ku 1928.
V článku o svojom objave skonštatoval, že „človek niekedy nájde to, čo nehľadá" a publikoval v ňom prvé výsledky o antibakteriálnom účinku tejto látky. Nebyť dvoch náhod, neobjavil by penicilín.
Bol to klasický mýtus?
Náhody vraj neexistujú. Ku klasickým mýtom o veľkých objavoch patria zvyčajne náhody. Nepravdepodobný sled udalostí, ktorý viedol k objavu penicilínu, patrí k týmto mýtom. U Alexandra Fleminga zohrala úlohu náhoda, vlastne až dve náhody.
Po skončení lekárskej fakulty pri Nemocnici sv. Márie v Londýne po úspešnej záverečnej skúške mal nastúpiť na miesto chirurga, ktoré ho veľmi nenadchlo. Vtedy ho oslovil organizátor streleckého družstva pri univerzitnom Očkovacom laboratóriu bakteriológa A. Wrighta. Fleming bol totiž vynikajúcim strelcom, ako člen domobrany pre budúci tím by bol prínosom. Aby ho získali, ponúkli mu miesto v Očkovacom laboratóriu. Fleming bol rád, nastúpil a prácu v laboratóriu nikdy neopustil. (Po rokoch sa stal aj prednostom katedry bakteriológie a imunológie londýnskej univerzity.) Prednášal a venoval sa výskumu do r. 1914, potom slúžil ako lekár v 1. svetovej vojne. Tam študoval infekcie v ranách a zistil, že je potrebná taká látka, ktorá by zničila baktérie, ale nepoškodila by ľudské bunky. Po návrate objavil počas výskumu látku, ničiacu niektoré mikróby, ale nie tie najškodlivejšie a nazval ju lyzozym. So spolupracovníkom V. D. Alisonom potom objavili lyzozym aj v slzách, slinách a materskom mlieku. Po zistení, že baktérie dokázala zničiť jediná slza, robili pokusy so slzami niekoľko týždňov. Slzy vyvolávali citrónovou šupkou, ktorú si vstriekli do oka a potom pozorovali nad mikroskopom. Tento objav získal uznanie až po mnohých rokoch.
V laboratóriu sa snažil nájsť odpoveď na otázku, či jeho vlastná sliznica obsahuje antibakteriálne látky. Bolo to v čase, keď sa chystal na dovolenku.
Druhá náhoda
Pred odchodom nechal na stole misku s bakteriálnou - stafylokokovou kultúrou. Keď sa po 2 týždňoch vrátil, miska bola pokrytá plesňou a okolo nej sa vytvoril kruh bez baktérií. Bolo to na mieste, kde bola miska kontaminovaná, zrejme plesňou z laboratória o poschodie nižšie, kde skúmali plesne. Keby Fleming pred odchodom na dovolenku dal misku do teplého inkubátora a keby v Londýne nebolo chladné a vlhké a potom teplé počasie, asi by sa nič nestalo. Potom urobil pokus s niekoľkonásobným zriedením a výsledky boli podobné. Pôvodnú pleseň identifikoval ako Penicillium notatum a protibakteriálnu látku nazval penicilín. (Penicillium je druh vreckatých húb, ktoré vytvárajú povlak na chlebe, zaváraninách, mäsových výrobkoch a rôznych potravinách).
Bližšie k cieľu
Alexander Fleming nebol prvý, kto upozornil na antibakteriálne pôsobenie penicillia. Už r. 1875 to bol John Tyndall a r. 1925 D. A Gratia. Na rozdiel od Fleminga sa ani jeden z nich nevenoval ďalšiemu štúdiu plesne. On robil s ňou rôzne bakteriologické experimenty okrem jednej výnimky: neinjektoval látku nakazenej laboratórnej myši.
