vyhrala už niekoľko medzinárodných festivalov. Čo má sympatická východniarka, preslávená filmami Pásla kone na betóne, nové? Čo ju trápi a čo naopak teší? Aj to sme sa jej opýtali.
Pochváľte sa, čo máte nové?
- Chváliť sa veľmi nemám čím. Leda ak tým, že som, chvalabohu, zdravá, stále sa tešiaca zo slniečka, z kvitnúcich kvetov. A hoci ma už život rokmi naučil nerozrušovať sa nad zbytočnosťami a nesťažovať sa, pretože každý má svojich problémov dosť, trápi ma, že už 4 roky zháňam peniaze na film, ku ktorému som napísala scenár, a stále sa mi to nedarí. Chodím za tými najbohatšími pánmi, ktorí mi boli odporučení, a väčšinou som odmietnutá argumentom, že dávajú hokejistom, futbalistom... Reku, len dávajte. A toto má byť vizitka kultúry národa? Pamätám si na časy, keď sme vo svete kinematografie patrili medzi uznávané krajiny. Na festivaloch nás už brali ako seberovných. A zrazu cicho. To je ako ten vtip: "Dlubem sebe s kľincom v uchu a zrazu cicho." Aj my sme tak s filmom dopadli. Teraz sa vraj síce začína natáčací boom, ale ja nepatrím k skupine ľudí, ktorí vedia, kde tie peniaze zohnať, pretože, kdekoľvek som zaklopala, všade ma odmietli.
Roztrpčuje vás to? Či to už beriete s miernym nadhľadom?
- Mám rôzne chvíľky. Niekedy sa preto veľmi najedujem, potom si poviem, že na to kašlem. Boli aj momenty, že som sa už chcela vzdať. Ale nedá mi to. Pre niečo som ten scenár predsa napísala! Mám totiž pocit, že ešte mám veľa čo povedať k problematike súčasného života a najmä chcem zmapovať východoslovenský kraj. Ten totiž nie je tak filmársky zmapovaný ako Orava či Záhorie. A pritom tu máme toľko krás, o ktorých ani nevieme. Prečo by si mali Američania z vrtuľníka nasnímať naše hrady, Slanské vŕšky, a potom to predávajú vo filmoch a ani neuvedú, odkiaľ to je. My to tu máme ako na dlani a nevieme si to vážiť. Ja už mám všetko vyhliadnuté, režisérovi sa scenár pozdáva. Všetko je, "ľem peňeži nit".
Nie je to daň za to, že ste toľké roky osamelým bežcom?
- Isteže je. Nepatrím do žiadnej skupiny, nikam nechodím. Už mi bolo aj vytknuté, že také veci sa riešia na párty, že plány sa kujú pri vínku. No ja si stále hovorím, chvalabohu, že nepatrím medzi celebrity. Je pravda, že sem-tam nejaké pozvanie dostanem. No keď si zvážim, čo by som tam asi robila, radšej nikam nejdem. Viem, že je trošku moja chyba, že som sa separovala. Ale každý sme dajaký a ja som bola vždy taká.
V čom vám spoločenský život nevyhovuje?
- Ešte z domu – z dediny – si pamätám, ako ma iritoval fenomén, že keď bolo niečo moderné, každý to musel mať. Ja som nikdy nechcela mať niečo, čo mal každý. Veľmi som sa proti tomu búrila. Neviem, čím to je. Možno tým, že sa nechcem podobať druhému, že chcem byť sama sebou. Toto mi, chvalabohu, ostalo.
Neprináša taký životný postoj aj osamelosť?
- Isteže prináša. Ale keby mi to nevyhovovalo, tak to nerobím.
Cítite sa šťastná aj sama?
- Aby som to uviedla na pravú mieru – niežeby som nemala rada ľudí. To nemôžem povedať. Veľmi rada sa porozprávam s múdrymi a citlivými ľuďmi. Ale žeby som túžila po spoločnosti, to nie. Ja napríklad prvá odchádzam z párty po mojich predstaveniach a v dave sa rozhodne dobre necítim.
Čo teda robíte po svojom predstavení?
