táto cesta radila k ťažším – Štáflovkou sa však stále nemenuje iba pre svoje staršie náročnejšie horolezecké zaradenie.
Pôvabná mladá česká dáma si pomenovanie cesty v tatranskej žule zasluhuje aj pre iné horolezecké a ďalšie pozoruhodné aktivity a činy, ktoré uskutočňovala vedno so svojím manželom, známym českým akademickým maliarom a ilustrátorom Otakarom Štáflom v našich veľhorách.
Tatranské inšpirácie
Vlastiným rodiskom a osudovým mestom bola Praha, kde sa narodila 1. apríla 1907 a kde sa už počas štúdií prejavovala ako nádejná novinárka a spisovateľka. Vo svojej tvorbe sa Vlasta Košková orientovala na mladých čitateľov, najznámejšími sú dodnes jej diela pre deti, dievčenské romány ale i beletria pre chlapcov. I v súčasnosti sa detský čitateľ poteší hlavne z jej známej a veľmi pôvabnej knihy Kamzíček s tatranskou tematikou, tobôž, keď ju, podobne ako jej ďalšie diela z tatranského prostredia ilustroval Otakar Štáfl. V memoároch viacerých českých horolezcov sa slečna Košková spomína ako partnerka na lane – a to ju priviedlo aj do sveta tatranskej žuly.
Dávno predtým však tento čarovný svet prilákal jej neskoršieho životného partnera Otakara Štáfla, ktorý sa narodil v Havlíčkovom Brode 30.12.1884. Vo výtvarnom svete patrí Štáflovi stále zaslúžene čestná pozícia a v jeho šľachetnom srdci malo zase už pred takmer sto rokmi veľmi významné miesto Slovensko. Prvýkrát sem zavítal ešte pred vznikom Československej republiky - v roku 1912 ho zaujal svojrázny svet pod legendárnou Poľanou. V Detve sa vnímavý český maliar zahľadel predovšetkým do maľovaných rezbárskych diel. Hlavne na farebné vyrezávané kríže ľudových umelcov Jozefa Fekiača – Šumného a Štefana Melicha spomínal roky a našiel im napokon aj nádherné miesto, kde umenie Detvy prezentovali celému svetu.
Štáflove ďalšie cesty Slovenskom viedli, ako inak, aj do Vysokých Tatier. Podobne ako iní českí maliari, aj Štáfl sa s radosťou stal celoživotným zajatcom ich majestátnej veleby a večne podmaňujúcej krásy. Kratšie návštevy Tatier ho už potom neuspokojovali, a tak si v roku 1920 prenajal v priestoroch objektu Hviezdoslav na Štrbskom plese ateliér.
O dva roky neskôr sa už svetu úspešne prezentoval viac ako stovkou skvostných tatranských akvarelov a Vysoké Tatry sa pre neho stali na dlhé roky inšpiráciou a dominantnou témou. O šesť rokov neskôr pribudla k jeho láskam aj slečna Vlasta Košková, ktorej rok po zoznámení predstavil i milované Vysoké Tatry – po svadbe sa stali domovom oboch umelcov, ktorí ich roky oddane oslavovali – Vlasta písaním, Otakar maľovaním.
Pieta medzi limbami
Medzi Vlastou a Otakarom bol viac ako dvadsaťročný vekový rozdiel, čo však ich vzťahu neprekážalo. Mladú paniu samozrejme od prvých chvíľ v Tatrách lákal aj šport. Lyže a laná - na oboje mala dostatok príležitostí.
Štáflovka na Volej veži nebola jej jediným pamätným výstupom - v masíve Patrie ostala po Vlaste Štáflovej aj iná pamiatka – jeden z typických výrazných žulových ihlicovitých "ostňov", na ktorý v roku 1929 vystúpila s Alexandrom Škarvanom, niesol dlhé roky pomenovanie Veža Vlasty. Vari len prehnaná malichernosť spôsobila, že dnes ho nájdete pod nudným označením Ihla v Patrii. Pretože lokalít s názvom Ihla je vo Vysokých Tatrách neúrekom – veža s inšpiratívnym pekným ženským menom bola roky iba jedna. Ktovie, kto a kde si šplhol, keď inicioval nepochopiteľné premenovanie.
V Štáflovie tatranskej domácnosti, kde sa stretali Otakarove farby a plátna a Vlastine pero, laná a skoby, bola horolezecká tematika na dennom poriadku. V rozhovoroch, informáciách, v knihách, na plátnach. Nielen ako jasavá radosť z úspechov blízko neba. Umenie kreatívnej manželskej dvojice ovplyvnil aj smútok z horských nešťastí a úcta k tým zajatcom nádherných hôr, ktorí si v nich i na smrť ublížili.
