Polohu mesta dotvárajú v pozadí sa vypínajúce na severozápade končiare Belianskych Tatier, na juhovýchode Levočské vrchy a na severozápade výbežky Spišskej Magury.
Mesto administratívne patrí pod okres Kežmarok a Prešovský samosprávny kraj. Súčasťou mesta je aj usadlosť Strážky a celý komplex má viac ako šesťtisíc obyvateľov.
Slovania a Sasi
Okolie Spišskej Belej bolo obývané už v paleolite a našli sa tam sídliská z mladšej doby bronzovej, doby laténskej, púchovskej a rímskej. Už v 11. storočí tam bola slovanská osada, ktorú neskoršie doosídlili Sasi. Na Spiši je niekoľko významných miest, kde objavili vzácne archeologické nálezy z dávnejšej minulosti, na Dreveníku, v Žehre, Gánovciach, Myšej Hôrke, Spišskom Štvrtku, vo Veľkej studenej doline, Spišskej Sobote a tiež v okolí Spišskej Belej.
K vzácnym artefaktom z okolia Spišskej Belej patrí nález, ktorý tam našiel tamojší zberateľ, ale aj lekár Michal Gersiger. Boli to zlomky bronzovej tepanej misy, pri ústí zdobenej železom, ktorá sa našla v roku 1891 v močiari neďaleko Spišskej Belej. Rozchádzali sa názory historikov na vek tohto artefaktu. Jedna skupina ju umiestňuje do obdobia pred 3,5 tisíc rokmi a ďalší do obdobia staršej doby železnej.
Gersigerov poklad
K vzácnym nálezom patrí Gersigerov poklad, ale aj tri bronzové meče, ktoré sa našli v roku 1964 pri ťažbe rašeliny a pochádzajú z 10. storočia pred n. l. Mnohé ďalšie vzácnosti sa určite ešte nachádzajú utajené pod zemou. Všetky nálezy hovoria o bohatej dávnej minulosti okolia, bez akýchkoľvek písomností. Dokonca ani sa presne nevie, kde sa našlo 26 bronzových kosákov, čo mohlo byť tiež pri Spišskej Belej. Z niektorých období chýbajú nálezy, akoby sa tam na určitú dobu zastavil čas.
Najstaršou písomnou správou o meste je listina Belu IV. z roku 1263 a potom správa Štefana V., ktorý v roku 1271 Belej udelil mestské práva a začlenil ju do Provincie najbohatších spišských miest a Bratstva 24 spišských farárov a do iných zložiek. Už vtedy mesto nadobudlo svoj erb, kde je v štíte ústredným heraldickým znakom podoba sv. Antona Pustovníka, patróna kostola a mesta. Od 15. storočia hlavný znak v erbe nahradil zvonec a v tejto podobe erb platí aj v súčasnosti.
V roku 1412 bolo mesto pripojené k 16 zálohovaným spišským mestám, na základe dohody medzi uhorským kráľom Žigmundom a poľským kráľom Vladislavom Jagelonským. V zálohu mesto zotrvalo 360 rokov, až do roku 1772. Za toto obdobie ho riadili starostovia z Ľubovnianskeho hradu a neskoršie zo Starej Ľubovne. Po prinavrátení mesta pod Uhorsko sa Spišská Belá od roku 1772 do r. 1876 stala súčasťou novej Provincie spišských miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi a až po zrušení spoločenstva bolo súčasťou Spišskej župy. Na čele mesta bol mestský magistrát so starostom a tento stav trval až do roku 1922.
Reformácia a rekatolizácia
Dominantné postavenie v meste malo nemecké obyvateľstvo a aj preto tam neskoršie zapustila hlboké korene reformácia. V roku 1545 už evanjelikom v meste patrila fara a kostol Sv. Antona Pustovníka, čo sa nepáčilo hodnostárom katolíckej cirkvi a ani starostovi zálohovaných spišských miest v St. Ľubovni. Zásluhou spomínaných zložiek a piaristov v Podolínci sa tam uskutočnil proces rekatolizácie, keď starostom bol Stanislav Ľubomírski, ktorý v roku 1674 nariadil evanjelikom odobrať faru a kostol a navrátil ich opäť katolíckej cirkvi. Evanjelici si mohli postaviť svoj artikulárny kostol. Piaristi v meste zostali až do roku 1852 a ovplyvňovali v meste a na okolí poľské povedomie tamojšieho obyvateľstva, aj počas zálohu. Vôbec prvá mestská škola v meste vznikla v roku 1526 a vyučovalo sa tam až do 18. storočia.
Do procesu rekatolizácie spadá aj udalosť spálenia „diabolského stroja" v roku 1753, čo sa udialo priamo pred zrakmi obyvateľov mesta na námestí. Lietajúci stroj - krídla, ktoré zostavil mních kamaldulov Cyprián z Červeného kláštora, o ktorom už Korzár písal.
Remeslá
Aj keď mesto patrilo takmer 360 rokov pod správu poľských kráľov, i v tom čase malo dobré podmienky pre rozvoj remeselnej výroby a obchodu. Skoro sa v meste začali tvoriť remeselné cechy a k celkovému rozvoju značnou mierou prispela miestna škola. Z remesiel sa v meste dobre darilo - obuvníkom, mäsiarom, stolárom, farbiarom, kožušníkom, krajčírom, zámočníkom, meditepcom, zlatníkom, pekárom a tkáčom. Posledne menovaní remeselníci predávali svoje výrobky až v Turecku. V polovici 18. storočia tam pôsobilo 255 remeselníkov a päť cechov a v meste pracovala aj vysoká pec.
V meste prekvitalo aj poľnohospodárstvo, chov hovädzieho dobytka a koní. Drevo z okolitých lesov sa vyvážalo a splavovalo po rieke Poprad až k Baltickému moru, určené predovšetkým na výrobu šindľov. Z Belej sa vyvážali aj mlynské kamene. Vyrábali sa tam tehly a známa bola aj ručná výroba papiera. Prevádzkovali tam tri mlyny a známa bola aj tamojšia pálenica, v ktorej sa vyrábala povestná spišská borovička a vodka. Pokles remeselnej výroby v meste nastal v 19. storočí a v jeho polovici boli zrušené aj remeselné cechy a nastal rozvoj továrenskej výroby.
V roku 1895 bola uskutočnená výstavba železničnej trate z Popradu do Podolínca a tá bola presmerovaná južným okrajom mesta. Železnica okrem dopravy obyvateľstva umožňovala lepší rozvoj priemyselnej výroby a aj jej zásluhou tam bola zriadená tkáčovňa, škrobáreň, tabaková fabrika, konzerváreň, píla a ďalšie. Niektoré z nich prevádzkujú dodnes, ale mnohé zanikli a medzi nimi aj tabaková fabrika s výskumom a ďalšie. V poslednom období sa vytvorili nové firmy a naďalej tam ostalo pôsobiť pracovisko Ústredného kontrolného a skúšobného ústavu poľnohospodárskeho s hlavným sídlom v Bratislave.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