- Prídem domov, uvarím si čajík, pustím si hudbu, alebo ak ide niečo dobré v televízii, tak si to pozriem. Rada si čítam, kochám sa kvietkami, ktoré musím mať doma vždy na stole, myslím na pekné veci, na milých ľudí, na svojich blízkych. Možno to znie pre niekoho zvláštne, no minule som sa pristihla, že som 2 týždne vôbec nevyšla na ulicu a absolútne mi to nechýbalo. Poviem vám zaujímavý prípad – nedávno som sa z ničoho nič dostala na týždeň do nemocnice. Mala som šťastie, pretože mali voľnú len jednoposteľovú izbu. Veľmi ma to potešilo, lebo neviem, ako by som tam inak vydržala. Bola tam veľmi podarená pani upratovačka, a keďže som sa jej zdala povedomá, tak sa mi prihovorila: "Tak sa podobáte na jednu herečku." A ja na to, že áno, viacerí mi to hovoria. A ona: "Ale ona tu už neni, ona je v Amerike, lebo tie lepšie berú do Ameriky. A ona určite robí v kovboje, lebo ona s tými kravami tak vedela. Preto ju tam stiahli." Musela som sa veľmi premáhať, aby som sa nezačala smiať. Na druhý deň prišla a hovorí mi. "Ste mi velice sympatická, tak vám poradím – v noci jedna na trojke zatrepala bačkorama. Tak sa pýtajte tam. Čo tu budete na samotke ako väzeň, ako keby ste niečo vyviedli." Takže to je tak. Kým niekomu vadí, keď je sám, mne to vyhovuje.
A do tej kovbojky do Ameriky ste nikdy nemali ambíciu ísť?
- Nie, raz som bola v Amerike na divadelnom festivale, a keď som sa vracala domov, nemala som prílet do Bratislavy, ale do Košíc. Takže som sa domov vracala vlakom. Toľkoráz predtým som tú cestu absolvovala, ale musela som ísť do Ameriky, aby som si naozaj uvedomila, aké je naše Slovensko krásne. Počas tej cesty som sa pozerala, akoby som šla vlakom po prvý raz. Všetko mi bolo také vzácne. Vtedy som si uvedomila, akú máme nádhernú krajinu. Len keby sme trošku viac rozumu a pokory mali, tak by sme si tu mohli žiť ako v raji.
Nemáte rada veľkú spoločnosť. No herec počas predstavenia exhibuje pred plnou sálou ľudí. To sa na prvý pohľad javí ako dosť protirečivé.
- Keď som na javisku, vtedy mi ľudia neprekážajú. Žijem svojou postavou a som ochotná urobiť čokoľvek, čo si vyžaduje. No len čo sa predstavenie skončí, som sama sebou a už ľudí nepotrebujem. No aby ste si nemysleli, že som nejaký odľud – rada si posedím s dobrými, milými ľuďmi. No nevyhľadávam spoločnosť za každú cenu.
Už viac ako 3 desaťročia žijete v Bratislave. Nemáte chuť vrátiť sa späť na východné Slovensko?
- Niežeby som nemala chuť, ale už nemám dôvod. V Bratislave mám rodinu, deti, dom, záhradu. Popravde, ani nemám pocit, že žijem v hlavnom meste. Mám tam vytvorený svoj svet, obklopila som sa priateľmi, s ktorými si rada posedím u mňa na záhrade. A domov nosím stále v sebe. Je v mojich myšlienkach, spomienkach. Aj v mojich posledných poviedkach, ktoré som napísala, bola takmer polovica inšpirovaná mojím rodným krajom. Nerobím to cielene, je to úplne podvedomé. Človek nemôže z pamäte vymazať to, čo ho formovalo. No už tu nemám žiadne intenzívne kontakty a najsmutnejšia chvíľa bola, keď mi zomrela mama. Lebo kým žila, šla som stále domov. Teraz už nechodím domov, iba na cintorín. Takže pre mňa sú už príchody na východ veľmi smutné – ešte stále je to veľmi jatrivé. A viete, že mnoho ľudí v Bratislave si myslí, že žijem na východnom Slovensku? Občas ma zastavia na ulici s otázkou, či tam niečo natáčam...
Profil Milka Zimková (1. 8. 1951 v Okružnej)
- Je herečka, spisovateľka, scenáristka.
- Viac ako 30 rokov účinkuje vo svojom Divadle jedného herca, píše si monodrámy.
- Vydala knihy Pásla kone na betóne, No a čo, Bez slov, NO a TO! alebo sama so všetkými (spolu s A. Kretom), Šarišsko-slovenský slovník z okolia Prešova.
- Podpísala sa pod filmové scenáre: Pásla kone na betóne, ...kone na betóne, Veľká noc, Bez slov.
- Za svoju hereckú a autorskú prácu získala mnoho ocenení, napr. Hlavnú cenu medzinárodnej poroty na 40. festivale Divadla jedného herca vo Vroclave.
- Má dve deti.
Andrea Tomáschová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
