Podľa všetkých informácií, ktoré sú dostupné, dvadsať ľudí v Handlovej nemuselo zomrieť, keby tento štát a spoločnosť boli riadené kvapku racionálne. To, že Hornonitrianske bane fungovali ako „sociálny podnik", si všimla včera večer dokonca aj Markíza. S utlmením/zrušením ťažby hnedého uhlia sa na Slovensku mešká presne 20 rokov. Štátny rozpočet nielenže „súkromnej akciovej spoločnosti" fáranie dotuje, ale vláda skvelej fimre zabezpečuje aj odbytište, ktoré je jedno – susedná elektráreň v Novákoch. V Európe je bežné, že elektrárne sa kŕmia plynom, ktorý je „o čosi" nielen lacnejší, ale najmä ekologickejší zdroj energie (čo je v epoche globálneho otepľovania posvätný argument). Na stopercentne závislom Slovensku však platí iná „logika", ktorá je v otázke, že „ako by sme regulovali sústavu, keby plyn z Ruska neprišiel?" (Miroslav Rapšík, predstavenstvo elektrizačnej sústavy). Tak. Chumaji z politiky nevedeli za 20 rokov diverzifikovať dodávky plynu, čím nielenže vydali krajinu napospas rozmarom Kremľa, ako sme videli v zime, ale vytvorili ešte i zámienku, aby v zastaralých baniach mohli umierať ľudia. Od ťažby hnedého uhlia pritom odstupujú, resp. ju obmedzujú všetky štáty, ktorým sa naskytne možnosť. Nielen pre znečisťovanie a ozónovú dieru, ale práve z bezpečnostných dôvodov. Slovenské vlády naopak, 20 rokov udržiavajú umelú zamestnanosť v regióne z peňazí daňových poplatníkov. V tomto banskom nešťastí zahynuli dvadsiatnici a tridsiatnici, ktorí sa baníkmi už nikdy nemali stať, a štyridsiatnici i päťdesiatnici, ktorí boli po prevrate dosť mladí, aby sa v pokoji dokázali rekvalifikovať.
Podozrenia, že manažment baní lieta v katastrofe ešte intenzívnejšie, ako Slota do Chorvátska, sa rozplynú do stratena. Podobne ako u závalu v Novákoch pred tromi rokmi, kde dodnes niet verdiktu (!!), vyšetrovanie sa bude naťahovať, až ho vezme ďas. Zárukou je „nezávislá" komisia, ktorú má zriadiť priamo ministerstvo hospodárstva. Áno, presne Jahnátek je garantom nezávislosti. Asi podobne, ako Harabin súdnictva... Vzťahy a väzby v pozadí sa nedajú rozplietať. Avšak to, že vlastník-akciová spoločnosť získal baňu priamym predajom za Mečiara a má skrytú identitu, je skutočnosť dokonale príznačná. Zamestnanecké akcie, ktorých štruktúru sa hanbia ukázať, sú silnou indíciou, že je za nimi dobre skrytý skutočný vlastník, zrejme veľmi významný politik tých (a možno i dnešných) čias. To je klasika. Pýtať sa Dzurindu, prečo dotovanie firmy osem rokov nezrušil, hoci ide o typický príklad „mečiarovskej" privatizácie, nemá význam.
Keby v tomto štáte existovala maketa toho, čo sa zvykne nazývať energetická koncepcia (teda nie bludy ministerstva hospodárstva), tak bane na hnedé uhlie by Slovensko zavrelo už len ako poistku na ozaj zlé časy, o ktorých niektorí proroci hovoria. A dvadsať životov nemuselo byť zmarených.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
