboli nútení pracovať a žiť v cudzine. A nemôžem si pomôcť, ja sa v zahraničí stále cítim ako cudzinec. Ľudia sú iní, majú iné zvyky, inú mentalitu. Mne vyhovuje byť v kruhu rodiny a priateľov, ktorých tu mám, a verím, že je lepšie snažiť sa vylepšiť úroveň našich hudobných telies, než sa pričleniť niekam, kde už všetko funguje a na všetko sú peniaze. Navyše, košická filharmónia má v súčasnosti výborného šéfdirigenta a pribúdajú mladí perspektívni hráči, takže orchester má z môjho pohľadu kvalitatívne stúpajúcu tendenciu," dodáva 2. koncertný majster ŠFK.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
