Je tam aj ďalšia cesta menšieho významu, ktorá smeruje k železničnej stanici a odtiaľ cez premostenie ponad rieku Poprad do dedinky Krížová Ves.
Už v stredoveku sa stalo zvykom, že na cestných križovatkách a z významných dôvodov aj pri cestách stavali kríže a kaplnky. Na ľavej strane cesty zo Sp. Belej do Tatranskej Kotliny je murovaná kaplnka zasvätená Božskému srdcu Ježišovmu.
Revolučné roky 1848-1849
V polovici marca roku 1848 vypukla vo Viedni revolúcia, na čele ktorej bol Ľudovít Košút. O mesiac neskôr, 14. apríla v Debrecíne, bola vyhlásená nezávislosť Maďarska, ktoré sa dožadovalo svojej samostatnosti. V decembri toho istého roku sa cisárom Habsburskej monarchie stal vtedy ešte mladý František Jozef I., ktorý chcel Uhorsko za každú cenu udržať pod rakúskou monarchiou. Cisárska armáda vtedy nemala dostatok vlastných síl odolávať revolučnej vlne, maďarskej armáde a domobrane. Došlo k mnohým bojovým stretom obidvoch zoskupení a niektoré boje sa odohrávali aj na území Slovenska. Známa bola bitka o Branisko 5. februára 1849 alebo stretnutie prichádzajúcich ruských vojsk s maďarským pri obci Rožkovany v okrese Sabinov 20. júna 1849.
Cisár František Jozef I. na potlačenie revolúcie požiadal o pomoc ruského cára Mikuláša I. Na základe dohody prišla do Uhorska z viacerých smerov početná ruská armáda v sile 110 000 (niekde sa spomína až 140 000) vojakov pod hlavným velením generála Puškieviča. Na čele cisárskej armády stál generál Vindischgrätz a maďarskej armáde velil generál Artúr Görgey. Výsledkom bolo potlačenie povstaleckých maďarských vojsk, keď 13. augusta 1849 maďarská armáda zložila svoje zbrane pri Világoši.
Chystali útok na mesto
Jedna skupinka ruských vojsk tiahla od Ždiaru, cez Tatranskú Kotlinu smerom na Spišskú Belú, ktorá v tom čase mala okolo 2500 obyvateľov, prevažne Nemcov, ale v meste žila aj početná skupinka Poliakov a menšie zastúpenie tam mali aj Slováci, Maďari a Židia. Slovenské obyvateľstvo mesta podporovalo príchod ruských vojsk a veliteľa cisárskej armády generála Vindischgrätza. Naproti tomu Nemci a Maďari boli proti a stáli na strane maďarskej revolúcie a Židia sa k tomu stavali neutrálne. Zrejme prichádzajúca ruská armáda mala celú situáciu v Spišskej Belej dobre zmapovanú.
Čitateľ bude zvedavý, čo sa vtedy udialo. Žiaľ, chýbajú o tom hodnoverné písomné informácie, ale dodnes sa zachovalo iba ústne podanie. Podľa neho ruskí vojaci na pokyn svojho veliteľa zaujali pred mestom bojové postavenie na línii, kde dnes stojí spomínaná murovaná kaplnka Božského srdca Ježišovho a chystali sa na mesto zaútočiť a pravdepodobne ho aj zničiť. Obyvatelia Spišskej Belej nevedeli, čo sa s nimi a s mestom stane.
Čo napadlo kňazovi
V tom čase v meste ešte pôsobili poľskí piaristi z Podolínca. Jeden piaristický kňaz - miestny administrátor - si zaumienil mesto a ľudí zachrániť. Dal sústrediť všetky malé deti z katolíckych rodín a povedal im, aby sa obliekli do bielych šiat. Potom ako v procesii na odpust vyrazili s krížom v ústrety ruským vojakom. Tí si nevedeli vysvetliť, čo sa vlastne deje. Keď k vojakom prišli deti s kňazom, administrátor požiadal vojakov a veliteľa menom všetkých detí a obyvateľov Belej, aby mesto nezničili a ochránili v ňom obyvateľov. Hlavný veliteľ skupiny ruských vojakov, keď videl nevinné detské tváre, vyhŕkli mu slzy do očí a zmäklo mu srdce, až sa nad nimi zľutoval. Potom vydal vojakom rozkaz, aby mesto obišli, a tak Spišská Belá ostala vtedy neporušená.
Miestne obyvateľstvo po tejto udalosti dalo postaviť pri ceste do Tatranskej Kotliny kaplnku ako prejav vďaky za záchranu mesta. Kaplnka tam odvtedy stojí po ľavej strane spomínanej cesty.
Život v meste po tejto udalosti sa postupne dostal do normálnych koľají. Po tejto udalosti sa menilo spoločenské zriadenie v Uhorsku, boli zrušené remeselné cechy, nastala továrenská výroba a tvorili sa nové korporácie. V meste vznikali priemyselné zariadenia, o ktorých Korzár písal.
História sa takmer zopakovala
Koncom 19. a na začiatku 20. storočia podľa sčítania mala Spišská Belá 2653 obyvateľov, z ktorých 1300 sa hlásilo k Nemcom, 925 k Poliakom a zvyšok tvorili Slováci, Maďari a Židia. Stred mesta obývali Nemci a Židia a predmestia ostatné, najmä slovenské obyvateľstvo. Naďalej v meste mali dominantné postavenie katolíci pred evanjelikmi.
Čoskoro podobný osud zastihol mesto a obyvateľov Spišskej Belej o sto rokov neskôr, v čase druhej svetovej vojny, pred príchodom oslobodeneckej armády. Vďaka nemenovanej slovenskej partizánke mesto znova ostalo nedotknuté. Partizánka nadviazala kontakt a spoluprácu s armádou a tá potom mesto ochránila pred zničením. Mesto Spišská Belá bolo oslobodené 27. januára 1945. Príbeh, ktorý som opísal, mi vyrozprával známy poľský historik Michal Balara.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
