Športový fotograf Robi báči klope na brány osemdesiatky

Neklamný dôkaz. Potvrdzuje to najmä táto fotografia, na ktorej je jubilant Róbert Berenhaut s fotoaparátom vo svojom živle.
Neklamný dôkaz. Potvrdzuje to najmä táto fotografia, na ktorej je jubilant Róbert Berenhaut s fotoaparátom vo svojom živle. (Autor: archív)
Sportnet|20. júl 2009 o 00:00

Väčšina jeho rovesníkov na futbal už dávno nechodí. On je však so svojím večným a neodmysliteľným fotoaparátom nerozlučnou dvojicou na každom zápase, na rôznych športoviskách, spoločenských akciách či v košických uliciach.

A ak sa s ním prechádzate po Hlavnej, dokáže vám porozprávať o každom dome alebo o ktorejkoľvek historickej pamiatke všeličo zaujímavé. Možno by niektorými poznatkami tromfol aj mnohých sprievodcov, lebo od mladých liet metropolu východu povýšil za svoje mesto, hoci svetlo tohto sveta uzrel v bratislavskej Petržalke 22. júla v roku 1929, kde po jeho rodinnom dome už nezostalo ani stopy, ale rád si listuje v knihe o tejto časti mesta, ktorá kedysi mala aj názov Ligeti a Engerau.

KOŠICE. Mnohí obyvatelia mesta ho poznajú osobne alebo aspoň z videnia. Desaťročia totiž sledujú pána, dnes už so sivými vlasmi, takmer s nemennou tvárou, ako stále sviežim krokom kráča s fotobrašnou a bystrým okom sleduje, čo sa deje v uliciach, no hlavne v historickej časti mesta, ktoré je zlatým pokladom jeho života. Keď niekedy má absenciu, to len preto, že je na štadióne či v hale, lebo bez neho by vari rozhodcovia nemohli začať stretnutie. Hoci je už dávno na dôchodku, pre známu fotoreportérsku osobnosť z bývalých Východoslovenských novín Róberta Berenhauta zostalo zachytenie udalosti na ihriskách či medzi mantinelmi, na tenisových kurtoch, alebo na atletickej dráhe, ako kedysi v zamestnaní, tak aj teraz, koníčkom. Je takou osobnosťou, že by mu mali na štadiónoch otvárať brány a nieto ešte pýtať od neho pracovný preukaz. Nakoniec, koľkých z takýchto veľavážených pánov vidieť na podujatiach, z ktorých on pridáva k svojim historickým dokumentom ďalšie a ďalšie?

Neuveriteľne čulý

Najstarší žijúci, ale stále aktívny športový fotograf ako vekom, tak i rokmi, ktoré v tejto profesii odpracoval, sa na ktoromkoľvek športovisku cíti doma. Obľúbil si všetky športy, ale popri slávnom maratóne - zvečnil z neho 50 ročníkov - mu mimoriadne prirástli k srdcu basketbal a futbal. Prvý preto, že sám ako aktívny hráč v drese košickej Vesny, ktorej otcom bol Pavol Andreanský, mieril úspešne do košov súpera, a druhý zasa preto, že v jeho mladých rokoch bol futbal za čias Jednoty taký populárny, že fanúšikovia na tréningoch neraz zaplnili hľadisko viac, ako dnes na niekoľkých majstrovských stretnutiach dovedna. Robi báči nielen o tejto ére, ale vôbec o športovom živote v Košiciach, na východe, ale i v bývalom Československu, má s fotoaparátom toľko zážitkov, že pri svojom rozprávačskom talente môže o nich rozprávať azda aj dva dni bez prestávky. Rád si zaspomína na jedno z medzištátnych stretnutí Maďarsko - ČSSR v Budapešti, keď mu ukázali domácu fotoreportérsku legendu, 75-ročného pána, ktorý bol najstarším žijúcim profesionálom. Veľmi ho obdivoval, ale o rok nato skonal. Možno preto vtedy ani vo sne netušil, že ho vekom tromfne a čo všetko sám v staršom veku dokáže.