Pätnásť rokov hľadal Fleming vo Wrightovom laboratóriu látku, ktorá by dokázala zničiť patogénne zárodky bez toho, aby postihla bunky pacientov. Venoval sa výskumu stafylokokov, ktoré ho vlastne priviedli k štúdiu plesne, ktorej pôvodcom bola látka, nazvaná ním penicilín. V roku 1932 s výskumom penicilínu prestal, čo ale nebola rezignácia. Jeho pokusy dokázali, že pleseň, ktorú izoloval, produkuje bakteriologickú látku, napádajúcu stafylokoky. V jeho laboratóriu boli lekári, nie však chemici a biochemici. Výskum vyžadoval už inú formu, tím špecialistov, i finančné prostriedky. Po sedemročnej prestávke vo výskume pokračovali už vedci z Oxfordskej univerzity pod vedením patológa Howarda Floreyho, pôvodom Austrálčana, keď sa im dostala do rúk vzorka Flemingovej plesne. Medzi nimi bol vtedajší najlepší biochemik Ernst Boris Chain a čo je dôležité, Rockefellerova nadácia pre výskum poskytla finančné prostriedky. Cieľ mali jasný: identifikovať a izolovať z plesne látku, ktorá dokáže zničiť škodlivé baktérie. Podarilo sa im získať čistú substanciu a s ňou už mohli uskutočniť pokus, ktorý si Fleming nemohol dovoliť: injektovali ju myši, ktorá predtým dostala smrteľnú dávku baktérií. A potom ďalším myšiam. Výsledky publikovali už o rok a vo svete nezostali bez povšimnutia. Dávali nádej na využitie v liečbe raneným, pretože myši, ktorým podali penicilín po naočkovaní streptokokov, boli živé a čulé.
Zázračný liek
Po klinických testoch už bolo jasné, že na svete je zázračný liek, lenže v podmienkach Floreyho oxfordskej katedry, ktorej laboratórium sa zmenilo na malú fabriku, ho nemohli pripravovať v dostatočnom množstve, aby sa mohol úspešne používať v liečbe niekoľkých chorých ľudí. Situáciu komplikovalo vojnové obdobie, do vojny vstúpila aj Amerika. Vyliečení ľudia a testovanie penicilínu na prípadoch ťažkých zápalov a iných ochorení boli natoľko presvedčivé, že z podnetu americkej a britskej vlády sa r. 1943 ujali výroby viaceré farmaceutické firmy. Americká výroba bola určená pre armádu a o rok už bolo dostatočné množstvo pre spojenecké armády a nielen pre ranených. Do konca 2. svetovej vojny penicilínové injekcie zázračne uzdravovali milióny ľudí. Vážne poranenia, zápal pľúc, popôrodné infekcie, pohlavné choroby, pacientov, ktorí boli odsúdení na smrť. Celý svet obleteli správy o zázračnom lieku, ktorý liečil predtým neliečiteľné.
Ocenenie
Ešte pred skončením 2. svetovej vojny r. 1944 ocenil kráľ Juraj VI. Fleminga aj Floreyho povýšením do šľachtického stavu. O rok získali obaja oveľa významnejšie ocenenie aj s tretím vedcom Ernstom Borisom Chainom - Nobelovu cenu. Zázračný liek, ku ktorému viedla dlhá a zložitá cesta, spôsoboval údiv nad jeho účinkom po skončení vojny a nebolo to už len zo správ. Penicilín oslavovali a začali ho podávať častejšie. Fleming už v roku 1946 varoval pred príliš častým podávaním malých dávok, pretože to môže vyvolať rezistenciu baktérií, proti ktorým penicilín vzápätí prestane byť účinný.
Fleming bol ako človek skromný, nemal rád okázalé oslavy, ani sa nepovažoval za hrdinu, akého z neho svet urobil. Získal slávu vďaka náhodnému objavu, ktorý nepatril iba jemu a nebol by sa dostal do Wrightovho laboratória, keby v ňom náhodou neorganizovali strelecké družstvo. Napísal: „Mojou jedinou zásluhou bolo, že som neprehliadal svoje pozorovania a nepovažoval ich za nepodstatné, ale ako pravý bakteriológ som sa snažil prísť im na kĺb."
Vďaka za jeho najväčší z objavov tisícročia a 20. storočia patrí tým, ktorí Flemingove pozorovania ďalej rozvíjali: Floreymu, Chainovi, Domagokovi, Waksmanovi, Dubasovi a mnohým chemikom a laborantom, ktorých mená ani nepoznáme.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
