rest, ktorá vyšla v roku 1978. Skúsený Šerpa, účastník viacerých expedícií, ktorý viackrát vystúpil i na Mount Everest, označil práve surový vysokohorský vietor za príčinu tragického osudu britských horolezcov Georgea Leigha Malloryho a Andrewa Irvina. Práve Tenzing bol jedným z mála v tom čase ešte žijúcich účastníkov britskej expedície na najvyššiu horu sveta v roku 1924. Tretí pól Zeme, ako ľudia často výstižne nazývajú Mount Everest, vysoký 8 848 metrov, má v tomto roku i jedno nevšedné výročie. Od osudnej výpravy nás delí 85 rokov. Ani tento čas však predbežne nedal úplnú odpoveď na veľký himalájsky otáznik: Kto bol prvým človekom na jeho vrchole?

Dejiny najvyššieho svetového horstva opatrne zakotvujú, že dokázateľne prvými mužmi na vrchole horolezeckých snov niekoľkých generácií boli 29. mája 1953 novozélandský včelár Edmund Hillary a Šerpa Tenzing Norgay, ktorí sa za toto prvenstvo stali oslavovanými hrdinami celej planéty. Mimochodom, týmto darčekom prispeli účastníci expedície, vedenej plukovníkom Johnom Huntom, ku dňu korunovácie kráľovnej Alžbety II.

Historická opatrnosť je namieste, dodnes totiž nik spoľahlivo nevylúčil, že na Evereste už 29 rokov pred Hillarym a Tenzingom Norgayom nestáli iní dvaja muži - Mallory a Irvin.

Mallory o smrteľnom nebezpečenstve

Ale prvá osemčlenná expedícia Komisie pre Everest, ktorú kreovali Kráľovská geografická spoločnosť a Klub alpinistov, sa pred 88 rokmi nezačala dobre. Takmer na samom začiatku zomrel na zlyhanie srdca lekár expedície Alexander Kellas.

George Mallory, ktorý bol tiež členom expedície, 13. júna 1921 popísal svoje dojmy z prvého pohľadu na Everest takto: "Za okamih sa ten zázrak stal. Celá obrovská skupina hôr sa začala postupne objavovať ... ako v najdivokejšom sne. Neuveriteľná trojhranná masa povstala z hlbín... a oveľa vyššie na oblohe, vyššie ako by sme si dokázali predstaviť, objavil sa biely vrchol Everestu."

Vtedy sa dostal Mallory vedno s kolegami Bullockom a Wheelerom do Severného sedla hory vo výške 7 010 metrov. Chcel ešte vyššie - snehová búrka a únava mu dali stop. Vyzbrojil sa však presvedčením, že už vie, kadiaľ na vrchol kráľovskej hory. Ale i poznatkom, ktorý zhrnul takto: "Nesmieme zabudnúť, že najvyššia hora sveta je nebezpečná, naozaj smrteľne nebezpečná a rozvážni ľudia by sa mali zamyslieť a striasť od hrôzy skôr, ako sa tam vypravia."

Zažil pád i lavínu

Boli to prorocké slová. Počas ďalšej výpravy v roku 1922 sa Mallory a jeho druhovia dostali 20. mája 1922 až do výšky 8 170 metrov - Mallory dokonca s omrznutými končekmi prstov. Pri zostupe však pocítil na vlastnej koži, čo je everestské smrteľné nebezpečenstvo. Jeden z jeho druhov sa pokĺzol a strhával so sebou ďalších dvoch. Mallory všetkých pohotovým zarazením svojho čakana zachránil. O niekoľko dní sa jeho kolegovia Bruce a Finch dostali do výšky 8 320 metrov, čo ostatných inšpirovalo k ďalšiemu pokusu dobyť vrchol.

Na 7. jún 1922 ostala Mallorymu i táto strašná spomienka: "..a už som padal. Voľajako sa mi podarilo skrútiť sa smerom do svahu, aby ma po ňom snehová masa lavíny nesunula strmhlav po chrbte. Lano okolo pása sa utiahlo a zastavilo ma. Prevalila sa ponad mňa vlna snehu. Myslel som, že nastal môj koniec. Napriek tomu som vystrčil ruky, aby ich bolo vidieť nad snehom a zároveň som skúšal sadnúť si. Vďaka tomu som po niekoľkých sekundách, keď sa pohyb zastavil, cítil len malý tlak snehu a zistil som, že som sa ocitol takmer na povrchu."

Treba ešte dodať, že kým Mallory vyviazol, v lavíne zahynulo sedem šerpov, čo Georgea veľmi trápilo. A to bol koniec expedície v roku 1922.

Rakúšanova temná veštba

V čase týchto himalájskych expedícií mal už ženatý učiteľ George Mallory tri malé deti. Aj to bol dôvod, prečo v roku 1924 tento 38-ročný muž zvažoval, či bude členom tretej britskej himalájskej expedície.

