avisko v 38. roku života.
Aká bola Mária Antoinetta? V priebehu dvoch storočí sa postupne objavovali nové skutočnosti z jej života, takže dnes ho Francúzi posudzujú iným pohľadom, ako pred vyše dvesto rokmi v dobe plnej rozporov, konfliktov a najmä v revolučných udalostiach, kedy skončili na popravisku mnohé obete nenávisti.
Predtým nenávidená, dnes populárna
Dnes popularita Márie Antoinetty stúpla a v očiach mnohých sa stala takmer mučeníčkou. Pred pár rokmi knižne vydali vo Francúzsku výber z korešpondencie Márie Antoinetty s jej matkou Máriou Teréziou. Z nej sa dozvedeli o pravej povahe kráľovnej, jej názoroch i konaní, ktoré chápali v nevedomosti ako rozmar Rakúšanky, privádzajúcej Francúzsko na mizinu. Názor na kráľovnú zmenili aj dobové záznamy napr. o zriadení útulkov pre chorých, i pre osamelé matky s deťmi priamo v jej zámočku v Malom Trianone vo Versailleskej záhrade. Dal ho postaviť kráľ Ľudovít XV. - jej svokor - pre svoju milenku markízu de Pompadour. V ňom sa Mária Antoinetta najradšej zdržiavala a tam za ňou prichádzal manžel Ľudovít XV., keď sa utiahol pred svetom a prestal sa starať o verejné veci. Venoval sa svojim záľubám - zámočníctvu a hodinárstvu. V týchto remeslách bol vynikajúcim majstrom, no medzi ľudom sa o tom iba šepkalo, pretože „kráľ a remeslo nebolo vtedy na chválu, ale na hanu". Na rozdiel od Habsburgovcov, kde sa každý mužský člen tohto rodu bol povinný vyučiť nejakému remeslu a stať sa členom príslušného cechu. (Napr. František Jozef bol stolárom).
Život podobný antickej tragédii
Nielen Francúzi prehodnotili osobnosť niekdajšej kráľovnej. Film, ktorý nakrútila americká režisérka Sofia Coppola, dcéra slávneho Francisa Forda Coppolu pod názvom Mária Antoinetta, má tiež prispieť k jej rehabilitácii. Život tejto kráľovnej bol ako v antickej tragédii. Bola pätnástym dieťaťom cisárskeho páru s moderným zmýšľaním a teda aj nekonvenčne, moderne vychovávaná. V štrnástich rokoch ju vydali za o rok staršieho následníka trónu Ľudovíta XVI. Pre zaujímavosť: jeho otec, kráľ Ľudovít XV. sa mal oženiť s jednou z dcér Márie Terézie, možno zvažovali aj o Márii Antónii (to bolo skutočné meno Márie Antoinetty. Druhé prispôsobili pre krajinu, kam sa vydala). Sobáš mal byť politickým riešením pre spojenectvo oboch mocnárstiev, ktoré sa nemali v láske, ale ktoré ich malo posilniť aj strategicky. Mária Antoinetta nevedela v 14 rokoch poriadne písať po nemecky, nie ešte po francúzsky, ale jazyk ovládala. To, čo by mala vedieť ako budúca kráľovná, narýchlo dobehla vďaka najlepším učiteľom ešte pred sobášom. Samotný sobáš prebiehal tiež nezvyčajne, keď ženícha Ľudovíta zastupoval v Rakúsku nevestin brat arcivojvoda František. Skutočný obrad sa konal v Paríži neskoršie. Takéto sobáše v zastúpení ženícha alebo nevesty neboli na panovníckych dvoroch neobvyklé v prípadoch, keď pri štátnickej alebo vojenskej dôležitej veci nemohol ženích odísť z miesta, kde sa konali. V zastúpení sa ženil aj cisár Napoleon Bonaparte, tiež s habsburskou princeznou. Mimochodom, ako dievča bola budúca Napoleonova manželka so súrodencami niekoľko mesiacov v Košiciach, ktoré poskytlo cisárovým deťom azyl, pretože Viedeň obliehali nepriateľské vojská.
K tragédii kráľovnej patrilo aj dlhé čakanie na potomka, ktorý prišiel až po siedmich rokoch, revolúcia vo Francúzsku a strašná smrť priateľky Márie Antoinetty madamme Lamballe sťatím. Jej hlavu nosili nabodnutú na kopiji v dave a ukazovali ju kráľovnej. Potom nasledoval inscenovaný a zmanipulovaný proces s krivými obvineniami aj svedectvami o orgiách, nerestiach, pedofílii, lesbických vzťahoch a prostitúcii, odsúdenie a - okamžitá poprava. Aj madamme de Lamballe súdili za lesbický vzťah a orgie len preto, že bola kráľovninou priateľkou.
