Amorov šíp ju zasiahol pred 24 rokmi ako nevinnú šestnástku a odvtedy miluje Dušana Rapoša. Rozvedený, čosi po tridsiatke a s dvoma deťmi jej pomútil hlavu a ona neodolala. A hoci im mnohí nepriali a predpovedali skorý koniec veľkej lásky, dnes sa milujú ešte intenzívnejšie. Ich krásny vzťah posilnili dve spoločné dcérky Tara a Rita a citmi k nim posilňujú ten vzájomný. "Fontánová" Zuzana nám prezradila, že všetko v jej živote prišlo v tom pravom čase a lepšie načasovanie si vlastne ani nevie predstaviť.
Neotravuje vás už predsa len trošku, že ste neustále konfrontovaná so svojím účinkovaním vo Fontáne pre Zuzanu, že vás ľudia vnímajú stále len cez túto rolu a pritom ste stvárnili množstvo iných pekných úloh?
- Vlastne nie. Viete čo, vôbec mi to nevadí, práve naopak. Bola to veľmi krásna práca a ja na to neuveriteľne rada spomínam. A som šťastná, že je z toho už taký fenomén, že aj po 24 rokoch ľudia Fontánu poznajú a pesničky z nej nezostarli. Myslím, že je to skvelá vec a pokiaľ si ma spájajú ľudia s touto trojicou filmov, tak sa za to určite nehanbím a naopak, som šťastná.
Viete si vôbec predstaviť, ako by sa vyvíjal váš život, keby ste sa tou Zuzanou nestali? Čím by ste boli? Okrem herectva ste neskôr vyštudovali aj psychológiu, išli by ste teda touto cestou?
- Skôr si myslím, že by som asi točila filmy, hoci určite nie také známe. Fontána mi každopádne veľmi pomohla a dostala ma do povedomia divákov v Česku i na Slovensku. Je to akoby film bez hraníc.
Svojho manžela ste spoznali ako mladučká, zatiaľ čo on už bol úspešný muž, čo nie je nezvyčajný scenár. Neobvyklé však je, že vám láska vydržala až dodnes. Čomu pripisujete, že sa to podarilo?
- Bola to obrovská láska a naozaj trvá dodnes. (Úsmev.) Som za to veľmi vďačná. Mala som 16 a prešlo už teda celých 24 rokov od nášho prvého natáčania. Zamilovala som sa na prvý pohľad a vôbec som nevedela, že je to režisér. Keď som ho prvýkrát videla, myslela som skôr, že je to nejaký asistent. Neviem, čím to je, že nám to vydržalo, možno aj tým, že sme sa istý čas až tak často nevídali. Množstvo ľudí nám neverilo, nefandilo nám a akoby nám vlastne aj priali, aby sa to skončilo. Tvrdili, že vraj nám to nemôže vydržať. Ale aj cez to všetko, že som študovala v Ostrave a Dušan pracoval v Bratislave a cestoval po celom svete, sme ostali spolu, a to naše partnerstvo sa ešte akoby utužilo. Neskôr sme veľa cestovali, zažili sme kopu krásnych vecí, či už samotné natáčanie v Afrike a v Petrohrade... A keď už potom prišli na svet naše deti, tak nás to ešte viac prepojilo a musím povedať, že som stále zamilovanejšia.
Keď ste sa s manželom spoznali, bol rozvedený a mal dve deti. Vy ste mali sladkých šestnásť, on raz toľko. Nemali ste strach, že vám to predsa len nemusí vyjsť? Museli ste sa popasovať s toľkými dôvodmi, prečo nie...
- Človek to zo začiatku, keď je ešte v takom ošiali lásky, nezvažuje. Keď je zamilovaný, neuvažuje nad tým, čo by sa mohlo stať. Musím podotknúť, že už bol naozaj našťastie rozvedený v čase, keď sme sa spoznali, lebo by som nikdy nedopustila, aby som niekomu rozvrátila rodinu. Bol už sám a s jeho deťmi mám dodnes skvelý vzťah. Už sú to veľké dospelé dievčatá. Najviac však obdivujem moju mamičku, ktorá nášmu vzťahu od začiatku priala. Keď sa na to teraz pozerám z pohľadu matky, nebola by som veru asi najšťastnejšia, keby si moja dospievajúca dcéra priniesla o 16 rokov staršieho muža s dvoma deťmi. Ale mamička mi strašne verila a verila aj jemu. Fandila nám a za to si ju strašne vážim. A myslím si, že dnes by som sa asi zachovala rovnako. A či som nezvažovala? Samozrejme, že človek sa stále bojí, ale o tom, že to náhodou nevyjde, ani nemôže premýšľať, pokiaľ chce žiť šťastný život.
