Na Hlavnej ulici č. 59 v Košiciach je pamätná tabuľa pripomínajúca pobyt maršala Kutuzova, slávneho ruského vojvodcu od 30. decembra 1805 do 4. januára 1806. Českí dovolenkári sa zaujímali o miesta a mestá, kde boli významné osobnosti svetových dejín na území Česka a Slovenska a to, čo si o nich prečítali, chceli aj vidieť.
Návrat po porážke
Dnes sú Košice veľkomestom, preto je dosť ťažké predstaviť si, že nimi nielen prechádzali, ale boli ubytované tisícky vojakov. Bolo ich viac ako mešťanov. Slávny ruský vojvodca generál - poľný maršal Michail Illarionovič Kutuzov (1745 - 1813), zakladateľ vojenskej vedy sa so svojím vojskom vracal domov po bitke pri Slavkove na Morave, ktorá vošla do dejín ako "bitka troch cisárov" (rakúskeho cisára Františka I., ruského cára Alexandra I., ktorí boli spojenci a cisára Napoleona I.). S ním sa vracal aj ruský vojvodca, generál Pjotr Ivanovič Bagration, ktorý sa preslávil v Suvorovovom ťažení do Talianska a Švajčiarska v roku 1799. Prechádzali cez Košice a na päť dní sa v nich zastavili. Títo dvaja legendárni generáli velili armáde ruského cára a rakúskeho cisára a bojovali proti Napoleonovej armáde. Kronikár nepíše, koľko vojakov bolo v Košiciach, keď sa vracali do Ruska z Moravy, no pri Slavkove ich bolo tridsať tisíc. Kým sa po niekoľko týždňov presúvali do Ruska, vždy sa museli niekde zastaviť, obstarať potraviny pre seba a jazdci krmivo pre kone. Takže ak bolo v roku 1805 spomenutých 7 541 mešťanov, vojaci boli vo veľkej prevahe. Miesta za hradbami bolo vtedy dosť. Okrem ruských vojakov boli v Košiciach aj rakúski dôstojníci. Všetci tam privítali rok 1806.
Ples na počesť hostí
Na plese sa zúčastnili významní Košičania a predstavitelia mesta. Pozornosť dám sa sústreďovala najmä na generála Bagrationa, veľmi pohľadného muža. Bagration bol z Gruzínska a bol pravnukom cára Vachtanga VI. Kutuzov považoval za poctu usporiadanie plesu, ktorým si Košice uctili jeho osobnosť ako vojvodcu a ktorým zároveň privítali Nový rok. Je paradoxné, že po prehratej bitke pri Slavkove sa konala takáto oslava. Nebolo čo oslavovať, lebo Napoleonova armáda zvíťazila 2. decembra 1805 nad dvoma spojencami. V roku 1812 vo Vlasteneckej vojne Kutuzov vrátil porážku Napoleonovi a tým spôsobil skazu francúzskej armáde. V tejto bitke sa vyznamenal generál Bagration a stala sa mu osudnou. Jeho osobnosť si vzal spisovateľ L. N. Tolstoj ako vzor pre knieža Bolkonského v románe Vojna a mier. Maršal Kutuzov po odchode z Košíc poslal 6. januára 1806 magistrátu mesta list, v ktorom ďakuje za pohostinstvo a prijatie jeho vojska. Kutuzovov pobyt pripomína bronzová pamätná tabuľa na Hlavnej ulici č. 59 s reliéfom jeho poprsia od akad. sochára Juraja Bartusza. Mnohí okolo prejdú, no nevšimnú si ju. Nehovoriac o tom, že meno generála Bagrationa by už naozaj málokto dával do súvislosti s Košicami aj s Tolstého románom. Okrem Kutuzova bola v meste aj budúca cisárovná, o čom ešte nevedela.
Košice boli bezpečné
V roku 1787 na území dnešného Slovenska žilo 1 milión 945 tisíc obyvateľov, čo bolo len 24 percent z celkového počtu obyvateľov Uhorska. Zaoberali sa prevažne poľnohospodárstvom na vidieku, čiastočne v mestách, remeslami v mestách. Počas francúzskych, čiže napoleonovských vojen sa zvyšuje dopyt po obilí. U nás sa podieľala na jeho exporte najmä produkcia z veľkostatkov. Vývoz obilia a vlny enormne stúpol a tento skok mal vplyv na zvyšovanie výnosov z pôdy, čo vyžadovalo novú poľnohospodársku techniku aj maštaľný výkrm namiesto pastevného. Priekopníkmi v tejto oblasti boli aj košickí veľkostatkári. Veľký dopyt bol po vlne pre armádu. Vlnu sme nemali kde spracovávať, pretože chýbali textilky, takže sa dodávala pre rakúsku a českú textilnú výrobu na začiatku 19. storočia. Priemysel, pokiaľ by mohol spracovávať niektoré suroviny, mal maloproduktívny charakter a zaostalá cechová remeselná výroba na konci 18. storočia prežíva v kráľovských mestách, nevynímajúc Košice, výrobnú krízu. Konjunktúru má aj napriek stratám pri primitívnom mlátení iba vývoz obilia pre napoleonovu armádu.