Ibaže túžba po dobrodružstve a výškach ho poháňala už od detstva - mal iba 7 rokov, keď sa vyštveral na nebezpečnú strechu kostola, v ktorom jeho otec ako farár kázaval svojim anglikánskym veriacim. Riadil sa názorom, že odmietnuť dobrodružstvo znamená riskovať, že uschnete. Ako 18-ročný už podnikal výstupy v Alpách - traduje sa, že keď ich sledoval skúsený rakúsky horolezec, vyriekol prorockú vetu s temnou veštbou - ten mladý muž dlho nažive neostane...

Pred váhavým odchodom do Himalájí mal Mallory tušenie, že tentoraz nemusí jeho výprava skončiť dobre. Svedčí o tom aj list priateľovi Keynesovi, v ktorom napísal: "Bude to skôr vojna ako horolezectvo. Nečakám, že by som sa vrátil..."

Od začiatku to bolo nebezpečné trápenie

Vo výprave, ktorú viedol major Edward Norton, bol Mallory menovaný vedúcim výstupu, rátal s tým, že na vrchol Everestu by sa mohli dostať okolo 17. mája.

Tragickému vyvrcholeniu predchádzalo viacero nebezpečných situácií. Začalo sa to Malloryho pádom do trhliny. Najhoršiemu opäť zabránil jeho čakan, ktorý sa v trhline zasekol a zázrakom ho uchránil od pádu do čiernej temnoty. Epizóda ho, ako konštatoval, prinútila siahnuť až na svoje dno. Prišli aj ďalšie nebezpečenstvá - ako vedúci výstupu musel riešiť záchranu nosičov, ktorí ostali opustení, navyše s omrzlinami v jednom z výškových táborov. Okrem toho výprave mimoriadne nežičilo ani počasie a šéf expedície Norton už uvažoval o ústupe. No začiatkom júna sa počasie zlepšilo a Norton so Sommervellom sa dostali do dovtedy rekordnej výšky 8 573 metrov.

Tragický tretí pokus

V poradí tretí pokus o výstup na vrchol podnikli 8. júna 1924. Viacerí členovia expedície boli udivení Malloryho výberom druhého do tandemu - išlo o najmladšieho z nich, iba 22-ročného Andrewa Irvina. Ten mal navyše najmenej himalájskych skúseností a nikdy predtým nebol v takých výškach ako pod Everestom. No Mallory mu veril.

Ich odchod na vrchol sa začal v VI. tábore vo výške 8 170 metrov a časť výstupu sledoval geológ Noel Odell, ktorý pomaly, lebo ho trápili následky snežnej slepoty, vystupoval nahor z tábora V. Krátko pred 13. hodinou, keď mračná ustúpili, uzrel svojich druhov. Vo výške 8 596 metrov videl na severozápadnom hrebeni dve pohybujúce sa malé čierne bodky, ktoré sa dostali k veľkému skalnému stupňu. Ibaže ďalšie strhujúce divadlo zahalili Odellovi mraky. Bol posledný, kto Malloryho a Irvina videl...

Oddel je presvedčený o zdolaní vrcholu

Čas plynul a Odell bol pri čakaní v VI. tábore stále netrpezlivejší - nikto zhora neprichádzal. Geológ pískal a vyvolával, aby druhom uľahčil orientáciu, ale podvečer zostúpil do V. tábora. Opäť sa vrátil hľadať svojich druhov, a to aj vyššie napriek tomu, že počasie sa zhoršovalo. Uvedomil si extrémnosť terénu v hornej časti Everestu: "Toto kruté prostredie bránilo krokom človeka, ktorý sa usiloval nájsť svojich priateľov."

Bol však presvedčený, že Mallory a Irvine pravdepodobne vystúpili na vrchol Everestu a zahynuli počas zostupu. Možno pádom, alebo pre vyčerpanosť.

Už spomínaný Šerpa Dava Tenzing na Messnerovu o veľa rokov neskôr položenú otázku, či sa dostali na vrchol, odpovedal iba bezradným pokrčením pliec. Stratili sa - a nikto nevie, či boli na vrchole.

Ďalšia britská výprava sa do Himalájí dostala až po 9 rokoch - jeden z jej členov Wyn Harris našiel dokonca, ako sa nazdával, Malloryho čakan. Ibaže ako dôkaz o zavŕšení výstupu až na vrchol Everestu neposlúžil.

Veľký otáznik Everestu

Dnes však máme spoľahlivé dôkazy - George Mallory na vrchole Everestu naozaj bol - ibaže v roku 1995 stál na ňom po zdolaní časti trasy z roku 1924 jeho 35-ročný vnuk.

Na veľký otáznik Everestu však týmto interesantným výstupom odpoveď neprišla, hoci ju desaťročia vytrvalo hľadalo niekoľko generácií horolezcov.