Nebolo vám trošku ľúto, že ste si vlastne ani neužili študentské lásky, keďže ste už v šestnástich stretli toho pravého?
- Ja som si ich zažila vo filmoch. Už som sa vydávala toľkokrát... (Smiech.) Potom som sa vlastne tak naozaj ani vydávať nechcela. Pred kamerou som si už užila toľko posteľových a milostných scén, že v normálnom klasickom živote som bola vždy rada, že mám iba jedného partnera.
Vaše dve detičky sú ešte pomerne maličké. Nechceli ste ich mať s manželom skôr, keď ste už toľko rokov spolu?
- My sme sa vzali až po 15 rokoch vzťahu a ani sme sa vlastne veľmi nechceli brať. Myslím si, že ten papier naozaj v partnerstve nepomôže. Netúžila som po žiadnom veľkom dni v bielych šatách, aj preto sme to riešili v Las Vegas. So sestrou a s manželovými deťmi sme si užili jeden veľký mejdan a naša svadba bola skôr taká bláznivá veselá vec. Urobili sme to preto, že sme sa rozhodli, že už teda naozaj chceme mať deti, tak aby to bolo v poriadku. Veľa sme cestovali, veľa sme pracovali, a tak to bolo správne. Myslím si, že človek si má v živote všetko užiť, aby potom, keď prídu deti, nemal pocit, že o niečo prišiel a aby mu to nebolo ľúto.
Takže u vás prišli deti v tom najsprávnejšom čase?
- Obaja sme si užili akurát dosť a deti prišli v pravý čas. Teraz som strašne šťastná, som s nimi doma. Staršia Tara už má osem rokov, mladšia Rita štyri a doma si to užívame. Na rozdiel od niektorých iných matiek, ktoré mali deti veľmi skoro a majú preto pocit, že niečo v živote nestihli, že o niečo prišli. Ja som, naopak, veľmi šťastná doma, vychutnávam si to a bojím sa, že to tak rýchlo uteká a skoro sa to skončí.
Neuvažujete možno ešte nad ďalším bábätkom, aby ste si tento pocit udržali ešte dlhšie?
- Viete čo, mám iba dve ruky na hladkanie a tým, že je manžel pracovne stále preč a ja už nemám mamičku... Vďakabohu, mám sestru, ktorá nám veľmi pomáha. Občas je celkom náročné zvládať pracovné povinnosti, keď už staršia dcéra chodí do školy a má množstvo krúžkov. Drží ma v meste a nemôžem nikam odísť. Je pravda, že som vždy chcela mať tri deti. Už by som však asi na ne nemala toľko energie, ani času. Som veľmi šťastná a vďačná, že mám dve zdravé deti a asi by som sa bála ísť do toho ešte raz. Už som stará baba. (Smiech.) Už sa budem tešiť radšej na vnúčatká, na dieťa by som si netrúfla. Keby som však bola mladšia, tak by som prijala hneď aj štyri, ale predsa len, mala som ich v neskoršom veku a myslím si teda, že teraz už tretie nehrozí.
Ste prototypom ženskej krásy, je teda prirodzené opýtať sa, či je pán Rapoš žiarlivý...
- Myslím si, že nie. A ja tiež nie. To sa u nás našťastie nejako stretlo, pretože nie je nič horšie, ako mať vedľa seba žiarlivého manžela. A vzhľadom na to, že pracujeme v tejto brandži a vieme, že každý z nás každý deň prichádza do styku s množstvom ľudí, tak by sme si akurát ničili život nezmyselným podozrievaním. Myslím si, že pokiaľ niekto niekoho chce podviesť, tak to urobí aj tak a je úplne jedno, v akom prostredí sa pohybuje. Medzi nami panuje absolútna dôvera. A asi práve tá je základným kameňom nášho pekného vzťahu.
Čím vás aj po toľkých rokoch dokáže manžel príjemne prekvapiť?
- Prekvapuje ma každý deň. (Úsmev.) Je to veľmi pozorný muž a hlavne je to skvelý tatko, čo si cením zo všetkého najviac. Deťom sa maximálne venuje a oni ho milujú. A cez tú lásku k našim deťom ho milujem ešte oveľa viac.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
