Port Arthur na austrálskom ostrove Tasmánia je bývalá malá usadlosť, známa najmä tým, že tam bola jedna z najznámejších a najtvrdších väzníc britského impéria. Dnes je to jedno z najdôležitejších historických miest v Austrálii a hlavná turistická atrakcia Tasmánie.
Holanďan Abel Tasman
Na začiatok možno spomenúť, že prvým Európanom, ktorý navštívil ostrov, dnes nazývaný Tasmánia, bol holandský cestovateľ Abel Tasman. Ten dal objavenému ostrovu meno Anthoonij van Diemenslandt, a to na počesť Anthonyho van Diemena, generálneho guvernéra Holandskej východnej Indie (ten vyslal Tasmana na cestu). V roku 1803 kolonizovali ostrov Angličania, ktorí ho začlenili do britskej kolónie Nový južný Wales. V roku 1856 dostal ostrov vlastnú vládu a parlament a jeho meno bolo zmenené na Tasmania.
Austrálska trestanecká kolónia
Od 30. rokov 19. storočia sa ostrov stal primárnou trestaneckou kolóniou v Austrálii. Trestanci slúžili ako pomocní robotníci pre slobodných osadníkov, prípadne v skupinách pracovali na verejných prácach. Odsúdené ženy pracovali buď ako pomocníčky v domácnostiach alebo v továrňach (bolo ich päť). Pre najťažších zločincov bolo zriadené väzenie práve v Port Arthure.
Osada na spracovanie dreva
Port Arthur vznikol v roku 1830 ako malá osada na spracovanie dreva na Tasmánskom polostrove. Tento polostrov je s druhou časťou ostrova spojený len úzkou šijou, ktorá sa dala dobre strážiť. Trestanci, ktorých poslali do Port Arthuru, tak prakticky nemali žiadnu možnosť úteku. V tomto smere išlo o podobné väzenie, aké mali Američania na ostrove Alcatraz.
Humánnejšie ako trest smrti
Posielanie väzňov, ktorí sa previnili najťažšími zločinmi alebo boli nenapraviteľní recidivisti, na miesto, kde boli izolovaní od ostatného sveta, sa vtedy považovalo za humánnejšie ako trest smrti. Na ostrov boli posielaní aj mladiství väzni, ktorí však boli oddelení od svojich dospelých „kolegov". V roku 1853, po reforme anglického súdnictva, sa transporty väzňov z Británie na ostrov skončili. Väzenie však fungovalo ešte ďalších 24 rokov a dožili tam väzni, ktorí tam už boli. Brány väznice sa definitívne zavreli v roku 1877.
Vyše 1 100 väzňov
V čase najväčšej „slávy" väzenia, v 40. rokoch 19. storočia, bolo v Port Arthure vyše 1 100 väzňov. Spomeňme niekoľko významnejších budov, ktoré sú dnes turistickou atrakciou Port Arthuru. Jednou z nich je budova tzv. separátneho väzenia. Táto budova, dokončená v roku 1853, bola postavená podľa väznice Pentonville v Londýne. Väznica, nazývaná niekedy aj modelová väznica, je postavená do tvaru kríža a má 80 ciel, priestory na cvičenie a kaplnku. Táto väznica predstavovala posun od telesného trestania (napríklad veľmi ťažkou prácou) k psychologickému trestaniu.
Tichý režim
Vo väznici panoval tzv. tichý režim, čo znamená, že väzni mali zakryté hlavy a museli byť ticho. To vraj malo väzňov primäť k tomu, aby rozmýšľali nad svojimi činmi, ktoré ich do väzenia priviedli. V rokoch 1830 až 1840 bol na ostrove postavený kostol, ktorý však nikdy nebol vysvätený, pretože mal slúžiť väzňom všetkých vierovyznaní. V roku 1842 bol postavený veľký mlyn a sklad zrna. Ten bol však neskôr premenený na väzenie, v ktorom mohlo byť aj vyše 600 väzňov. Na ostrove bola postavená aj nemocnica so štyrmi izbami po 18 lôžkach.