Vyše 35-tisíc záberov

Hoci v poslednom období fotografoval pre noviny menej, jeho staré zábery majú po dlhých rokoch ešte väčšiu historickú hodnotu, lebo zobrazujú významnú časť športových dejín. Nespočetné metre filmov, ktoré má v domácom archíve, nepadli mu do lona. Musel sa k nim dopracovať neúnavnou mravčou prácou. V týždni, cez víkend alebo počas akéhokoľvek sviatku, lebo noviny nikdy nečakali. Pritom neraz prišiel z futbalu zmoknutý do nitky, alebo zmrznutý zo studeného severáku. Všetky prekážky však hodil cez palubu, lebo vždy vedel, že všetci sa spoliehajú na to, že "Robi nás nikdy nesklame". On naozaj nesklamal, a tak má momentálne archív, akým sa asi nik nemôže pochváliť na Slovensku. Nakoniec, jeho rovesníci K. Švarc, J. Richter, J. Zelený, Ľ. Sedílek, J. Alexy, Š. Petráš, Z. Svrček, kedysi známy rozhlasový reportér G. Zelenay či oveľa mladší športoví fotoreportéri L. Bielik, strieborný hádzanársky olympionik P. Pospíšil, V. Gross už buď nie sú medzi nami, alebo dávno odložili svoj aparát. Nie však Berenhaut! Aj keď si uvedomuje, že nadišiel čas mladšej generácie, v rámci svojich možností chce byť stále pri tom. A to je dobre, lebo je neraz záchrancom tam, kde iní neprídu. Aj preto si ho všade vážia. Vie ponúknuť fotografie, ktoré sú žiadané, ale dodajme, že z minulosti má ich len on.

Bol spolutvorcom kníh

Keď v Košiciach vyšla očakávaná športová knižočka Prvý gól z pera dvojice Ivan Tänzer - Slavo Kalný, doplnil ju Robi vyše 50 fotografiami. Viaceré z jeho tvorby významným spôsobom ozdobili knihu Oprášené legendy, ale najmä publikáciu Storočnica košického futbalu (1903-2003), no mnohé iné zábery sa objavili, alebo objavujú v tlači. Fotografia je dodnes jeho veľkou láskou. Bez fotoaparátov by žiadna neuzrela svetlo sveta. Stal sa ich vášnivým zberateľom, neľutoval za ne peniaze, takže päťdesiat historických zdobí jeho komnatu, v ktorej si nostalgicky pripomína, ako technika aj v tejto oblasti pokročila. Z času načas sa v nich pokochá, ba si aj spomenie, s ktorým aparátom z letných olympijských hier v roku 1972 v Mníchove zachraňoval športový obrázkový týždenník Štart, za čo mu vtedajší vysoko uznávaný publicista a zástupca šéfredaktora Štefan Mašlonka bol veľmi povďačný. S ďalšími absolvoval pohárové cesty VSS či zápasy 1. FC v Lige majstrov na Islande alebo v Manchesteri, či snímal maratónske behy v Košiciach, hokejové duely, vodnopólové zápasy atď. Stal sa uznávaným profesionálnym, ba aj ľudovým fotografom. S akou radosťou chodil na veľké a významné zápasy, s takým zápalom prichádzal aj na nižšie súťaže, a tak sa stal populárnym a váženým všade, pritom obhospodaroval život aj z iných oblastí. Dokonca, kam nepríde on, zvyčajne zainteresovaní tvrdia, že nepríde nik. Darmo, Róbert Berenhaut je len jeden. Jeho koníčkom bola tiež filatelia aj so športovou tematikou, a tiež športové odznaky, ktorých má vo svojej vitríne vyše tritisíc.

Už vyše pol storočia

Ani vtedy, keď sa mladší dostali k čarovným aparátom, neodrádzalo ho zbaliť si veci, lebo on aj so svojím staručkým vedel vykúzliť ešte všeličo. Napokon sám ukázal, že to nielen vie, ale aj chce kráčať s dobou, lebo digitálne majstrovstvo využíva už plné tri roky. Nevšedný prístup k práci zdobí tohto nestora športovej fotografie, ktorý sa jej upísal pred vyše polstoročím. Preto ani neprekvapilo, že sa stal nositeľom Ceny mesta Košíc i Čestného uznania Klubu fair play Slovenského olympijského výboru. Všetkých, čo sa s Robi báčim stretávame častejšie, teší, že v plnom zdraví oslávi v stredu 22. júla jubilejných 80 rokov. Nuž, v prvom rade to zdravie mu so zdvihnutou čašou vinšujeme aj my, želáme ešte veľa vydarených a krásnych fotografií. Jeho vzácne zábery sú športovou ódou uplynulého polstoročia. Preto by bolo veľkou škodou, keby toto neoceniteľné bohatstvo pri našom rýchlom a nevšímavom životnom tempe padlo do zabudnutia.

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Športový fotograf Robi báči klope na brány osemdesiatky