Hlasovania sa zúčastnilo desať percent všetkých zapísaných voličov, ktorých drvivá väčšina síce obchodno-zábavné centrum v strede mesta odmietla, avšak to stačilo len na neplatnosť referenda. Výsledok je taký kategorický a jednoznačný, že následné pokusy o reinterpretácie, že čo vlastne plebiscit „povedal", až vyrážajú dych. Politológ, ktorý je inak známy tým, že nerozpráva hlúposti obdeň, ale zriedkavejšie (čo je na Slovensku vzácnosť), nasadil výkladovej vojne korunu výrokom, že „pokračovanie výstavby v navrhnutej forme by mohlo byť pre mesto problematické". A to vraj preto, lebo otázka „súhlasíte?", bola sformulovaná pozitívne a podľa väčšiny záporných odpovedí mesto nedostalo súhlas na to, čo sa pýtalo.
Tak toto je mimoriadne originálna interpretácia. Treba asi povedať, že zákonodarca nevymyslel 50-percentnú hranicu platnosti referenda preto, aby sa meditovalo, k čomu politicky „zaväzuje-nezaväzuje" akýkoľvek nižší výsledok, ale preto, lebo tým vyjadril, že na to, aby hlasovanie bolo právne účinné a záväzné pre verejnú moc, musí sa ho zúčastniť nadpolovičná väčšina voličov. Ak sa takáto nenájde, referendum akoby nebolo, lebo nemá „uznášaniaschopné" kvórum. Názor, že desať percent účasti zaväzuje zastupiteľstvo k čomukoľvek (teda stavbe či „nestavbe"), hovorí presne to isté, akoby po hlasovaní v NR SR, na ktorom bolo prítomných 15 poslancov (10 percent), niekto vyhlásil, že zákon, ktorý väčšinovo v tomto zložení odhlasovali, by sa mal prijať resp. neprijať. Nie. Tým, že v referende existuje kvórum, pod ktorým je neplatné, zákonodarca oznamuje, že v prípade nesplnenia sa moc formou priamej demokracie nevyjadrila a voľnú ruku v danej otázke dostáva volená reprezentácia. Čo sa týka, napokon, legitimity, je nesporné, že reprezentatívnejší je názor zastupiteľstva, zvoleného, povedzme, 60-timi percentami voličov, než vôľa 10 percent ľudí, hoc aj vyslovená priamo a na danú konkrétnu tému. Predstava, ako angažované a motivované (ideologické) menšiny budú presadzovať cez jednociferné referendá, na ktorých sa zúčastnia len ony a nikto iný, svoje záujmy či vízie, je absurdná.
Trenčianske referendum veruže povedalo, že drvivej väčšine občanov mesta je otázka Aupark-Neaupark srdečne jedno. To nie je vôbec o názore autora textu, či sa má alebo nemá stavať, ale jednoducho o tom, že verejné veci aj, povedzme, veľmi ďalekonosného a dlhodobého dosahu ľudí nevzrušujú a nezaujímajú. A problém, ktorý so stále vyššou nástojčivosťou ukazuje, je, že budú zaujímať a vzrušovať ešte menej a menej. Kam to povedie v súvislosti napr. s kontrolou moci, je už iná téma, avšak ako deficit demokracie ide o jav asi desaťkrát varovnejší ako napr. Lisabonská zmluva. No.
O tom, že aj v menej dovolenkovej sezóne by plebiscit na túto tému dopadol i v Košiciach podobne, pochybnosť byť nemôže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