Mŕtva izba
V suteréne nemocnice bola kuchyňa a márnica, prezývaná mŕtva izba. V roku 1835 bola postavená strážna veža, ktorej účelom bolo zabrániť väzňom v úteku i zabrániť krádežiam z neďalekého erárneho skladu. Napriek malej nádeje na úspešný útek sa niekoľko väzňov oň pokúsilo. Známy je úspešný útek Martina Casha s dvomi spoluväzňami. Najbizarnejší je ale útek, o ktorý sa pokúsil George „Billy" Hunt.
Preoblečenie mu nepomohlo
Ten sa preobliekol za kenguru a snažil sa ujsť cez šiju polostrova. Stráže, ktoré trpeli nedostatkom potravy, sa ho však pokúsili zastreliť a tak Hunt radšej vyzliekol a vzdal sa. Stálo ho to 150 rán bičom. Ďalšou stavbou v Port Arthure bol útulok, v ktorom v roku 1872 žilo vyše sto mentálne chorých alebo senilných trestancov. V roku 1853 bola postavená vládna vila, ktorá sa používala pri návštevách hodnostárov a vládnych predstaviteľov.
Kuriózny doskový semafor
Z technického hľadiska je zaujímavý originálny semafor, tvorený sústavou plochých dosiek, ktoré sa dali rôzne usporiadať. Týmto semaforom, postaveným na výšine, sa posielali správy do Hobartu a na druhú stranu Tasmánskeho polostrova. V 50. a 60. rokoch 19. storočia prekypoval Port Arthur aktivitami, ktoré ho mali urobiť ekonomicky udržateľným. Rúbali sa lesy, z ktorých sa drevo využívalo v drevárskych podnikoch a lodeniciach a veľké plochy boli skultivované tak, aby sa na nich dali pestovať rôzne plodiny. Ale už v 70. rokoch začala osada upadať. Počet väzňov klesal, a tí čo tam zostali, boli zväčša veľmi starí, chorí alebo duševne postihnutí, takže sa nedali využívať na práce. Posledný väzeň bol z ostrova odoslaný v roku 1877. História Port Arthuru sa však tým neskončila.
Premenovali ho na Carnarvon
V 80. rokoch bolo miesto premenované na Carnarvon, zem bola rozparcelovaná a ponúknutá na predaj. V areáli a okolo neho začali vznikať nové rezidencie. V rokoch 1895 a 1897 veľké požiare zničili mnohé bývalé väzenské objekty. Noví osadníci sa však nevzdali a vybudovali si nové mestečko, v ktorom už bol aj poštový úrad, kriketový i tenisový klub. Do mestečka začali prichádzať prví turisti, aby sa oboznámili s „hororom", ktorý panoval v bývalej väznici. V 30. rokoch minulého storočia boli už v mestečku tri hotely a dve múzeá. Prílev turistov viedol napokon k tomu, že v roku 1927 bolo mestečko premenované opäť na Port Arthur.
Múzeum pripomína život väzňov
V 70. rokoch prevzala správu nad celým areálom austrálska National Parks and Wildlife Service, čiže čosi ako Správa národných parkov a prírody. V roku 1979 boli uvoľnené finančné prostriedky na reštaurovanie či konzervovanie ruín niekoľkých pieskovcových budov, ktoré postavili väzni. Ide napríklad o hlavné väzenie, separátne väzenie, strážnu vežu a kostol. V bývalom útulku je dnes múzeum, v ktorom sú pôvodné artefakty, pripomínajúce ťažký život väzňov. Sú tam aj okovy na nohy a putá na ruky, či model lode, ktorou sa väzni prepravovali z Británie.
Najobľúbenejšia tasmánska atrakcia
Zreštaurovaný je aj veliteľov dom, pred ktorým si noví trestanci vypočuli pravidlá, ktorými sa v tábore musia riadiť. Celý areál zaberá plochu 40 ha a je najobľúbenejšou turistickou atrakciou Tasmánie. Mimochodom, ak ste vynikali v dejepise, tak možno viete, že Port Arthur je aj prístav na Ďalekom východe, ktorý bol obliehaný v priebehu rusko-japonskej vojny v rokoch 1904 až 1905. Ruské vojská napokon kapitulovali a Japonci prístav obsadili. Dnes sa tento prístav nazýva Lüshun a patrí Číne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