Košice neohrozovala napoleonská ani iná armáda. Boli takpovediac v závetrí. To vedel aj cisár František I. a toto mesto považoval za bezpečné pre svoje deti, ktoré by v ňom prečkali nebezpečenstvo počas rakúsko-francúzskej vojny, keď na sklonku roku 1805 obsadilo francúzske vojsko Viedeň. Cisár nebol vo Viedni, ale si plnil vojenské povinnosti a päť detí dal v novembri dopraviť do Košíc, ktoré im poskytli azyl a veľmi dobre sa o ne starali. V Košiciach prežili koniec roku 1805 aj zimu v roku 1806. Bitka troch cisárov sa skončila 2. decembra, 26. decembra bol uzavretý francúzsko-rakúsky mier, o čom sa v Košiciach dozvedeli 6. januára. Deň predtým odišiel z Košíc Kutuzov.
Všetky cisárove deti boli ubytované v domoch, zodpovedajúcich ich úrovni. Budúci cisár - dvanásťročný arciknieža Ferdinad býval v Barkóczyho dome na Hlavnej 48, štrnásťročná arcikňažná Mária Ludovika - volali ju Mária Lujza - v Semselyho dome, už neexistujúcom, na mieste ktorého po zbúraní postavil Baťa svoju predajňu obuvi, na Hlavnej č. 28. Štyri deti: Leopoldína, Mária Klementína, Karolína Ferdinanda a najmenší - arcivojvoda Karol bývali v paláci kráľovskej komory.
Následník miloval rastliny
Vo viedenskom cisárskom zámku Schoenbrunn je obraz mladého chlapca v pracovnom odeve so záhradníckym náradím. Je to následník trónu Ferdinand, ten, ktorý bol v Košiciach. Od detstva mal rád kvety, stromy a jeho obľúbenou činnosťou bolo záhradkárčenie, práca s hlinou, ošetrovanie rastlín v parku cisárskeho sídla. V tom ho podporoval aj jeho otec cisár František I., Habsburgovci mali medzi sebou stolárov, zlatníkov, tapetárov, ktorí sa dokonca aj takýmto remeslám vyučili a nebolo to na škodu v ich činnosti vladára. Napr. František Jozef ovládal stolárske remeslo.
Ferdinand sa počas košického pobytu zaujímal o rastliny. Hoci bola zima a vonku nerástli, pozoroval ich v skleníkoch tunajších grófov, ktorí vedeli o jeho záľube. Na rohu terajšej Štúrovej a Žižkovej ulice bola v tom čase pri grófskom dome záhrada so skleníkom, po ktorej už neostala ani stopa, lebo táto plocha bola neskôr zastavaná. V skleníku boli aj exotické rastliny a tam trávil Ferdinand čas. Zasadil v ňom hrušku, z ktorej mu poslal majiteľ skleníka do Viedne plody, keď začal strom rodiť. Keď boli jeho súrodenci opäť v Košiciach v roku 1809 a opäť sa tam uchýlili pred napoleonskou armádou, boli sa na strom pozrieť. Ferdinand mal už 16 rokov a zostal v Budíne s vojakmi, aby sa ako budúci cisár a kráľ podučil vojenskému umeniu. Stal sa ním po smrti otca, cisára Františka I., ako cisár Ferdinand I. a kráľ Ferdinand V. Nakoniec sa vzdal trónu v prospech bratranca. Volali ho aj "kvetinový cisár", ale prezývali ho Nándi. Nevynikal v učení, mal rád prírodu aj ľudí, ktorých štedro obdarúval a oni si ho obľúbili, lebo pripomínal rozprávkovú postavu u nás známu ako hlúpy Jano.
Budúca cisárovná
U Habsburgovcov sa uplatňovala podľa potreby sobášna politika. Tá prišla na rad aj u Márie Lujzy, keď mal jej manželský zväzok s cisárom Napoleonom I. priniesť úžitok pre rakúsku aj francúzsku stranu.
Sobáš Márie Lujzy mal Rakúsku priniesť mier, takže súhlasila a v jej osobe získal Napoleon manželku z cisárskeho rodu, ktorá mu porodí dediča. Devätnásťročnú ju zosobášili vo Viedni bez prítomnosti ženícha, v zastúpení arcivojvodom Karolom 20. marca 1811 porodila syna Napoleona, Františka, Jozefa, Karola, ktorý hneď po narodení mal titul rímskeho kráľa. Mesto Paríž darovalo cisárovnej Márii Lujze pre syna kolísku, vyhotovenú z 228 kg striebra, ozdobenú striebrom, zlatom, perleťou. Replika kolísky je vystavená v klenotnici Habsburgovcov v Historicko-umeleckom múzeu v zámku Hoffburg vo Viedni. Tam sú aj svadobné odevy tohto cisárskeho páru.
Po sobáši Lujzu previezli do Paríža, no v roku 1812 už bola v Prahe a o dva roky vo Viedni. Napoleona nikdy neuvidela, lebo po vojenskej porážke bol väznený na Elbe a potom na ostrove sv. Heleny a nevidel ho ani jeho syn, ktorého volali Orlík. Lujza nebola dobrá matka, keď nechala Orlíka neduživého a chorého na cisárskom dvore vo Viedni. Tam ho vychovávali ako Rakúšana, ktorý mal na svoj francúzsky pôvod aj otca zabudnúť. Bolo to asi želanie jeho cisárskeho deda Františka I., ktorý ho mal rád, no stále nenávidel Napoleona a čo bolo najhoršie o rok prežil svojho vnuka, lebo ten zomrel ako 21-ročný na tuberkulózu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
