Hoci získal množstvo ocenení, nemá nos dohora a umenie tvorí najmä z lásky a pre radosť. Na krajskej súťaži AMFO 2009 mu bola v týchto dňoch slávnostne odovzdaná Medaila Daniela Gabriela Licharda za prínos v oblasti rozvoja amatérskej fotografie.

Aktuálna výstava vašich fotografií je venovaná podmorskému svetu. Ste okrem fotografa aj vášnivý potápač?

- Samozrejme to nie je náhoda. Som aj potápač, ale nie vášnivý. Nikdy som nebol ničoho fanatik. Všetko som robil so zaujatím, z lásky a pre radosť, ale nie vášnivo. K moru som sa prvýkrát dostal ako 30-ročný, vtedy ešte do Juhoslávie. A namojpravdu, strčil som hlavu pod vodu a okamžite ma to ohúrilo natoľko, že som tomu prepadol. Na každej dovolenke som už potom šnorchloval. A aj pri tom som sa však vedel na jeden nádych potopiť aj 25 metrov. Mal som tréning z maratónov.

Aj dovolenky ste si potom vyberali podľa toho, kde je aké "fotogenické" more?

- No akurát. Za komunizmu vás nikde nepustili, tak som len poctivo chodieval do Bulharska, vždy zhruba na to isté miesto. Po revolúcii som toho pochodil viac - Costa Brava, Sicília..., ale po čase, po nejakých ôsmich rokoch, som sa vrátil krásne naspäť do Bulharska, kde sa mi najviac páči.

Prečo? Veď more tam nemôže byť ani zďaleka také zaujímavé ako na iných, pre Slováka atraktívnejších miestach...

- Podmorské prostredie je tam naozaj oveľa chudobnejšie ako inde. Je to však stará známa vec, že keď jeleň ručí nad jarčekom a myslíte si, že keď ho odfotíte, bude to krásne, no mýlite sa. Vznikne obyčajný gýč. Rovnaký, ako odfotené nádherne zasnežené stromy v Tatrách. Je to krása, ale nie umenie. Ale dobrý fotograf, nehovorím, že práve ja, vidí škaredý pokrútený drôt v snehu a vznikne z toho krásna fotografia. Je totiž vecou fotografa, čo dokáže urobiť s predlohou. V krásnych moriach by ma lákali raje a sasanky a nevidel by som tú inú, poetickú krásu.

Aké iné témy umeleckého stvárňovania okrem morskej nádhery sú vám blízke?

- Fotil som veľa, hlavne reportážne portréty. Nikdy som však nemal ateliér, všetko som robil ako amatér. Z latinského amo, amare, teda z lásky. Neberiete za to peniaze, tak si môžete robiť, čo len chcete. V prvom rade ma vždy fascinoval sociálny a pracovný portrét a sociálna, ale nie budovateľská, reportáž. Vždy som robil emotívnu fotografiu, nie informatívnu. Potrét nie typu krásna žena alebo černoch, ale láska, nešťastie, zúfalstvo, nádej. Túžil som vyjadriť a sprostredkovať pocit.

Sú aj témy, do ktorých ste sa nepúšťali?

- Tak napríklad akty som robil len manželke, aj to len v zmysle hry svetiel a tieňov. Som hanblivý človek a som aj veriaci. Nemám rád exhibicionizmus.

Ste kritický k fotografiám svojim a k tvorbe kolegov?

- Dlhé roky som chodil do porôt, školil som, prednášal na katedre estetiky... A vtedy človek musí byť podkutý a vedieť aj pokritizovať svoje i cudzie. Na krajskej súťaži ale napríklad nemôžem kritizovať, len vypichnúť to dobré. Kritizovať môžem na školeniach a aj to najradšej medzi štyrmi očami. Pri mojich veciach to je ťažké, sú ako moje deti a mám ich rád všetky.

Objavuje sa dnes podľa vás na poli fotografie veľa nových talentov?

- Po revolúcii bolo v tejto oblasti pusto, teraz, hlavne s nástupom digitálnej fotografie, sa toho opäť mnohí úspešne zmocinili. Predtým sme museli rozrábať vývojky, voňať ten smrad a celú noc presedieť v kúpeľni... Teraz je to oveľa ľahšie a lacnejšie. Vidím, že fotografii to pomohlo a mnoho mladých je naozaj talentovaných.

Získali ste množstvo ocenení. Ktoré si najviac vážite?

- Viete, ja si ich ani tak nepamätám. No viacero. Zlatú medailu FIAP, nejaké strieborné... Úspech v Indii... Dostal som asi okolo 300 cien, nejako to však nevnímam. Mám aj rôzne zväzové tituly, ale to mi už dávajú asi aj za vek. (Smiech.)

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.