sa dištancovať.
Jeden príklad sú variácie na motívy „trestania úspešných, pracovitých a schopných". Zvyšovanie daní, o ktorom sa čviriká v celej Európe a začal už aj Počiatek na Slovensku, je, samozrejme, blud z princípu, pretože brzdí ekonomiky. Takže na ten slávny „sociálny štát" napokon zostane vždy menej, pričom bohatí si nájdu chodníčky, ako ukázať holý zadok „solidarite". Hra kartou „schopných a úspešných", čo majú byť zdieraní, však živí a zveľaďuje falošnú ilúziu o fungujúcich trhoch práce vo svete voľnej súťaže, ktorý akoby ani nepoznal iné regulácie. Banková kríza či príbehy skrachovaných automobiliek predviedli úplne excelentne, aká je súvislosť medzi výkonom a odmenou v našom kapitalizme 21. storočia. Niežeby vzťah medzi schopnosťami a zárobkami absentoval úplne, to určite nie. Avšak klasika „čím lepšie a čím viac pracuješ, čím si platnejší pre firmu, tým viac dostaneš", paušálne ako model prestala fungovať. Nie pre „zlyhanie trhu" („kapitalizmu"), ako tvrdia pomätené duše zľava, ale preto, že kultúrny trend doby je expanzia priemeru, ktorý, keďže je väčšinový (väčšina ľudí je priemerných), pretvára prostredie k svojim záujmom. Korupcia, klientelizmus, rodinkárstvo, ktoré nie sú výsadou iba verejnej sféry, sú ďalšie z batérie príčin, prečo množiny „úspešných" („bohatých") resp. „schopných" („pracovitých") netvoria zďaleka prienik. Reči papagájov o „trestaní", s poukazovaním na „závisť", sú takto dobré akurát na sebapotvrdzovanie (betónovanie) pomerov, ktoré si pýtajú zmenu, ak sa majú spoločnosť a ekonomika vydať opäť na dynamickú dráhu. Progresívne zdaňovanie či „milionárska" daň (a pod.) sú nespravodlivé a kontraproduktívne, avšak vyzdvihovanie súvislostí medzi prácou a odmenou na štátom deformovanom trhu je ukážka pravicového populizmu.
Ťažké nedorozumenie (alebo azda ani nie?) je opäť sa vracajúca kauza zrušenia odvodových stropov, o čom údajne meditujú Fico a Počiatek. Maximálna hranica vymeriavacích základov inak existuje v celej Európe, avšak to svedčí len o úplnej iracionalite celého „sociálneho modelu", keďže v systéme, ktorý má na hlavnom stožiari solidaritu, nemôže byť nič absurdnejšie ako to, že čím bohatší jedinec, tým nižšiu časť svojho príjmu odvádza do Sociálnej poisťovne. V sociálnom štáte!! To je čistý koniec rozumu, ale logický dôsledok absurdity, že populistickí politici v snahe ešte viac zvýšiť prerozdeľovanie a svoju moc, zaviedli do priebežného vyplácania „zásluhovosť". Tá však narazila na problém základnej rovnováhy. Takže dnes sa od hláv pomazaných, mimo politiky, v médiách, dozvedáme, že strop je nespravodlivý preto, lebo ľudia s príjmami nad nejakých 4 tisíc eur dostanú za svoje zvýšené odvody do SP „z trdelníka prostriedok". Veľmi dobre. Elementárnu otázku, že načo je človeku s príjmami v nejakom prvom či druhom percentile štátny dôchodok, či jeho odvody nemajú byť ozaj len tou solidaritou a celý prvý pilier iba solidárny, pravicová demagógia nerieši. Môžu si podať ruky s Ficom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