Jedným z najznámejších Štáflových obrazov je i ten, ktorý pomenoval Znášanie raneného horolezca. To už bol pán Štáfl od roku 1928 spolunájomcom chaty pri Popradskom plese, kde horolezci a turisti nachádzali roky vľúdne miesto na oddych, posilnenie ale i rady, pomoc a podporu. Štáflovci takto z vysokohorského blízka poznali aj tragickejšie príbehy a citlivý umelec mienil vlastne už od roku 1922 pre tých, ktorí sa už z žulových tatranských ciest – neciest domov živí nevrátili, vytvoriť vo veľhorách pietne spomienkové miesto.
Po Ostrvou poznali Štáflovci utešený limbový hájik, ktorý má na dohľad zadumane menlivú ligotavú hladinu Popradského plesa a vedeli si práve tu predstaviť lokalitu, ktorá by tvorila dôstojný rámec symbolického miesta posledného odpočinku obetí hôr. Myšlienka, vytvoriť vo Vysokých Tatrách Symbolický cintorín zaujala predstaviteľa vtedajšej Tatranskej komisie Alojza Lutonského i ďalších, ktorí mohli pomôcť k uskutočneniu dobrej myšlienky. Otakar Štáfl oslovil popri iných umelcoch aj Detvancov Fekiača-Šumného a Melicha, ktorí pre cintorín zhotovili unikátne maľované vyrezávané drevené kríže, ďalší darcovia venovali financie na kaplnku, zvon a objekt, ktorý mal ako motto slová, ktoré dodnes čítame na zvone: M ŕ t v y m n a p a m i a t k u, ž i v ý m n a v ý s t r a h u, bol potom, v roku 1936 miestom, kde si ľudia uctili pamiatku tatranských obetí uložením prvého venca. Pribudli prvé pamätné tabule – dnes ich je pod Ostrvou už viac ako tristo. Oficiálne otvorenie Symbolického cintorína pri Popradskom plese sa však uskutočnilo v rámci Tatranských slávností až v roku 1940.
Ďaleko od Ostrvy
V tom čase, po vzniku protektorátu a slovenského štátu už boli Vlasta a Otakar Štáflovci od svojich milovaných Vysokých Tatier ďaleko. Za novými hranicami. I oni sa stali obeťami huránacionalizmu, ktorý po tisíckach vyhnal Čechov, Moravanov, Slezanov zo Slovenska v duchu slaboduchého ľudáctva. Pozvánku na slávnosť, ktorá sa uskutočnila 11. augusta 1940, Štáflovci do Prahy nedostali. Vlasta a Otakar vtedy nemohli tušiť, že o niekoľko rokov pribudne medzi tatranskou žulou voňavými limbami pod Ostrvou jedna z pamätných tabúľ aj im.
Po odchode zo Slovenska žila dvojica v Prahe. Štáflovci pokračovali v byte a v Otakarovom ateliéri v umeleckých aktivitách, milované Vysoké Tatry im však vo vojnových rokoch pripomínali iba kresby a maľby na obrazoch, v publikáciách a knihách a dozvedali sa o tatranských udalostiach z listov priateľov.
Vo februári v roku 1945, keď aj im pribúdalo nádejí na novú slobodu aj rozbitého Československa, dopadla na dom na Mánesovej ulici, v ktorom bývali a tvorili, bomba. Vlasta a Otakar tragicky zahynuli.
Symbolický cintorín vo Vysokých Tatrách, ktorý sa zrodil vďaka nápadu Otakara Štáfla, s aktívnou zaangažovanosťou jeho manželky Vlasty, je našou kultúrnou pamiatkou a jednou z najnavštevovanejších tatranských lokalít. Na nasledovanie inšpirovalo toto unikátne symbolické miesto aj v iných horstvách - napríklad v Západných Tatrách. A aj v iných súčastiach života spoločnosti, keď dnes majú symbolický cintorín obetí nebezpečnej práce v horách aj slovenskí lesníci.
V histórii pietnej lokality pod Ostrvou sú, žiaľ, aj neslávne kapitoly. To keď v rokoch komunistického režimu ateistickým súdruhom prekážali nádherné drevené kríže z tvorby detvianskych ľudových umelcov, ktoré začali odrazu potichu miznúť...
V jeseni, v čase spomienok na zosnulých, je Symbolický cintorín už roky miestom tradičnej dôstojnej spomienky v kresťanskom duchu na všetkých tých, ktorí spomedzi nás kedysi v minulosti ale i celkom nedávno navždy odišli. Vo Vysokých Tatrách. V Himalájach, Andách a v iných svetových horstvách. V Prahe. Lebo sviece sa vždy rozhoria medzi limbami i pri pamätnej tabuli s menami Vlasty a Otakara Štáflovcov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