Moderná panovníčka
Francúzska aristokracia bola konzervatívna, preto ju šokovalo porušenie konvencií kráľovnou vo vzťahu k jej deťom. Neoslovovala ich titulmi a nevykala, čo bolo porušením etiky. Habsburgovci nerobili rozdiely medzi deťmi a princezné sa hrali aj s neurodzenými kamarátkami. V tom pokračovala vo výchove svojich detí aj Mária Antoinetta. Proti vôli jej bola dvorská etiketa, pretvárka a škrobenosť, protivil sa jej aj vtedajší vzhľad nábytku a zariadenia, ktorý nahradila vlastným navrhnutým v štýle Mária Antoinetta. Ináč sa aj obliekala, podporovala umenie i umelcov, hudobných skladateľov - nemeckého Glücka, rakúskeho Salieriho, francúzskeho skladateľa belgického pôvodu Grétryho. To, čo považoval ľud za rozmar, boli investície do rozšírenia parku vo Versailles, kde vznikli mnohé pozoruhodné stavby. Bola modernou panovníčkou a to, že sa z nej stala silná osobnosť, zaznamenal neskoršie po poprave gróf Honoré de Mirabeau, keď opísal revolučné obdobie. Napísal: „Za kráľom stojí jediný pravý muž - jeho žena. Ona mu dodávala silu a odvahu, vyjednávala s hliadkami, s exilom i so mnou. Chránila deti, odvážne čelila davu."
Mirabeau nemal dôvod veci ináč interpretovať. Bol dobrým politikom tej doby a jedným z najlepších rečníkov Veľkej francúzskej revolúcie, stúpenec konštitučnej monarchie a hovorca tej skupiny francúzskej šľachty, ktorá takú formu usporiadania štátu podporovala a presadzovala. Nielen podľa jeho pozorovaní, ale aj podľa písomných záznamov ľudí, ktorí Máriu Antoinettu poznali a ako u nej potom napísali súčasní životopisci, hrdinsky sa správala aj po uväznení celej rodiny. Pred deťmi sa tvárila, že sa nič vážne nedeje, učila ich, vychovávala, povzbudzovala švagrinú aj Ľudovíta XVI. Ešte predtým matke Márii Terézii napísala, že hoci mala tisíc dôvodov opustiť svojho kráľovského manžela, neurobila tak a vždy bude stáť pri ňom, hoci je neschopný vládca.
Dedinka vo Versailles
Jednou z kráľovniných vášní bola jej málo známa vášeň - túžba po vidieku. Pretože nemohla žiť ako vidiečanka, dala si postaviť podľa vlastných predstáv dedinu v zámockom parku vo Versailles. Jej architekt Richard Migue v ňom vytvoril komplex stavieb vo vidieckom štýle, so stajňami, mlynom, stodolou, holubníkom a všetkým, čo patrí do dediny. Kráľovná to pomenovala Hameau, v preklade Dedinka. Nebola to kulisa, žiadna Potemkinova dedina, ale kópia dedinskej reality. Pestovali tam zeleninu a plodiny, ktoré išli do kráľovskej kuchyne a potom na stoly, vyrábali potraviny, chovali kravy. Boli špeciálne vybavené a stále čisté. Dámy sa ich naučili dojiť aj piť čerstvé mlieko. Dojili do porcelánových nádob a vo vidieckom oblečení. Je jasné, že Dedinka mala ďaleko ku skutočnému dedinskému životu, pretože v tejto bolo všetko vzorné, dokonalé a kráľovnine izby luxusné zariadené, hoci vonku sadila kvety a zručne narábala motykou. Učila to aj deti a keď chcela kúpiť na skutočnom vidieku viacej panstiev s tým, aby ich zdedili, dvorská šľachta bola pobúrená, lebo ani kráľovná nemohla kúpiť žiadnu nehnuteľnosť, iba ju dostať do daru a užívania ako šperk.
Rokmi dospievala, lenže to, čo pokazila ako pätnásťročná, nedalo sa napraviť tridsiatničke, ani pred štyridsiatkou, ba ani odsúdením na smrť a popravou, po ktorej Paríž jasal, lebo sa zbavili pôvodkyne zla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