Pred troma desaťročiami, ako vo svojej knihe Everest - 50 rokov histórie zápasov o zdolanie vrcholu sveta píše George Craig, oznámil čínsky horolezec Wang Chung-pao členom japonskej výpravy, ktorej pomáhal, že už pred štyrmi rokmi našiel vo výške 8 100 metrov ako člen čínskej výpravy telo dlho mŕtveho Angličana, a to 228 metrov pod miestom, kde sa našiel čakan. Kým však mohol svoju senzačnú informáciu spresniť, na druhý deň našiel nešťastný Číňan smrť pod lavínou... Neskôr, po nových nálezoch, bolo možné vysloviť hypotézu, že našiel telo Andrewa Irvina.

Pred desiatimi rokmi sa za novým hľadaním do miest predpokladanej tragédie Malloryho a Irvina vypravila expedícia v hviezdnom horolezeckom zložení. Jeden z jej členov Conrad Anker bol v roku 1999 úspešný. V knihe Stratený cestovateľ napísal: "...zbadal som bosú nohu, ktorá trčala pätou nahor a prstami nadol. Okamžite som vedel, že som našiel ľudské telo... podľa roztrhaných šiat som vedel, že to nie je telo súčasného horolezca. To bol niekto veľmi starý..."

Mŕtvy ležal dolu tvárou zamrznutou do skalných úlomkov, prsty rúk boli zaťaté do štrku, okolo pása mal pretrhnuté lano. To dávalo predpoklad, že spadol z veľkej výšky. Mal zlomený lakeť a škaredú fraktúru na pravej nohe. Anker vysielačkou privolal ďalších pátračov a na kúskoch oblečenia nebohého našli niekoľko nášiviek s menom G. Mallory. Našli vreckovku s iniciálkami G. L. Mallory, ovinutú okolo zväzku listov od rodiny, vreckový nožík, vo vrecku snežné okuliare. Neskôr vyslobodili zo zamrznutého štrku i tvár nebohého. Reportér Thom Pollard uviedol: "Jeho tvár bola neporušená. Bola iba nepatrne zdeformovaná dlhými rokmi... oči mal zatvorené. Mal ešte fúzy na brade. Nad jeho ľavým okom bola diera, v nej uschnutá krv a vyčnievali z nej dva úlomky z lebky..."

Skúsení horolezci boli dojatí - telo nebohého everestského hrdinu prikryli ochrannou vrstvou skál a počas improvizovaného pohrebného obradu prečítal jeden z nich, Andy Politz, biblický Žalm 103. Sú v ňom aj tieto slová: "Dni človeka sú ako tráva a kvitne ako poľný kvet. Lebo ak sa vietor preženie nad ním, už ho niet...".

Šerpa Dava Tenzing mal teda pravdu, že dvoch hrdinov Everestu sfúkol z tejto hory predsa len vietor.

Ale George Leigh Mallory a Andrew Irvine sú tu v spomienkach a otáznikoch stále - i keď dodnes nemožno s istotou povedať, či pred 85 rokmi zomreli po zostupe, keď predtým boli na treťom póle Zeme možno predsa len ako prví.

Andrew Waugh

Povýšil Everest na strechu sveta

• Pred 206 rokmi uzrel kapitán Charles Crawford pri prieskume nepálskeho údolia nevídane vysoké štíty snežných hôr. Tie neskôr, ako v knihe o histórii Everestu uvádza George Craig, aj mapoval. Na upresnenie však bolo treba vykonať viac, lebo v tom čase považovali ľudia za najvyššie hory Zeme juhoamerické Andy.
• V roku 1847 dostal dnešný Everest, ktorý uzrel zememerač Andrew Waugh, svoje prvé západniarske meno Peak XV a tento muž už tušil, že bude najvyšší na svete. V roku 1856 nameral hore, ktorú Nepálčania nazývali Bohyňou matkou Zeme, výšku 8 840 metrov.
• Everestom sa hora stala v roku 1865 na počesť hlavného zememerača Indieho Georgea Everesta.
• S prvým nápadom vystúpiť naň prišiel podľa Craiga už v roku 1885 Clinton Dent.
• Dokázateľne sa to ako prvým podarilo 29. mája 1953 Edmundovi Hillarymu a Šerpovi Tenzingovi Norgayovi.

eb

Názor Ivana Gálfyho

Zaujímavý je v otázke prvenstva na Mount Evereste aj názor Ivana Gálfyho, jedného z našich najznámejších horolezcov, ktorý bol opakovane i šéfom československých himalájskych expedícií: "Myslím si, že Mallory na Everest skutočne vystúpil. Bol totiž naozaj veľmi výkonný a zdatný človek. Môj názor, že sa hore s Irvinom dostali, podporuje aj posúdenie miesta, kde sa našli Malloryho telesné pozostatky. Odtiaľ to totiž na vrchol Everestu už nie je tak ďaleko a ani výstup nie je ťažký."

eb

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.